Otvoril oči.
Nič sa nezmenilo.
Alebo neotvoril?
Zamrkal. Tma pretrvávala.
Vnímal tupý tlak na tvári. Nos mal nepríjemne vykrútený do strany. Jednu ruku tušil priľahnutú pod telom, druhú necítil.
Možno o ňu prišiel, keď…
V duchu sa zamračil – keď čo?
Zapátral v pamäti, ale tam, kde mali byť spomienky, sa lenivo prevaľovala hustá hmla. Obrysy neznámych vecí sa zhmotňovali na okraji zorného poľa, no keď sa ich snažil zachytiť priamo, rozplynuli sa.
Skúsil pohnúť hlavou. Mozog vyslal pokyn, signál sa však niekde na polceste rozplynul v prázdnote. Šľachy a svaly zostali ochabnuté.
Prehltol hrču, ktorú cítil v krku.
Prekvapila ho ostrá bolesť. Tmu za zatvorenými viečkami rozjasnili víriace záblesky. Rozbehol sa im v ústrety a nechal sa pohltiť oceánom ohňa.
Vlna nepredstaviteľnej bolesti sa preliala od hlavy až k pätám a spálila všetky nervové zakončenia.
Bolesť priniesla temnotu ešte temnejšiu ako čerň okolo.
S úľavou sa prepadol do milosrdného nebitia.
Otvoril oči.
Niečo sa zmenilo. Tmu vystriedalo šero.
Bolesť sa stratila.
Nedokázal preostriť na blízko, tvár mal zaborenú v hustej tráve.
S námahou vytiahol spod tela znecitlivenú ruku. Ostala bezvládne ležať ako kus cudzieho mäsa.
Druhú objavil nad hlavou. V zaťatej pästi zvierala odtrhnuté steblá trávy.
Zaprel sa kolenami a konečne sa prevrátil na chrbát.
Bola noc. Nebo viselo nízko nad mestom, šedivé ako vyhorená pahreba a práve tak studené. Keby zodvihol ruku a len trochu chcel, mohol by sa ho dotknúť.
Ležal v predzáhradke vedľa vyvaleného plota. Domy na ulici boli ponorené do tmy. Čierne otvory okien dávali tušiť temnú hĺbku ich útrob.
Niekde blízko začul neisté kroky a vzápätí zaprašťalo rozbité sklo. Z otvorených dverí vyšla tmavá postava a prešla popri ňom. Na okamih mu zaclonila výhľad na oblohu. Čakal, že sa pri ňom zastaví a bude sa zaujímať, čo sa stalo. Neznámy však pokračoval bez zaváhania ďalej. Možno si ho nevšimol.
Neozval sa, necítil potrebu na seba upozorňovať.
Vyrušil ho nový zvuk. S námahou otočil stuhnutý krk a oči uprel do tmy.
Najskôr nechápal. Znelo to povedome. Vedel, že to musí poznať, ale myšlienku nedokázal uchopiť, stále unikala. Zakrútila sa mu hlava, na sekundu zavrel oči.
Vtedy to spoznal.
Boli to kroky. Desiatky nôh kráčali a vytvárali ten zvláštny zvuk, ktorý sa niesol tmavou ulicou. Blížil sa, silnel. A znel tak vábivo, rozochvieval neznámu strunu v jeho vnútri. Niečo sa predralo z hĺbky podvedomia a prinútilo ho, aj napriek protestujúcim svalom, oprieť sa o studenú zem a vstať. Chvíľu balansoval a hľadal stratenú rovnováhu, potom sa konečne pohol a nechal sa pohltiť prúdiacim davom.
Kráčal mlčky, obklopený zástupom cudzích tiel. Nevšímali si ho. Nevedel, kto sú tí ľudia. Nezaujímalo ho to.
Prešli celou ulicou. Potkýnali sa na sutinách, prevrátených košoch, vytrhaných plotoch, obchádzali zdemolované autá. Na križovatke sa tichý sprievod stočil doprava a pokračoval smerom do centra.
Cestou dav naberal na objeme. Z bočných uličiek sa pripájali menšie skupinky, z domov vychádzali jednotlivé postavy a všetko sa to zlievalo do hlavného prúdu.
Mesiac vykukol spoza mrakov a rozlial svoje bledé svetlo po meste pod sebou.
Už z diaľky videl, že námestie je plné ľudí. Ako rieka sa rozliali do priestoru medzi domami.
Hladina sa slabučko vzdúvala, vlny sa prelievali od jedného brehu k druhému, narážali na steny domov a vracali sa späť.
Tiene, vrhané mesačným svetlom, ožili. Kĺzali po tvárach ľudí a pohrávali sa s ich črtami. Menili ich a prekrúcali, až mal podchvíľou neodbytný pocit, že zazrel známu tvár. No kým sa stihol sústrediť konkrétnym smerom, našiel tam znova už len samé cudzie a ľahostajné pohľady.
Teplý vánok priniesol zvuk motora. Tváre sa prebudili zo strnulosti a synchronizovane sa otočili k ústiu jednej z ulíc.
Burácanie silného motora naberalo na intenzite. Ponad hlavy ľudí uvidel, ako sa na konci námestia rozsvietili štyri kužele ostrého svetla.
Potom, nasledované masou ocele na kolesách, vrazili do davu ako nože. Ucítil preľaknutý nádych obrovského organizmu, v strede ktorého stál. Preletel ním ako príboj, aby sa vzápätí rozpadol a zanikol v besnení oceľového monštra s radlicou v prednej časti.
Tváre splynuli do jednoliatej šmuhy. Chcel kričať a bežať preč, no napriek tomu ostal stáť a fascinovane sledoval stroj, ktorý ako absurdný kombajn prešiel záhonom tulipánov. Lupene vyletovali vysoko k ľahostajnému nebu a hneď nato ako červený dážď padali na asfalt, trosky domov, tváre paralyzovaných ľudí.
Ktovie, čo im v tej chvíli tiahlo hlavami. Možno znovu prežívali celý svoj život, možno už leteli tmavým tunelom za svetlom na konci.
Niečo veľké sa mihlo okolo, počul buchnutie a miesto, kde ešte pred chvíľou stálo pár postáv, bolo náhle prázdne. Nápor vzduchu ho takmer zrazil z nôh. Červené lupene husto padali z neba.
Zakvílili brzdy. Vozidlo šmykom vybralo zákrutu a zastavilo mu za chrbtom. Buchli dvere.
„Nechoď! Nič mu nedlžíš!“
„Ja musím!“
Náhlivé kroky zazneli úplne ináč ako šuchtavá chôdza zástupu predtým. Ľahko a svižne. A povedome.
Obrátil sa. Oči sa im stretli.
V hlave sa mu roztrhla nejaká priehrada a naraz ho zaliala vlna pochovaných spomienok.
Na pár sekúnd nevidel a nepočul nič z toho, čo sa dialo okolo. Zhlboka nasával jej vôňu, ktorá mu toho toľko pripomínala a znova ju videl ako vtedy po prvýkrát: silnú a sebavedomú, no aj napriek tomu plnú obáv a vystrašenú. A bláznivo veselú a hneď nato smutnú a zamyslenú. A vášnivú a nežnú. A tvrdú a nemilosrdnú, keď mu oznamovala, že odchádza navždy. Že už ho nemiluje.
„Zbláznil si sa? Prečo si ušiel?“
Vnímal jej pohľad. Akoby mu tlačila prstami na pokožku. Mal chuť zakričať: „Nedokázal som sa na vás dvoch pozerať!“
Mlčal.
Pozerali na seba a cítil, že niečo sa z neho derie von, ako vlna sa valí z hĺbky, rúca zábrany a nezadržateľne postupuje vpred.
Potom si konečne všimol aj jeho. Bol ako tmavý tieň za jej chrbtom, len oči sa mu leskli v prítmí. Nervózne sledoval okolie a jednou rukou ju majetnícky držal za rameno. V druhej zvieral niečo lesklé.
„Poď, nechaj ho!“
Vytrhla sa mu.
„Bola to jeho voľba, už mu nepomôžeš!“
Naliehavosť v jeho hlase sa stupňovala. Kruh okolo sa zužoval. Kútikom oka rozoznával blížiace sa postavy.
Neposlúchla ho, pristúpila bližšie. Modré oči upierala na neho a niečo hovorila. Počúval, ale slová mu prestali dávať zmysel.
Pomaly, váhavo urobil krok. Chcel sa naposledy dotknúť jej vlajúcich kaderí, cítiť pod bruškami prstov hebkosť jej pokožky.
Ustúpila. Potkol sa a padol na kolená.
„Nie!!!“ skríkol muž, ktorý pochopil jej zámer a natiahol sa za ňou. Uhla sa a kľakla si pred neho.
Objal ju. Chlap zhrozene vykríkol. Ako v spomalenom filme videl jeho stúpajúcu ruku s lesklým predmetom v dlani.
Zaplavil ho pocit uspokojenia. A túžby.
Roztriasol sa.
Privinul si ju pevnejšie. Prekvapene zodvihla hlavu a pozrela mu do tváre z bezprostrednej blízkosti.
„Ty plačeš?“
Otriasal sa vzlykmi. Jemne sa knísal ako dieťa v matkinom náručí a čakal na slzy, ktoré neprichádzali a neprinášali úľavu.
Cítil bezmocnosť, beznádej a hlbokú ľútosť. A bolesť, tak známu a tak nenávidenú.
A jej štíhle telo vo svojom objatí, vôňu jej vlasov a na krku jej dych. Tak blízko a predsa tak ďaleko.
Neznámy stál celý ten čas za ňou a zároveň medzi nimi. Už navždy.
Vo zdvihnutej ruke držal pištoľ a mieril mu medzi oči.
Usmial sa na neho. Muž zbledol. Kým však stihol vystreliť, z tmy sa vynorilo niekoľko párov rúk a stiahlo ho k zemi.
Zajačal.
Roztrhla sa posledná hrádza a temnota ho pohltila.
Zahryzol.
Otvoril oči.
Všetko sa zmenilo. Šero vystriedal krvavý úsvit.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.