„Pán Nal, pokiaľ som to správne pochopil, mali ste byť už dávno mŕtvy.“
Nechcel som aby to vyznelo ako výčitka, ale tento pán už nevyzeral byť jednou nohou v hrobe. Zdalo sa, že je pekne zabývaný vo svojej rakve a čaká len na to aby mu tam zapojili káblovku a on mohol v pohodlí čakať na svoj koniec pozeraním seriálov, ktoré skončili v dobe, keď som sa ja ešte batolil po parketách.
Jeho koža pripomínala skôr radiátor ako ochrannú pokrývku tela a to nielen nerovným povrchom ale aj svietivo žlto-bielou farbou. Pod jeho vráskami spustošenej tvári so silne ázijskými črtami sa toho dalo rozoznať iba málo a ani najskúsenejšie sestričky niekedy nevedeli zistiť aké pocity ukazuje. Ale jeho oči, ktoré sa na mňa otočili boli , na rozdiel od jeho tela, čulé a nedotknuté vekom.
„To je mi ľúto pán doktor, ale snáď nečakáte, že vám s týmto vašim problémom nejako pomôžem,“ povedal s úsmevom, ktorý preskupil všetky tie masy záhybov do omnoho vľúdnejšieho útvaru.
„Tak som to predsa nemyslel,“ doložil som a opätoval jeho úškrn.
„Chcel som tým povedať, že vaše ľadviny filtrujú krv asi ako kuchynské sito, srdce vám bije s pravidelnosťou čínskych nástenných hodín za päť eur a je zázrak, že s tými pľúcami máte v krvi viac kyslíka ako oxidu uhličitého. Nemám tušenia ako je možné, že ešte stále žijete!“
Zhlboka som sa nadýchol a čakal na jeho odpoveď. Tento monológ som vymýšľal celú cestu k jeho izbe vo viere, že mu osvetlí prečo lekári robia okolo jeho zdravotného stavu taký poprask. Ten chlap lipol na živote ako nikto koho som dovtedy stretol. Hyperaktívni tínedžeri hrajúci niekedy pod jeho oknami futbal, so všetkým svojím nadšením a mladíckou energiou, boli oproti nemu ako robotníci po celodennej šichte. Bol som si istý, že keby mu Smrť nerosila svojim dychom okuliare na načítanie vždy, keď lúštil krížovky, tak by sa k nim pridal a skóroval slušný počet gólov.
„Viete, mne sa ešte nechce umierať. Zažil som toho v tomto tele veľa a vybudoval som si k nemu istú obľubu. Ľudia si málokedy uvedomujú aké bolo dvadsiate storočie zaujímavé oproti predchádzajúcim. A to nehovorím iba o novej technike, ale aj o tajomstvách sveta okolo nás, ktoré sa podarilo odhaliť. V takom šestnástom storočí by ste si tak akurát mohli zjesť vlastnú folklórnu obuv, či už z nudy alebo pretože práve zúril hladomor. Možno som sentimentálny, ale každá jazva a boľavé miesto na tomto tele má svoj príbeh,“ zdôveril sa mi pán Nal.
„Samozrejme, že keď už bolesti a jaziev bude príliš, a môžeš mi veriť, že zjazvený som až-až, tak to jednoducho vzdám, umriem a prídem znova na tento svet v nejakom novšom a omnoho zaujímavejšom tele,“ prehlásil a posledné slová podtrhol uličníckym a trochu nemiestne znejúcim smiechom.
Keď zmĺkol mal som hlavu celkom prázdnu a jediné na čo som dokázal myslieť bol obraz pána Nala jediaceho vlastné topánky. Našťastie som sa rýchlo spamätal a zrekapituloval si zmysel toho, čo mi povedal.
„Museli ste žiť veľmi zaujímavý život. A nemal som tušenia, že toho viete tak veľa o histórii, a že ste naviac aj veriaci! Vždy som považoval reinkarnáciu za zaujímavú myšlienku ale nikdy som sa neodhodlal zistiť si o tejto téme viac.“
„O históriu sa nezaujímam, iba sa na mňa počas života čo-to nalepilo. A vždy mi to prišlo trochu hlúpe keď ma nazvali veriacim. Veríte snáď v gravitáciu? Alebo v hviezdy?“ spýtal sa ma s úsmevom.
Zistenie, že pán Nal je až tak pevne veriaci ma celkom zaskočilo, považoval som ho totiž skôr za celkom svetského človeka, ktorý stojí nohami pevne na zemi. Ale predsa len, ako som sa od sestričiek ktoré sa s ním rady rozprávali dozvedel, pochádzal zo severovýchodnej Ázie a tam je Budhistov viac než dosť.
Počas nasledujúcich desiatich dní som sa s ním prišiel porozprávať ešte tri krát a vždy keď som ho znova uvidel vyzeral stále viac zúbožene. Jedenásteho dňa, keď mu sestrička priniesla raňajky a on na jej budenie nezareagoval svojou obvyklou vtipnou odpoveďou ma zavolali, ale mohol som už iba konštatovať smrť.
„Meno… Eter. Priezvisko… Nal. Čas smrti je približne o druhej v noci, príčina… zástava srdca,“ nadiktoval som sestričke, ktorá to úhľadne prepísala do úmrtného listu spolu s ďalšími údajmi.
Keď skončili všetky nevyhnutné procedúry odobral som sa na ďalšiu kontrolu. Nemyslel som si, že by ma ešte mohla smrť môjho zverenca takto zasiahnuť, hlavne keď bol už v tak pokročilom veku. Ale ako sa zdá pacient je vždy pacient, bez ohľadu na jeho vek a skúsenosti lekára. Potreboval som sa trocha rozveseliť a tak som išiel navštíviť pani Lastingovú. Dnes v noci sa jej narodila krásna dcérka a nič tak nezdvihne náladu po takejto udalosti, ako šťastná rodina s novonarodeným bábätkom.
Keď som vošiel pani Lastingová spala v nemocničnom lôžku, ale pán Lasting sa práve venoval ich dcérke, ležiacej vedľa nej, na postieľke.
„Dobrý deň.“
„Dobrý.“
Pričupol som si k nemu a obaja sme sledovali to malé, škeriace sa stvorenie. Na to že bola iba niekoľko hodín stará, mala až podozrivo zaostrené modré oči. Keď som prehovoril obrátila na mňa pohľad.
„Už ste sa rozhodli ako sa bude volať?“ spýtal som sa s úsmevom. Nevedeli sa dohodnúť ako svojho potomka pomenujú a tak sa pýtali zamestnancov nemocnice, aby im povedal svoj názor. Otec chcel aby sa volala Rachel a mama Eve, po jej babičke. Hlasy boli viac-menej nerozhodne a personál sa rozdelil do dvoch táborov, čakajúc na rozhodnutie rodičov.
„Áno, bude sa volať aj tak, aj tak. Nech sa rozhodne, čo sa jej páči viac sama, keď vyrastie. A keďže som bol pri pôrode a videl som, čo všetko Susan stálo aby dostala tohto drobčeka na svet, tak má jej meno prednosť,“ prehlásil slávnostne. „A naviac sa mi vyhrážala, že sa mnou už v živote nevyspí, ak nebude po jej,“ dodal už tichšie.
Obaja sme sa zasmiali a ešte pár minút sledovali malú Eve.
Pred odchodom som jej ešte odmeral teplotu a odvážil ju. Potom som zobral tenučkú zložku s nadpisom Eve R. Lasting, zapísal do nej hodnoty a s už trochu lepšou náladou som sa vydal na ďalšiu obchôdzku po nemocnici.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.