Všetci hráme na javisku sveta svoje drobné úlohy a môj taťonka nie je výnimkou. Prvý poznatok mám z knižiek, tomu druhému ma naučil život.
Kníh je v mojej tmavej izbietke vrchovato, plné police krásnych príbehov ako ten o Jonášovi a veľrybe alebo o Jakubovi a zlom drakovi. Vyberá ich pre mňa Taťonka, aby mi tu vnútri rýchlejšie plynul čas, keď už vraj nemám ani okno ani telku, ba ani len rozhlas. Ale taťonka hovorieva, že tak je to správne, že to sú aj tak diablove vynálezy, a ja nemám dôvod mu neveriť.
Je to predsa môj taťonka.
Z toho mála, čo mi vyzradil o svojej práci, som vyrozumel, že za múrmi tohto domu je asi výskumníkom, a to pomerne úspešným. Taká je teda jeho rola vo veľkom svete.
Domov prichádza vždy o pol šiestej večer. Počujem nad hlavou jeho ťažké kroky, počujem kvílenie drevenej podlahy… Chvíľu sa tam hore motká a potom mi prinesie večeru. Mám rád, keď sú chrobáčiky ešte nažive – v ústach to potom robí také príjemné plonk-plonk-plonk. A šteklí to na podnebí.
Taťonka hrá doma rolu starostlivého otca a nič na tom nezmení fakt, že raz do mesiaca mi spôsobuje pálčivú bolesť.
Hovorí tomu „nevyhnutné zlo pre moje vlastné dobro“ a ja nemám dôvod mu neveriť – nezabúdajte, že je môj taťonka.
Celú procedúru nazýva Odber. Hrôza čo i len pomyslieť na tú dlhočiznú ihlu, čo mi kĺže dnu vzadu pomedzi stavce, zatiaľ čo ležím na bruchu na svojom lôžku a so zaťatými zubami potláčam slzy.
Ale taťonka hovorí, že jedného dňa prinesie moja obeť ovocie. Ovocie mám rád, ale nie čerstvé, fuj, to nie, jedine také to s tým zelenkavým povlakom na povrchu. Dobre sa v ňom šťúra jazykom. Mám dlhý jazyk, teda aspoň dlhší než taťonka, a oba jeho konce sú veľmi citlivé.
Hoci naše súžitie môže znieť idylicky, musím sa vám priznať, že niekedy na taťonku žiarlim. Hrá totiž ešte jednu rolu, o ktorej som vám zatiaľ nerozprával.
Rolu muža.
Za hlbokých nocí, keď sa obloha ide pretrhnúť od dunivej kanonády (za takej noci od nás navždy odišla aj mamičenka, nech jej je zem ľahká), má taťonka u seba hore spoločnosť. Počuť škrípavé zvuky pružín postele a hlasné stony cudzích žien, ktoré na konci utne hlasný taťonkov výkrik…
Viete čo?
Mám teraz tak trochu starosti.
V poslednom týždni bol taťonka akýsi namrzený. Aj predtým sa zvykol tu a tam smiať len tak sám pre seba, ale teraz to robieva stále častejšie. Naopak som mnou trávi čoraz menej času. A rozpráva akosi nesúvisle, skáče od jednej veci k druhej: hovorí o labáku, o krátení rozpočtov, o tých manažérskych sviniach.
Včera mi zabudol doniesť večeru.
V noci hrmelo, no hore v dome sa neobjavila žiadna cudzia žena.
Ani pravidelný odber sa nekonal.
Bojím sa, že sa k niečomu schyľuje.
Ubehlo niekoľko dní naplnených pochmúrnymi myšlienkami. Ešteže mám svoje knižky.
Dnes nadránom ma zo spánku vytrhlo ohlušujúce TRESK nasledované tlmeným bác, akoby sa niečo ťažké zvalilo na zem. Čudný zvuk, tá rana… a potom ešte čudnejšie ticho. Ešte aj potkany v stenách upustili od zvyčajného šramotu.
Bledá žiarovka, jediný zdroj svetla v mojej izbietke, mi nad hlavou začína poblikávať akoby sa chystala umrieť.
Taťonka sa neukázal už celé tri dni.
Azda len musel náhle pracovne odcestovať a onedlho sa vráti.
Určite je to tak.
Tri dni som nejedol a tri dni nemal kto vyniesť von vedierko, do ktorého si zvyknem uľaviť. Vďaka tomu som však v tom žltkastom okrúhlom zrkadle po prvýkrát v živote uzrel svoju tvár.
Dovtedy som vždy videl len pazúre a pĺznucu červenú srsť na dlhých štíhlych rukách, krátke krivé nohy zakončené kopýtkami a pindíka medzi stehnami.
Teraz už viem, že mám špicatú bradu, hlboké čierne oči a výrazný orlí nos. To špicaté, čo mi zvykol taťonka na hlave obrusovať, sú rohy. Vyrastajú z vysokého čela a myslím, že si ich nechám aspoň trochu narásť – tak sa mi budú páčiť viac.
Obávam sa, že moja zlovestná predtucha bola naplnená.
Taťonka stále neprišiel… a ja mám čoraz väčší hlad. Už ani tá žiarovka nesvieti a ja sa po tme bojím.
Síce mi bolo prísne nakázené, aby som nikdy, za žiadnych okolností neopúšťal svoju izbietku, ale hlad je veľký pán. Ťažké dubové dvere sú zamknuté na dva zámky, no moje kopýtka už dorástli do takej veľkosti, že by som si s tou prekážkou mal poľahky poradiť.
A keď sa dostanem von…
Nuž, možno aj ja zistím, aká je moja rola v tomto svete.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.