Prebudil sa. S boľavou grimasou na tvári a so zviazanými nohami. Obzrel
sa
okolo seba. Sedel sám v priestrannej miestnosti. Cez sklo dopadalo svetlo.
Stena naproti sa zdala byť čerstvo zamurovaná. Žiadne dvere. Žiadna
možnosť úniku.
Čo mu to však bolo platné, keď jeho poklady umierali? Odsúdené na
večnú
temnotu nory, chradli, až kým z nich nevyprchalo všetko svetlo.
Smaragdový
vodník i striebristý jednorožec, múdry kráľ v purpurovom
plášti –
všetci sa mu strácali pred očami.
Vyletel do vzduchu a niesol smrť. Bol na to určený. Párkrát sa
pretočil,
padol do snehu … a nič. Sklamal! Čosi zlyhalo v mechanizme. Ľudský um
a
ruky ho predurčili na zabíjanie. Ktovie, či ten, ktorý ho vyrábal,
predstavoval si konkrétnu tvár určenú smrti.
Každý klame. A potom kričí. A potom, povie pravdu. Hocakú len chcete.
Na
svete je toľko právd, stačí prstom ukázať a vybrať si. Nie každý ju
vie
hľadať, to je veru kumšt. A on ním vládne, vie, ako sa páči pravda
spomedzi stisnutých pier. Je na to pyšný, jedného dňa remeslo odovzdá
synovi.
Už nešliapal do pedálov. Cesta klesala. Pevne zvieral rukoväte
starého
pojazdu. Na riadidlách kostitrasu sa hompáľali dve biele igelitky,
nateraz
zamazané od hliny, a zakaždým keď sa vyhol výtlku alebo s poskočením
stroja, a za cvaknutia umelého chrupu do neho nanešťastie narazil, sa
rozhojdali a bolestivo mu vrážali do holenných kostí.
Sedím ako prikovaný v koženom kresle, oči pučím v hrozivom úžase
a
z otvorených úst mi stekajú husté krvavočervené sliny. V ušiach
počujem len piskot blížiacej sa temnoty, krysy vyliezajú zo
svojich dier.
„Práve som sa vrátil z mostíka a pán kapitán všetky moje
požiadavky,tak ako som mu ich predložil,prijal!“
„Hurááá!“,mohutný
potlesk zaplnil veľkú kajutu.
Kedysi dávno žil človek, ktorý sa rozhodol, že si ľahne na posteľ
a
chvíľu si oddýchne. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale tesne pred
zaspaním sa v jeho hlave zrodila myšlienka, že by mohol spať večnosť.
Ležať nehybne ako kameň a snívať o všetkých tých variantách
ľudských
pocitov a myšlienok, ktoré sa nám každý deň rodia v hlave.
Milovníkom mikropoviedok, ale aj autorom, či vám, milí čitatelia,
dávame
do povedomia zaujímavý projekt. Práve zostavujeme s vydavateľstvom
Hydra
prvú česko-slovenskú zbierku mikropoviedok, do ktorej môžete prispieť
aj
vy. Potrebujete k tomu trochu šťastia a mikropoviedku…
Od hlavného ohňa sa odpojila skupina lovcov, ženy a deti zo svojej
tlupy
nechali v jaskynnej sále osamote. Nasledujúc najsilnejších spomedzi
seba,
v tichom vzrušení kráčali chodbou. V tme sa potkýnali jeden
o druhého
i o skalné výstupky. Zdalo sa, že čierna nemá konca. Pod kožušinami
im
naskakovala husia koža. Cesta za Múdrym bola vždy takáto: slovami by ju
nevedeli vyjadriť, iba hlboko vo vnútri cítili, že bez strachu…
Cé bol úplne priemerný nečlovek. Žil na neľudskej planéte,
v doslova
neľudských podmienkach. Mal jednu absolútne neľudskú manželku a
s ňou
dvoch neľudských potomkov. Každé ráno neľudsky skoro vstával, a potom
čo
do seba nasypal neľudské jedlo sa vybral do práce. Neľudskej.
Ahoj, to som opäť ja. Z hľadiska anonymity ti dnes budem hovoriť
Beatrix.
Počul som, že v poslednom čase čítaš veľa poviedok a dokonca si
zostavuješ vlastnú zbierku. Aj preto som sa rozhodol, že informácie
ohľadom
sľubovanej androteroristickej akcii ti pošlem formou príbehu – tak
ako
to máš rada! Všetko navyše zostavené z evidovaných záznamov
Odboja…
Kalendár
Ti-ti-tíít – jedno z ďalších rán. Znova žiadna úloha pre mňa. To
je
neobvyklé. Skontrolujem, či je odkazovač funkčný. Funguje. V mailboxe
však nachádzam oznam.
V normandskej družine som prišiel do tejto prekliatej zeme. Pred
siedmimi
mesiacmi sme opustili Konštantínopol. Aké mesto! Aké bohatstvo?! Zostali
z toho len chabé spomienky.
„To je ale nuda,“ povedal a pokúsil sa telekineticky dopraviť do
koša
papierovú guľu. Spadla asi tridsať centimetrov vedľa. „Ti poviem. Nie
je
do čoho pichnúť,“ odvetil jeho kolega a povolil si kravatu.
Telekineticky.
Nie som to ja a predsa, každé ráno ma v zrkadle víta vlastná cudzia
tvár.
Tvár súčasne patriaca mne i Tomu druhému. Epochovi. Nielenže sa tu
jedného dňa zjavil bez pozvania, ešte mal aj tú drzosť privlastniť si
moje
meno a spotvoriť ho.
Spotené tričko a batoh na chrbte. Nepripúšťal som si, že som
zablúdil.
Ja. Ostrieľaný horal. Určite idem správne. Pôjdem dolu svahom a prídem
k rieke, vravel som si.
Sme tu zatvorení pár hodín. Okolo nás a okrem nás všetky známe zvuky
už
utíchli. Neviem presne kde sa nachádzame, no myslím si, že nás
odpratali
neďaleko Staropressburského cintorína, vybudovaného hneď pri vstupe
do mesta.
Vlkolínec ešte driemal. Chuchvalce pary sa plazili pomedzi ihličnany a
dodávali okoliu idylický vzhľad. Trávu zdobila rosa, v poli trilkovali
vtáky a žehnali nastávajúcemu ránu. Potom náhle stíchli.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2013. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 27. mája 2013. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
11. februára 2013.
Vianočné darčeky sú rozdané, niektoré aj vrátené, iné vyvrátené a
my
máme pre vás ešte jednu príjemnú informáciu: Kto vyhral jesenné kolo
Ohnivého pera 2012.
Čas beží rýchlo a na nikoho nečaká. Takmer tri mesiace so
súťažnými
poviedkami jesenného kola Ohnivého pera sú už tiež za nami a
čitateľov
teraz čaká ťažká a zodpovedná úloha rozhodnúť o víťazovi.
Podišiel bližšie k brehu rieky a čupol si do pichľavého chrastia.
Bodľačie a burina sa veselo rozrastali po oboch úbočiach Rýna, no
s prichádzajúcou zimou sa steblá rýchlo šúverili a schli. Willa pichla
do
stehna hlavička bodliaka.
„Hovorí poručík Alexander Pavlov. Adamas 15, potvrď spojenie.“ Aj
tretia
výzva však ostala bez odpovede. Pavlov nespokojne zavrčal a prešiel
k priezoru v prednej časti kajuty.
My, Vgthloprsbhpania, vyzeráme trochu inak ako vy tu na Zemi. Štyri
končatiny
a jedna hlava sa mi veľmi páčia, no žiaľ na Vgthloprsbhpe môj prerod
považovali za vrchol nevkusu a vulgárnosti.
Prechádzal podchodom a niekde v diaľke počul ženské a mužské
hlasy,
ktoré kričia jeho meno. Od strachu mu začalo búšiť srdce. Hlasy mu
boli
známe, ale nevedel si k ním priradiť tváre. Pridal do kroku. Stúpol na
prvý schod a obzrel sa cez plece. Videl pretiahnuté tiene na schodoch a
hlasy
sa približovali. Vybehol po schodisku a po pravej strane uvidel ošarpanú
budovu mestskej knižnice, kde by sa mohol skryť, ale roz…
Niekoľko desiatok rokov po objavení nového stavebného kameňa vesmíru,
sa
podzemný výskumný ústav CERN na okraji Ženevy rozrástol o niekoľko
nových blokov.
Letné slnko ma nepríjemne pichá v očiach, pažba pištole mi tlačí
do
boku. Sledujem jedno z tých predmestí, kam sa postupne sťahujú všetci
pracháči a politici. Deti sa naháňajú po širokých chodníkoch,
záhradníci kosia anglické trávniky, krásne mamičky tlačia kočíky a
venčia svojich štvornohých miláčikov.
Nikdy nezabudnem na moje začiatky. Prvá obeť sa vám do pamäti vryje
ako
guľka do mozgu a zostane tam navždy. A ja rád spomínam…
V hrabaní bol dobrý. Tma mu nevadila. Zrak bol najmenej dôležitý
z jeho
zmyslov. Dokázal hrabať celé hodiny. Zabúdal na svet okolo. Zabúdal na
svojich druhov. Existovala len tma, hlina a jeho silné pazúry.