 |
Sme tu zatvorení pár hodín. Okolo nás a okrem nás všetky známe zvuky už utíchli. Neviem presne kde sa nachádzame, no myslím si, že nás odpratali neďaleko Staropressburského cintorína, vybudovaného hneď pri vstupe do mesta. Súdim to podľa časového úseku stráveného v transporte a jednoznačne podľa podivnej a pre jedno miesto priam špecifickej vône. Zatiaľ sa o moje poznanie s nikým nepodelím – nebolo by to odo mňa múdre ani bezpečné.
Volám sa Pegas P. Roach. Pre niektorých Sir Pegas P. Roach. Dvadsiatehopiateho Júla mi bude presne tridsať rokov. No sám mám teraz pochybnosti či sa ich naozaj dožijem. Viem, že s mojím postavením a s mojim miestom v tomto príbehu by som ten všadeprítomný strach a zúfalstvo pociťovať nemal, no kto by sa nebál pred bránami samotnej smrti?
„Nesmú nás postaviť pred nekvalifikovaný súd bratia, zákon im to nedovoľuje.“ To pán Marst.
Upokojuje nás už hodiny od príjazdu na toto temné miesto. A zasluhuje si právom pochvalu. Upokojiť dvadsať jeden mužov a žien, ktorí len pred pár chvíľami pilne pracovali na plánoch najvyššieho Cisárskeho úradu v Staropressburgu a ktorých o jedenástej hodine poobednej roku 1888 všetkých do jedného –včetne mňa- nahnali do transportov určených na prevoz smrteľne nebezpečných nepriateľov cistárstva pre ktoré sme všetci pracovali nie je úplná hračka.
Áno, nepozerajte sa na nás ako na vrahov, násilníkov a nepriateľov zdravého rozumu. To nie sme. Aspoň nie väčšina z nás. Bylly účtovník opretý tam, vpravo v tom kúte skľúčený v strachu a hrôze, ten pôjde medzi prvými. Viem to. Náhoda a smrť kráčajú ruka v ruke ako najlepšie kamarátky, tak je to. Pretože dvere sa už otvorili.
„Neklaďte odpor, nepokúšajte sa o nemožné v hodinách zúfalstva a nestavajte sa nám do cesty. Vieme pre koho si ideme aj sami.“ Ten zvuk ktorý vychádzal s masky, ktorá deformovala hlas muža prichádzajúceho v spoločnosti jeho troch ďalších obrnených a ozbrojených kumpánov je nemožno si ani predstaviť. Nejedni z nás si chceli zapchať uši a ubrániť sa tak hlasu, ktorý priam bodal do sŕdc nás všetkých. Muži hovorili pravdu – vedeli pre koho si prišli. A Bylly bol medzi nimi taktiež.
Keď odišli a náreky mužov a žien na obidvoch stranách miestnosti zanikli pod návalmi pravého zúfalstva, vtedy som ju zočil znova. Hoci len na malú chvíľu v mojich spomienkach. Stála uprostred tohto šialenstva a postupnej agónie ako liek pre moju dušu. Lady Denise L’Anglais. Dcéra brata samotného Cisára McCormacka. Moja pravá láska. Jej husté, krásne, zvlnené a ba priam ohnivo červené vlasy , jej prenikavo veľké modré oči na ktoré do konca mojich dní nezabudnem – a toho som si smrteľne istý, teraz keď sa moja smrť možno skutočne ku mne blíži míľovými krokmi – a jej dokonalé krivky vystihujúce všetku ženskosť nežného pohlavia ma vzďaľovali preč od utrpenia, žiaľu a beznádeje miestnosti.
Bol som tam. S ňou pred týmto všetkým. Sedeli sme v záhrade na cisárskom dvore uprostred krásneho jesenného dňa. Len ja a ona. Pozerali sme si do očí, šeptali si, smiali sa na kráse prostého života. Miloval som ju už vtedy, od prvej chvíle a prvého stretnutia s ňou som ju miloval tak ako nikto iný na svete. A ona to vedela.
Pozoroval som jej pery keď mi rozprávala –priznávam sa, ani som ju veľmi nepočúval- škoda pre mňa. Pretože potom sa to stalo. Jej otázka mi priam vystrelila mozog z hlavy. To nemohla myslieť vážne, no myslela.
Ľudia v miestnosti začínajú šalieť. Ja taktiež. Už sme tu niekoľko dní. Bez jedla, bez vody. Bylly a ľudia ktorých si s ním zobrali sa už viac nevrátili. Začínam mat strach o svoj život. Titul Sir, ktorý mi pridelila tá istá spoločnosť vďaka ktorej som sa tu ocitol mi – ako si začínam uvedomovať – nepomôže. Žeby som sa predsa len nedožil mojich tridsiatich narode-nín? Žeby ma predsa moja láska k milovanej žene zradila tak ako som ja zradil mojich spoločníkov na jej naliehanie? Nie! Oni ma zachránia! Lady Denise ma zachráni, tak ako mi to sľúbila. Som predsa jej pravá láska a spravil som to pre ňu a pre cisárstvo.
…Konečne. Dvere, otvárajú sa. Už si po mňa idú…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.