Prechádzal podchodom a niekde v diaľke počul ženské a mužské hlasy, ktoré kričia jeho meno. Od strachu mu začalo búšiť srdce. Hlasy mu boli známe, ale nevedel si k ním priradiť tváre.
Pridal do kroku. Stúpol na prvý schod a obzrel sa cez plece. Videl pretiahnuté tiene na schodoch a hlasy sa približovali.
Vybehol po schodisku a po pravej strane uvidel ošarpanú budovu mestskej knižnice, kde by sa mohol skryť, ale rozbehol sa do parku. Okolo neho prechádzali ľudia a pozerali mu na ruky. Jeho ruky boli dlhé do polky bicepsov.
Prebehol okolo busty nejakej historickej osobnosti.
Okolo krku mal zavesenú malú tašku na mobil a kľúče, ktorá ho pri každom kroku udierala do brucha. Prebehol asi dvesto metrov a potom zabočil doľava. Pred ním bola úzka vychodená cestička, pri ktorej z oboch strán boli listnaté stromy.
„Neutekaj!“ ozvalo pár hlasov. Otočil sa, ale nič nevidel. Srdce mu šlo roztrhnúť a v hrdle cítil krv.
„Nám neujdeš!“ znova sa ozvali. Otočil sa, ale nikoho nevidel. Rýchlo prebehol cestičku a zabočil doľava, zbehol menší kopec, ktorý bol pokrytý mokrými listami. Šmykol sa a padol na jedno koleno.
„Erik! Počkaj!“
Postavil sa a bežal ďalej okolo lavičiek, na ktorých sedeli bezdomovci. Krížom prebehol celý park a zastavil pri ceste. Okolo neho prešiel autobus, o ktorom vedel, že je červený ako hasiaci prístroj, ale teraz bol autobus bledý. Otáčal sa okolo seba a všetko bolo šedé. Prešiel cez cestu a oproti nemu bolo za sebou zoradených šesť zastávok. Pozrel sa na obidve strany či nejde auto a potom prebehol na druhú stranu. Hlasy už nepočul.
Prešiel okolo tretej zastávky, ktorej stála rodina a ďalej od nich sedela na zastávke staršia pani s baretkou na hlave. Jediná si ho všimla, jediná mu pozerala do očí a nie na jeho pahýle.
V predklone si striasol kapsičku z krku vedľa miesta kde si chcel sadnúť. Sadol si a pozrel si na nohy, tenisky mal celé mokré od parkového šprintu a rifle pri členkoch mal mokré a špinavé.
„ Pred kým si utekal?“ Ani si nevšimol, kedy si k nemu prisadla tá
pani z vedľajšej zastávky.
„Ako pred kým?“
„Videla som ťa ako si utekal po celom parku a stále si sa obzeral.“ povedala pani.
Nemal chuť jej odpovedať.
„Čo sa ti stalo?“ opäť sa ozvala.
Pozrel na ňu. Prebodával ju očami.
„Nehoda. Poznáte to, na nesprávnom mieste v nesprávnom čase, či ako sa to hovorí.“
„No, ale aspoň, že nohy máš zdravé,“ povedala pani a Erik si znova pozeral na nohy. „Keby si napríklad na vozíku, ťažko by si im ušiel.“
Erik si niečo zamrmlal.
„Erik, nechcem ťa strašiť, ale mám pocit, že tie tabletky by si si už mal dať, lebo tí čo ťa naháňali sú veľmi, veľmi blízko,“ stará pani sa postavila, prešla okolo neho a zmizla za zastávkou. Erik s otvorenými ústami nestihol zareagovať. Odkiaľ vie meno, a odkiaľ vie že sa chcem…
Pozrel sa smerom, ktorým prišiel a videl skupinku ľudí ako krúžia okolo vlastnej osi. Chytil medzi zuby kapsu položil si ju medzi stehná, kde si ju pridržal a snažil sa chytiť bežca.
Vedel, že ho našli.
Prečo som si nezobral protézy. Potom sa zamyslel, či nejaké má. Prečo
ho naháňajú?
Chytil bežca a otvoril kapsu.
Tabletky si začal po jednej dávať do úst. Pri tretej tabletke ho niekto zdrapil, hodil ho o zem do kaluže. Niekto ho zároveň kopol a udrel päsťou. Keď mal tvár v kaluži uchlipol si vody a modlil sa, aby tabletky boli dosť silné a rýchle.
Kričal o pomoc, ľudia na predchádzajúcej zastávke ho ignorovali. „Prosííím, dajte mi pokoj! Nechajte ma tak!“
Údery a kopance pokračovali, zdali sa mu silnejšie.
„Rátaj do desať,“ ozval sa ženský hlas.
Pri päťke kopance ustávali. Zaberá to, pomyslel si.
Sedem. Posledný kopanec zacítil na stehne.
Osem. Všade je ticho.
Deväť. Kde je to svetlo na konci tunela?
Desať.
Otvoril oči a sykol od bolesti. Oči ho boleli od ostrého svetla, ktoré prenikalo do izby cez okno. Všetko bolo biele a smrdelo liehom.
S prižmúrenými očami sa pozeral zo strany na stranu, všade videl postele. A vedľa nich boli pristavené vozíčky.
Vedľa svojej postele nemal nič. Zaspal.
Prebudil sa a vedľa neho stáli rodičia a tvárili sa smutne. Erikova mama mala červené oči, neupravené vlasy a otec na tom nebol o mnoho lepšie. V duchu sa pýtal ako sa sem dostal. Ale nevedel si spomenúť.
Mal sucho v ústach, pery sa mu lepili a smrad z úst mu bol nepríjemný. Prehodil paplón na jednu stranu. Už sa rukami zapieral o kraj postele, keď sa izbou začal šíriť zvuk vzlykania. Chvíľu nechápal prečo, ale keď chcel položiť nohy na zem, tak jeho nohy sa nepohli. Rukou si chytil nohu a pustil ju na zem. Nič necítil.
Ľahol si na posteľ a dlaňami si prikryl oči. Mama s otcom mu striedavo vraveli: „Mal si nehodu. Bol si na bicykli a zrazilo ťa auto.“
„Ostaneš na vozíku.“
Ruky si položil vedľa seba. Rodičia zmizli, všetko bolo ako pred tým čiernobiele. „Buď rád že máš ruky,“ povedal hlas.
Erik sa strhol a povedal: „Kto si? Ako sa voláš ?“ Po dlhšej odmlke sa ozval hlas z postele.
„Erik.“ Ozval sa hlas z postele.
„Robíš si srandu?“ nasadol do vozíka a pomaly sa začal posúvať k nemu.
„Nie, nerobím. Tebe sa čo stalo?“ spýtal sa hlas.
„Autonehoda. Naprášilo do mňa auto. A tebe?“ Erikovi začalo búšiť srdce.
„Bol som v parku a potom som sedel na zastávke…“ skočil mu do reči Erik z vozíka.
„… kde si sa chcel zabiť, ale zmlátili ťa.“
„Presne! Kde je vozík, sú chromé nohy.“ Otočil na posteli k Erikovi. Tvár mal krvavú opuchnutú. Vlasy mal krvou prilepené na tvári.
Postavil sa z postele a kráčal k preskleným dverám, z ktorých sa do izby šírilo ostré svetlo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.