Ohnivé pero Q2 2012: Cínový vojačik

Je možné, prispôsobiť čas našim potrebám? Dokážeme cestovať do minulosti inak než len v spomienkach? Existuje vôbec spôsob ako obísť osud a náhodu, ktorá nás vedie kľukatými cestičkami, k samotnému koncu bytia? Je čas naozaj relatívny?

Niekoľko desiatok rokov po objavení nového stavebného kameňa vesmíru, sa podzemný výskumný ústav CERN na okraji Ženevy rozrástol o niekoľko nových blokov. Fenomén času mal na starosť profesor Alexander Pavelkov a jeho výskumný tím v sektore STAP. V dnešné sobotné ráno vstal ako obvykle o štvrtej. Vyhradil si čas na kávu, cigaretku a opätovné skontrolovanie návodu. Jeho milovaná manželka Nasťa, ktorá bola zároveň i jeho asistentkou, mala voľno. Spokojne sa prevaľovala v posteli z jednej strany na druhú. Alexander, ktorý uviazol v zložitom manuáli, zablúdil letmým pohľadom na hodinky ktoré mu pripravili nemilé prekvapenie. V rýchlosti na seba nahodil sako a cestou vo výťahu sa upravil, aby v električke nevyzeral ako opilec, ktorý sa práve prebral kdesi na stanici. Stihol ju, aj keď zabudol na jeden nepatrný detail. Len čo prešacoval vrecká, zistil, že testovací subjekt nechal na stole za počítačom.

Skúsil zatelefonovať Nasti, ale nedvíhala. Zanechal odkaz: „Prines mi prosím ťa toho cínového vojačika, čo mám na stole!“ znel nahratý záznam, ktorý doplnil o všetky známe ospravedlnenia, ktoré ho v danom momente napadli.

Konečne vstúpil do hlbín laboratórií pre výskum časticovej fyziky, odkiaľ to mal len kúsok do sektoru paralelných časových anomálií, známeho ako STAP. Rozsvietil svetlá a znovu sa mu naskytol pohľad na čistú, bielu, okrúhlu miestnosť s najmodernejšími výdobytkami techniky a malým pracovným stolíkom, uprostred ktorého naňho čakal výsledok jeho dlhoročnej práce. Cestou k pohodlnému koženému kreslu zastal nachvíľku pri tabuli a zbežne si overil výpočty. S kalkulačkou v ruke sa neustále uisťoval o správnosti veličín, ktoré zobral v úvahu. Neprešiel deň, čo by si svoj výsledok neoveril. A dnes? Dnes bol ten deň, keď teóriu nahradí praxou…

Pod Alexandrovým zadkom zavŕzgalo kreslo potiahnuté čiernou kožou a na stole ho čakal kvadrosenzický časový modulátor, napojený na prázdne akvárium, v ktorom ležal jednonohý cínový vojačik. Vytiahol ho a skontroloval. Asi ho tu včera zabudol a niekto mu ho pripravil. “Pravdepodobne to bol James…“ napadlo mu. Panáčik bol označený bielou fixkou. Vynímala sa na ňom osmička, preto vytiahol zo šuplíka handričku, trošku acetónu a číslo zotrel. Predovšetkým to bol jeho panáčik, preto ho označil písmenom X, presne tak ako mal v pláne. „Budeš prvý, kto pokorí brány času…“ prihováral sa jednonohej postavičke. Práve v jeho hlave sa zrodila myšlienka vyslať cínového vojačika niekoľko minút do budúcnosti a počkať si na jej návrat. Alexander horel nedočkavosťou aplikovať svoj výskum v praxi. Experiment mu schválili na vlastné riziko. V očiach kolegov išlo o neuskutočniteľný sen, o nadčasovú rozprávku z dielne Alberta Einsteina a Stephena Hawkinga. Lenže doba pokročila, výskum tiež a nádej? Nádej umiera posledná… Alexander Pavelkov bol odjakživa vášnivý zberateľ figúrok a vlastnil aj cínových vojačikov z rôznych časových etáp evolúcie ľudstva. Ten ktorého práve držal, pochádzal z obdobia napoleonských vojen a vyzeral presne ako z rozprávky od Hansa Christiana Andersena. Jeho ružová tvár pozerala rovno pred seba, v ruke puška s bodcom, na hlave klobúk a červeno biele šaty. Dokonca mal len jednu nohu. Niežeby ho zle odliali, to len profesor Alexander si dal záležať na detailoch. Chcel napodobniť hrdinu z príbehu o Statočnom cínovom vojačikovi. Svojim konaním chcel všetkým dokázať, že i sny sa dokážu zmeniť v skutočnosť a jeho malý cestovateľ sa vráti podobne ako ten v rozprávke.

Najskôr zapojil meracie príslušenstvo, biometrážny tranzistor nastavil do polohy jedna a aktivoval kvadrosenzický časový modulátor. Akvárium naplnil modrou fosforujúcou zmesou s trychloretylénom a na malom dotykovom displeji vyťukal svoje identifikačné číslo a heslo. Tým spustil svetlomet typu C, ktorým urýchlil proces ohrevu kvapaliny. Namerané hodnoty sa zhodovali s výpočtom uvedeným na tabuli. Pre každý prípad mal pred sebou otvorený manuál, ktorý sám zostavil. Cítil stres, napätie a pozitívne myšlienky striedala jedna obava za druhou. Mohlo sa stať čokoľvek…

Pri dosiahnutí maximálnej sily rezonančného obvodu dosiahla kvapalina bod varu a začala bublať. V strede postupne vznikalo malé tornádo, predpokladaná priestorová anomália. „Šťastnú cestu!“ poprial Alexander vojačikovi s označením X. Odvážny cínový hrdina skončil s čľupnutím v akváriu a čoskoro uviazol vo víre udalostí. Profesor sledoval subjekt a jeho čoraz rýchlejšie piruety. Vojačik stále plával v plynúcom kolotoči prítomnosti a tak nezostávalo nič iné, než opäť nakuknúť do malej brožúrky. Až teraz si uvedomil, že zabudol nastaviť transdimenzné časové pole návratu. Rozhodol sa poslať malého hrdinu o tridsať minút do budúcnosti. Na displeji zadal požadovaný čas a len čo ho potvrdil, vír akvária zmizol spolu s cínovým vojačikom. Nasledovala spŕška elektrických výbojov, ktoré naznačili koniec jednorázového experimentu. Maximálna hranica ktorú Alexander vypočítal, predstavovala štyridsaťosem minút a dvadsaťšesť sekúnd do budúcnosti. Nechcel priveľmi riskovať, ale ako sa ukázalo, ním zvolená varianta aj tak vyvolala kolaps časového poľa kvadrosenzického modulátoru času. Rýchlo utekal po hasiaci prístroj, aby zabránil vznikajúcemu požiaru.

Malý cínový vojačik s označením X cestoval celú polhodinu naprieč rozpínajúcim sa vesmírom a časom na pomedzí realít, ale nevrátil sa…

Profesor Alexander čakal takmer dve hodiny, ale vojačika nikde. Prekutral každý kút miestnosti dúfajúc, že ho prúdy času predsa len niekde vypľuli. „V poloprázdnom akváriu sa už aj tak nezjaví“ s týmito slovami sa rozlúčil s nádejou, že ho ešte niekedy uvidí. Experiment podľa všetkého zlyhal, ale nádej? Nádej umiera posledná…

Ktosi zaklopal a nešťastník šiel otvoriť. O chvíľu už pred ním stála Nasťa a v pravej ruke zvierala malú figúrku. Je to on! – jednonohá replika cínového vojačika z príbehov Christiana Andersena, presne tá, ktorú si sám zhotovil.

„Prepáč, vstala som trochu neskôr a…“ nestihla ani dohovoriť.

„Mýlil som sa!“ prerušil ju o poznanie bohatší muž.

Zaskočený profesor podišiel k tabuli a zotrel svoje niekoľkokrát prepočítané vzorce. Uvedomil si, že nezobral v úvahu existenciu niekoľkých paralelne sa prelínajúcich vesmírov. Zdalo sa, že cínový vojačik s pôvodne napísanou osmičkou, ktorú sám prepísal na X, prišiel z iného sveta. Miesto toho aby poslal cínového vojačika do budúcnosti, spôsobil paradox, ktorý narušil paralelné krivky vesmíru.

„Je to tak prosté!“ pravdupovediac nerátal ani s ustavičným sa rozpínaním vesmíru. Pred očami mal množstvo alternatív a rovníc, ale ani sám im už celkom nerozumel. Vedel však, že na dobývanie času je predsa len priskoro.

Na ramene galaxii Orion pláva drobná slnečná sústava s planétou plnou života zvanou Zem, realita číslo štyristošesť. Profesor Alexander Pavelkov stojí pred prvou skúškou stroja času. V ruke drží malého cínového vojačika o ktorom sa domnieval, že ho zabudol doma. „ Pravdepodobne to bol James…“ napadne mu. Vzápätí zbystrí pohľad na malé biele X a okamžite ho preznačí ležatou osmičkou. Vôbec netuší, že už čoskoro nadviaže prvý transdimenzionálny kontakt v histórii…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

26. novembra 2012
Peter Šufliarsky