 |
Vlkolínec ešte driemal. Chuchvalce pary sa plazili pomedzi ihličnany a dodávali okoliu idylický vzhľad. Trávu zdobila rosa, v poli trilkovali vtáky a žehnali nastávajúcemu ránu. Potom náhle stíchli.
Tetka Babálová sa postavila spoza drevného suda, pričom vystrašene mrkla do diaľky. Na severe sa kopili mraky. Nie však obyčajné mraky. Mraky zla. Vyzerali ťažké a široké, tak, že skoro zastierali celý obzor a neboli ani zvyčajne sfarbené. Akoby ich nejaký surrealistický umelec prizdobil trochou hnedej a červenej. Sťaby hubky nasiaknuté krvou.
Purpurové mraky.
Tak ich tu volali už od nepamäti…Teta Babálová toho prežila mnoho a na jej deväťdesiat ročnom krku sa zimomriavky neobjavili len tak pre nič za nič, no tentoraz jej doslova posiali celú šiju. Preľakla sa. Ten, ktorý čaká v búrke, príde.
Vo dedinke už mnoho ľudí nežilo. Mladí odišli za prácou, svojimi snami a lepším životom. Tu v horách ostali len tí, ktorým už roky nepovolili opustiť chátrajúcu usadlosť, a tí, ktorí si zo dna na deň prenášali snivú lásku k okolitej prírode. Tetka Babálová prežila v horách pri Ružomberku celý život. Poznala tu každú byľ, každý kúsok zvetraného kameňa, všetky stromy, chlácholené studeným vetrom. A poznala aj Purpurové mraky. Prichádzali občas. Ona ich za svoj život zažila len raz, no zapamätala si zlovestnú farbu. Taká nikde inde nejestvuje. Nikde.
Vždy priniesli spúšť. Krutú smrť, ktorá rozsievala svoje semeno s chlípnou horúčkovitosťou. Z mrakov zla vzíde tá najhoršia smršť, akú si človek dokáže predstaviť. A v nej stojí Ten, ktorého nemôžu osloviť….Ten, ktorý nemá meno, no neustále a mlčky čaká v búrke.
Jej nebohá matka jej kedysi prezradila, že potrebuje krv. Nič viac. Len krv, aby ňou primaľoval svoje oblaky a oni nadobudli ešte brilantnejší a zlovestnejší tieň. Nikto nič viac netušil a ani nepotreboval. Báli sa ho už generácie…Bolo to prastaré zlo, ktoré si vždy odnieslo svoje tajomstvo a pár obetí, nevedno kam.
Teta Babálová však hĺbala nad tým, že ho azda posiela samotný Boh. Aby si vzal obete, a tak zmiernil svoj hnev na nespravodlivé ľudstvo. Ten, ktorý čaká v búrke tak musel konať po celom šírom svete. Keď tetka mrkla na okolité vrchy, pofŕkané matnou zelenou, bola o tom skalopevne presvedčená.
–
V ten deň znášala seno.
Noša na chrbte ju s pridávajúcimi rokmi ťažila čoraz viac, no ona bola ešte stále silná a zdravá žena a jej vitalitu by jej mohli mnohé mladice závidieť. Prešla cez pole a zdrvene konštatovala, že obloha je zatiahnutá na maximum. Akoby ju niekto prikryl obrovskou haldou čečiny. Vzduch bol nasiaknutý vlhkom a ešte niečím. Cítila to na jazyku. Pachom krvi.
Seno vyhodila v miniatúrnej šopke, a potom si unavene sadla na drevenú lavicu pred chajdou. Jej dcéra Miška a a vnúčik Paľko, ktorí tu opäť zavítali na prázdniny, ešte kľučkovali v lese. Musela ich varovať. No, ihneď ako sa vychystala, že zbehne smerom k hore, zablyslo sa. Krásne, krivolako a prekvapivo. Tetka vystrašene fľochla zrakom priamo k nebu. Panenka Mária, pomáhaj nám!
Zahrmelo, akoby sa prevracali kopce naokolo a jej mocné srdce doslova poskočilo o pár centimetrov. Potom sa spustili prvé kvapky. Veľké, teplé a iné. Mali nádych svetloružovej. Teraz si už bola celkom istá. Ukáže sa a opäť bude kosiť svoju krvavú žatvu.
Už za nimi nemohla. Blyslo sa opäť a opäť, hrmelo na všetky strany, akoby Boh zliezol z neba na starom, rozheganom voze, aby sa pustil do poslednej bitky so silami pekelnými. Prívaly vody pôsobili neskutočne. Všade navôkol sadala tma. Tetka zašla dnu a pribuchla dvere. Kriste, kde môžu byť? A v tom zazrela za sebou tieň, mihol sa po stene, rýchlo, skoro nebadateľne, no predsa si ho stihla všimnúť. Už je tu! Zaúpela. Vyberá si svoj plod, striasala sa ako mokrá sliepka. Privrela oči, a v tom naplno pocítila jeho prítomnosť. Dýchal je na krk, teplým cibuľovým dychom rozdráždeného psa. Stál tesne za ňou a zlovestne chrčal. Pripravila sa na bolestivú smrť. No potom… skoro nečujne zmizol. Opustil jej chyžu a prekvapivo odišiel nevedno kam. Asi bola preňho príliš stará, napadlo jej stále v zovretí ľadového šoku. Chce niečo iné. Večne hľadajúci syn búrky.
Svätý Peter…ale kde je Miška a Paľko? Strhla sa z ľaknutia a pozerala von oknom, ktorý akoby dakto oblieval kýbľami vody. Hrmelo a osvecovalo sa všade. Zbadala, ako do vysokánskeho smreku na kraji hory udrel blesk. Potom nasledovali ďalší jeho súputníci. Bičovali krajinu ako za trest. Tetka Babálová verila, že Ten, ktorý čaká v búrke prichádza práve za trest. Ľudia sú zlí a odporní. Potrebujú to.
Koho si však vyberie dnes?
Hneď, ako jej myseľ hatila poslednú úvahu, rozleteli sa dvere. Prudko a rázne. Dnu vstúpil chlad a doslova hmatateľné vlhko. Zvuky búrky naplnili miestnosť ako kúdoly hustého dymu. Vo dverách stál on. Jej vnúčik, Paľko. Miška s ním prišla takisto, no nie celkom. V pravej rúčke držal jej hlavu, zručne oddelenú od trupu. Tupo na ňu gánila. Bezprizorné oči, vyvalené ako brucho hnijúceho koňa a z úst napoly trčiaci, vyplazený jazyk. Vlasy ovísajúce ako mokré kukuričné šúpolie. Na podlahu kvapkali cícerky krvi, ktoré sa rozpúšťali v čoraz väčšmi sa zväčšujúcej mláke vody. Paľko stískal v pravej ruke kosák…Pamätala si, že ho minulú noc ostrila, chcela totižto za domom skosiť burinu.
„Vybral si ma,“ šepol zatretým hlasom temnoty.
Potom dopadla dcérina hlava s tupým buchnutím na zem. Tetka Babálová drkotala zubami. Cítila, že sa každú chvíľu pomočí. Ten, ktorý čaká v búrke našiel svoj plod. Paľko mal zlepence vlasov v očiach, no aj tak v nich zazrela purpurovú farbu mrakov. Boli šialené…lesklé. A mŕtve. Keď jej zasekol kosák tesne nad pravou časťou panvy a ľavou rukou ju zdrapol pevne za rameno, usmiala sa. Pán Boh ju konečne vyslyšal! Priniesla obeť za hriechy skazeného ľudstva. Tak, ako to pánko cez liturgiu kázal…
–
Zružovelé kvapky už padali iba sporadicky, obloha sa vyjasnievala, obzor začínal naberať predošlé kontúry. Spustošený Vlkolínec vyzeral, akoby ho napadlo mračno rozzúrených kobyliek zo samotného predpeklia. Strechy zváľané popri domoch, povytŕhané ploty, pripomínajúce vyštrbené zuby starca. Stromy ešte tlejúce po úderoch bleskov, konáre haniace okolitú zem, akoby ju chceli celučičkú vystlať. A pomedzi ten vizuálny mišmaš, telá. Skrútené ako handrové bábiky, vo všetkých možných i nemožných uhloch. Studené, mokré a prelepené čerstvou krvou. Dakde oddelený trup, či črevá vyvrhnuté z tela ako plnka z rozvareného knedlíka. Údy v rozvodnenom jarku…
Ten, ktorý čaká v búrke si prišiel pre žatvu. Tentoraz si vybral chlapca. Paľka. Plod čoraz mocnejšieho chtíču… Mladý stál uprostred spleti domov a kúskov tiel, ktoré porcioval s babkiným starým kosákom a civel do diaľky. Na kopci čnela postava. Čierna, ako dozreté trnky, vysoká ako jedľa a rozkročená štýlom podráždeného medveďa. Mlčala a sledovala. Tieň, ktorý prišiel z mrakov. Prastaré Zlo, potrebujúce svoje obete, aby nastal aspoň na pár rokov chvíľkový pokoj. Možno ho posiela Boh. Možno samotný rožkatý? Vlkolínec o tom vedel svoje. Strážil si staré tajomstva, tak ako každá obec, zasadená hlboko v panenských horách, kde preniknú sily mimo zaužívané vnímanie.
Paľko, zafúľaný od životne potrebnej tekutiny, stále otrasene zvieral kosák a pleštil oči.
„Vybral si ma,“ zachrčal už svojím detským, no stále pevným hlasom. „Vybral!“
Tieň na kopci zdvihol ruku na pozdrav.
Paľko opätoval. Potom tvor z ničoho nič zmizol a oblaky nadobudli opäť sivobielu, obyčajnú podobu. Ten, ktorý čaká v búrke si odniesol nemilosrdnú odmenu. Nikto však nevedel, na ako dlho.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.