… a tu hla sa nám otvára so Slovenčinou nová postať činnosti, na
ktorej
si teraz ako muž, ako znaťel života, ako pracuvaťel prísni zastaneš.
Mnoho
od Ťeba úfa mladí život Sloveňskí, i pracujme teda, ňech pozná
dačo
i znašej usilovnosťi i ňech požehnáva dakedi prácu, uzrieknuťja a
zrozumeňja sa naše. Ak sme dobre vivolili, Boh nám bude pomáhať !
Ľudovít
sa poškriabal v brade opakom pera a myseľ mu naplnil…
Predvianočná fujavica ustala skôr, než zvony modranského
rímskokatolíckeho kostola odbili tretiu hodinu. Vietor rozohnal ťažké
mračná, kloniace sa slnko zalialo lúčmi náprotivné fasády domov a tie
ožiarili Ľudevítovu izbicu. Hlavou mu preletelo, že sa vari na
zajtrajšiu
poľovačku predsa len vyčasí a on bude môcť oprášiť pušku zavesenú
v kúte. Aspoň sa vytrhne z kolobehu otupného života, vystrie chrbát
ohnut…
Bola hlboká jesenná noc. Vonku lietali listy a s trávou pred domom sa
pohrávala neviditeľná ruka. V temnom dome bolo rozsvietené len jedno
jediné okno. Plápolajúci plameň zo svietnikov ožaroval miestnosť
jemným
svetlom. Dom sa zdal byť opustený. Všetko naznačovalo to, že sa deje
niečo
hrôzostrašné.
Pomaly som vykráčal hore schodmi až do mojej izby a zvalil sa na
posteľ.
V ruke držím mobil a rozmýšľam na koľkú si mám nastaviť budík, no
namiesto toho ho nakoniec len jediným stisnutím vypnem. Ráno predsa
nemusím
nikam vstávať, nech sa telo zobudí samo.
Vždy sa dobre pobavím, keď vidím udivené pohľady ľudí, trpiacich
vierou
vo všetko, čo sa niekde šuchne. Svoj život som začal naozaj ako každý
iný – počatím a narodením. Nie, na to si nepamätám. Som síce
génius,
ale blázon len v medziach normy. To, že moje dospievanie ovplyvnil
nástup
AjTý, nemôžem poprieť. Ale že by som niekedy bol prototypom ajťáka?
„Takú spokojnosť som veru necítil už roky. Vymyslieť ako zabiť
starú
Cíbikovú sa nepodarí každý deň. Rozumejte, tak aby sa na to
neprišlo.“
Pán Príbik sa v domácom odeve pohodlne usadil do hojdacieho kresla.
„Dokonalý zločin? O to tu ide?“
Albert obzeral listinu zo všetkých strán. Závet samotárskeho ujca sa
mu
zdal ešte podivnejší, než spôsob, ktorým zišiel zo sveta.
Predovšetkým,
ujec umrel pred dvoma dňami, to bol tretí június. Teda keď toto
spisoval,
už iste plánoval to, čo neskôr vykonal. A potom sú tu tie podmienky.
Obliehané mesto sa zvíjalo v posledných záchvevoch efektívnej
obrany.
Čierny dym dvíhajúci sa nad ním bol zmesou smradu spečených mŕtvol,
smoly, slamy a všetkého horľavého. Obrancovia v skutočnosti nemali
proti
metodickému prístupu cechu ani najmenšiu šancu .
Kalendár
Na poličke, mierne zafŕkanej prachom, tróni handrová bábika. Ľavé oko
jej
chýba a z brucha naplneného molitanom sa rozlieva potkaní moč. Marcela
ju
tam nechala, v neporušenom stave, na pamiatku svojej dcéry, Alenky.
„Vieš, čo pánbožko povedal? Nesmieme sa prezradiť kým oni
nedospejú!“
Pobozkala ho ešte raz. „Choď, moje zlaté dieťa. Raz sa stretneme.“
Vošiel som dnu. Po tom trojhodinovom státí a čumení na dvere mi to
prišlo
ako celkom dobrý nápad. Byt bol prázdny, čo ma neprekvapilo. Čokoľvek
predo mnou prešlo cez tie dvere, muselo vyvolávať solídne nutkanie
opustiť
byt, bytovku, či celé mesto, do ktorého sa dostalo. Už len pre tie
pazúriská, ktoré nechali svoj podpis na vonkajšej strane dverí.
Moje meno je Arlea a študujem mágiu už asi polovicu svojho inak
dlhého
života. Dlhý pre ľudí, krátky pre nesmrteľných. Pre niekoho som
dieťa,
pre iných som starena. Pohľad na vek je dvojaký. Presne tak ako
na mágiu.
Tohoročné druhé kolo súťaže amatérskych mikropoviedok Ohnivé
pero štartuje už v septembri! Dokončite svoje krátke ale nádejné
superdielka, ktoré tematicky spadajú do žánra fantastiky, dajte ich
skontrolovať svojim učiteľkám a nepriateľom, opravte si chyby a pošlite
na
našu adresu.
Konečne je aj na Slovensku teplo, vonku kvitnú čerešne a my poznáme
prvého
tohoročného víťaza súťaže Ohnivé pero.
Veľká noc je už dávno za nami a na stránke www.fantazia.sk sa čitateľom predstavili
posledné poviedky prvého kola súťaže Ohnivé pero v roku 2010. Nastal
čas hlasovať
o tom, kto bude víťazom.
Na krajinu lenivo sadali snehové vločky. Polia, lúky, dediny i mestá
sa
schovali pod hrubým bielym kobercom, ktorý zakryl všetku špinu nebeskou
čistotou. Nejednému človeku pri pohľade na tú nádheru
pookrialo srdce.
Auto bolo na ceste takmer päť hodín. Mesiac mŕtvolne bledý ako
čerstvo
olúpaný citrón osvetľoval predné sedadlá, na ktorých sedeli štyria
ľudia. Ďalší štyria sa strácali v šere za nimi. Ich telá sa mlčky
kývali do rytmu rýchlej jazdy ako panáci, ktorých vezú do nového
butiku
s oblečením. Na rozdiel od nich nemali umelohmotný broskyňový povrch
ani
dokonalý strnulý výraz v tvári.
Personál nemocnice ešte stále zmätene pobehoval po izbe, keď prišla
Tereza. Tvárila sa roztomilo. Pohladila ho po tvári a pobozkala na čelo.
Pomocou mimických svalov vytvoril čosi podobné úsmevu. Dobre vedel, že
by
jej viac vyhovovalo, keby zgegol.
„Poďme už konečne loviť,“ ozvala sa Nalie vyprahnuto. „Ešte
nie,“
zarazil som ju. „Nevidíš, že na oblohe je ešte zopár slnečných
lúčov?“ zahriakol som ju.
„Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa
nevrátiš.“
Martin ignoroval hlas, ktorý ho varoval. Nevidel dôvod, prečo by ho
opäť
mal počúval. Nikdy sa mu nič nestalo.
Obraz plačúcej ženy, skláňajúcej sa nad telom muža. Muža ležiaceho
na
voze a prikrytého vrecovinou, s bledou pokožkou a vytrhnutým
kusom krku.
Matej bol elegán – keď zazrel dlhý fialový šál, zhotovený
z hrubo
tkanej vlny, ihneď ho kúpil. Po tom, ako vyšiel z obchodu, ovinul šál
voľne okolo krku a hrdým krokom kráčal k „mechanickému
tátošovi“ –
zvykol tak volať svoj milovaný motocykel.
Zvuk sa neprimerane hlasno rozľahol v pustej aleji a vychudnutý chlapík
sa
prikrčil. Bál sa len dvoch vecí – policajtov a mŕtvych. Ukradomky sa
poobzeral, ale po policajtoch nebolo chýru ani slychu a čo sa týka
mŕtvol,
Roman v parku ešte žiadnu nestretol. Vopchal skľavené prsty do dierok a
ešte raz objal mrazom rozpálené železo.
– Vieš, že až tak veľmi neobľubujem moderné prístroje a vôbec
prebytok techniky, ktorý je všade okolo nás… No skvelé, povedal som
si,
ďalšia prednáška o tom, že by sme mohli íst bývať niekam na vidiek.
Akoby ešte nejaký existoval. Zatiaľ som ju vždy presvedčil, že
prevažne
moja práca nás živí.
Lenke tĺklo srdce ako o preteky. Na očiach mala čiernu pásku, ruky
spútané za chrbtom. Chcela skríknuť, ale mala zapchané ústa. Od
bosých
chodidiel ju zaplavila vlna chladu. Umieram?
Zistenie nastalo práve v tomto okamihu. V krátkom záblesku
pozemského
filmu, v záhrade kvitli ruže, vánok šelestil v lúčnej tráve, vtáky
štebotali, voňal orgován. Avšak jeho sa to netýkalo.
Oliver v taxíku celý večer krúžil po meste. Bolo takmer desať
hodín
v noci a on ešte nemal žiadneho zákazníka. Noc bola sychravá a
chladná,
ulice opustené a mesto prázdne. „Keď to takto pôjde ďalej, môžem to
zabaliť.“, pomyslel si… „ ešte nikdy som nemal takú mizernú
noc,“
predniesol nahlas.
Pomaly som kráčala po prázdnej, nočnej ulici. Nevidela som nikoho,
len
svetlo lámp blikajúcich na chodníky. Pár minút som takto šla a
nahovárala
si, že sa mi nič nemôže stať. Nikdy som neverila na niečo také ako
duchovia, upíry a tak.
Tmavú miestnosť osvetľovali sviece usporiadané do pentagramu, ktoré
vrhali
na stenu tieň postavy sediacej uprostred. Mladá žena upierala pohľad na
knihu uloženú na podstavci pred ňou. Čierna kniha bola zhotovená
z kože
démona a popísana krvou samotného Diabla. Presne takú žena hľadala.
Keď som počul príbeh , ktorý Vám chcem vyrozprávať, pracoval som
ako
barman. Každý večer som počúval historky o stratenej práci, láske a
iné
nezmysly spôsobené viac – menej opitosťou. Ale tento príbeh bol
niečím
zvláštny.