… a tu hla sa nám otvára so Slovenčinou nová postať činnosti, na ktorej si teraz ako muž, ako znaťel života, ako pracuvaťel prísni zastaneš. Mnoho od Ťeba úfa mladí život Sloveňskí, i pracujme teda, ňech pozná dačo i znašej usilovnosťi i ňech požehnáva dakedi prácu, uzrieknuťja a zrozumeňja sa naše. Ak sme dobre vivolili, Boh nám bude pomáhať !
Ľudovít sa poškriabal v brade opakom pera a myseľ mu naplnil obraz Jozefa Miloslava. Mladého, statného mládenca, akého si pamätal zo študentských čias. Boli si takí blízky… Omočil pero v kalamári. Skôr ako sa stihol dotknúť papiera a zvečniť myšlienku, niečo ho vyrušilo. Pohľadom fľochol na okno a skutočne, na podvečernom šere bolo čosi zvláštne. Svetlo petrolejky prebíjala žiara, skôr náznak žiary, skoro ako halucinácia po zjedení semienka durmanu. Ľudovít cítil, že niečo nie je v poriadku. Prikradol sa k dverám. S tlčúcim srdcom ich pootvoril a želal si aby nezavŕzgali. Zavŕzgali. Čosi si nahnevane zamrmlal popod fúz, tuším to bolo v maďarčine a vykročil predsieňou ku vchodu. Otvoriť? Zohol sa a cez kľúčovú dierku vyzrel na ulicu. Niekto tam stál. Nízky chlapík, čudne oblečený. Veľmi čudne. Na blúzici, či čo to bezrukávne čosi malo byť, mal niečo pomaľované. Z deravých nohavíc vykúkali kolená. Povrch hlavy mal podobný. Ale hlavne, v rukách držal pištoľ. Bola oveľa menšia, než akú mu ukazoval Janko Francisci v meruôsmom. Zisťovať či funguje Ľudovít nebude. Cudzinec sa priblížil k dverám a pokúsil sa otvoriť. Ľudovít ďakoval bohu, že bolo zamknuté. Modra je pokojné mestečko, ale pre istotu…
„Ľudovít otvor! Viem, že si tam!“
Ale Ľudovít ďalej nečakal. Vbehol do izby, vzal pušku, pre každý prípad nabil, vyskočil oknom a trielil humnom do hory.
„Ľudovít otvor, lebo vykopnem dvere! Zničil si mi život! Vieš čo zo mňa mohlo byť, nebyť tých gúľ z diktátov? Tamtí šprti zďaleka nie sú taký machri v matike a fyzike ako ja, ale každý ich na škole žere. A bezo mňa by mali prd a nie tento stroj času.“
Mladý darebák nastražil uši. Ticho. Učiteľ národa musel zdrhnúť. Do ticha sa z neďalekej hory ozval výstrel. Mladý darebák sa usmial. Pozrel na hodinky a rozbehol sa za roh. Práve včas. Jemná žiara predznamenala následné otvorenie časopriestoru.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.