Bzzzzzzzzzz

Pomaly som vykráčal hore schodmi až do mojej izby a zvalil sa na posteľ. V ruke držím mobil a rozmýšľam na koľkú si mám nastaviť budík, no namiesto toho ho nakoniec len jediným stisnutím vypnem. Ráno predsa nemusím nikam vstávať, nech sa telo zobudí samo.

–

Okno je otvorené, vonku ticho, len jemný vánok teplej letnej noci prúdi izbou. Prehodím cez seba paplón, keďže mám len boxery, ale po chvíli sa aj tak začnem odkopávať. Dnes to vyzerá sľubne, som uťahaný, nebude problém zaspať. Ani myšlienky mi nebehajú hlavou ako zvyčajne. Za chvíľu to bude… Už som skoro tam… Spíííím..........až na ten bzukot. V tom sladkom tichu začalo čosi bzučať, práve teraz! Prehodím sa na druhý bok a snažím sa to ignorovať, lenže bzukot neprestáva a zdá sa, akoby ten sviniar lietal celou izbou. Normálne by som vstal a snažil sa s tým niečo urobiť, ale dnes fakt nevládzem. Akurát si jednu nohu šuchnem pod perinu pri predstave, ako mi ju počas spánku vyciciava, no druhú už nie a je mi to fuk.

–

Po desiatich minútach ten bzukot ešte stále neprestal a ja už pomaly strácam trpezlivosť, tých beštií tu musí lietať viac, nie je predsa možné aby jeden lietal bez prestávky tak dlho a nenašiel si miesto kde by sa usadil a bol už konečne TICHO! Mierne rozčúlený sa občas zaženiem rukou len tak do prázdna, akoby som dával signál, že už by bolo načase s tým prestať. Samozrejme zbytočne.

–

Prejde ďalších päť minút a ono to bzučí stále, načiahnem sa teda za lampou a na tretí pokus zažnem svetlo. Chvíľu pozerám po stenách či tú háveď niekde nezbadám, no potom si uvedomím, že okno je otvorené a nie je to teda veľmi dobrý nápad. Bzukot však práve teraz akoby schválne prestal, takže zhasnem.

–

Všade tma a ticho a ja si spokojne podriemkavam, až kým ma z tej letargie niečo neprebudí. Zvláštny zvuk, akýsi bzukot, dosť povedomý, sa ku mne približuje. Potom náhle ustane a vedľa mňa stojí neznáma krásavica a ticho pozerá svojimi nádhernými veľkými očami. Pozeráme na seba a ja nechápem kde som, keď v tom sa usmeje a prehovorí:

–

„ Ahoj fešáčik, si len teraz priletel, však? Videla som ťa vojsť oknom, ja som Silvia“ a načiahla sa ku mne jednou z jej nôh. „ Ja som Stano, teší ma“ tiež som vystrel jednu z nôh a pozdravil ju. „ Aký si mal deň, Stanko? Je nezvyk stretnúť muža v takýchto miestach“ spýtala sa zdvorilo a príjemne sa pri tom usmievala. „ Celkom to ušlo“ odpovedal som trochu zbrklo, keďže vôbec nič som si nepamätal a ešte stále som neprecitol, kde to vlastne som. „Zoznámim ťa s kamoškami, poď za mnou“.

–

Silvia roztiahla krídla a začala sa mi strácať z dohľadu. Nechápal som čo toto všetko má znamenať, keď v tom úplne nečakane, akoby ma niečo posotilo, som sa odtrhol od podlahy a začal letieť jej smerom. Vlastne to nebola podlaha, ale stena, a keď som preletel popri vysokom útese po ľavej strane, ocitol som sa vo voľnom priestranstve, dosť povedomom. Akoby som tu už dakedy bol, ale vôbec som si to nepamätal. Déjà vu. Silviu som mal na dohľad, a hoci už pristála, nepridal som sa k nej, ale naďalej vychutnával ten skvelý pocit z bezstarostného letu. Bol som v nejakej miestnosti a obletel som ju snáď tisíckrát, keď v tom počujem známy hlas. „ Stalo sa dačo?“. Bola to Silvia a v očiach už nemala ten príjemný pohľad, bolo tam niečo kárajúce. „ Nie, v pohode“ a poslušne som sa vydal za ňou.

–

Pristáli sme. Čakali nás tu dve slečny, Silviine kamošky. „Toto je Zuzka, a toto Mirka“ ukázala na ne a v očiach mala zas tú istú prívetivosť ako predtým. Podali sme si končatiny a musím uznať, že to bol veľmi príjemný pocit, hneď mi bolo jasné, že sú to ženy so všetkým, čo žena má mať.

„ Máš nádherné krídla, môžem si siahnuť? “ zalichotila mi jedna z nich. Súhlasil som.

„ Sú také pevné, určite si toho už veľa nalietal“ povedala a v očiach mala pohľad, ktorým akoby naznačovala, že sa jej páčim.

„ Tak to hej, bolo toho toľko, že už si na všetko ani nepamätám“ odvetil som pohotovo a so snahou o štipku nadhľadu, hoci kdesi vo vnútri ma ťažil zvláštny pocit. V skutočnosti som si totiž nepamätal vôbec nič.

„ Taký fešáčik má určite veľa priateliek“ priblížila sa ku mne aj tá druhá.

„ Dobrých priateliek nie je nikdy dosť“ odvetil som flirtovne s tým istým tónom, s akým sa bavili ony so mnou, lenže okamžite mi blyslo hlavou, či som to náhodou neprehnal. No tie tri sa, našťastie, začali chichúňať, čím zahnali náznak mojej obavy a navyše ešte umocnili nabitú atmosféru.

„ My sme voľné, ale máme na teba jednu prosbičku“ ozvala sa opäť Silvia a veľmi zmyselne mi začala hladiť krídla svojimi hebkými nožičkami.

„ Len takú maličkosť, sosáčik“ pridala sa Mirka a dotkla sa svojim sosákom toho môjho. Viac mi nebolo treba.

„ Krídla mi vzbĺknu keď mi ihneď nepoviete o čo ide“ povedal som skôr z nedočkavosti, ako so zámerom byť vtipný , ale všetky tri sa znova začali smiať, takže ani mne nedalo.

„ Dnes mi treba trocha ľudskej krvi, a zajtra Zuzke, nepreskúmal by si kvôli nám jedného človeka?“ spýtala sa Mirka.

„ Vlastne o nič nejde, a potom sa ti budeme aj Zuzkou naplno venovať“ zašeptala Silvia a ešte dôkladnejšie mi hladila krídla.

Usmial som sa a zhlboka nadýchol.

„Žiadny problém“

„ Super, mojko“ povedala Silvia „Ten človek už konečne zaspal“ a mierne sa zachichotala a s ňou aj jej kamošky, hoci tentokrát mi na tom nič smiešne nepripadalo. Prehodil som s nimi ešte posledné pohľady a spolu s Mirkou odletel.

„ A skoro sa k nám vráť“ stihla ešte zakričať.

–

Pristáli sme na stene vedľa postele človeka. Bol tak blízko, že by som k nemu doletel aj s jediným párom krídel.

„ Začni od nôh, potom skús ruky, trup a nakoniec môžeš tvár a krk. Ty si silný, ale my ženy máme slabé sosáky, nemôžeme cicať hocikde. Bude fajn keď nám zistíš, kde to pôjde najľahšie“ – usmievala sa – „ keď budeš hotový, vráť sa ku mne, budem ťa tu čakať. A neviem či si to už dakedy skúšal, ale krv veľmi neochutnávaj, vám chlapom je to odporné“ – žmurkla tým prenádherným okom a dotkla sa ma svojim sosákom – „potom ma môžeš navštíviť, budem oddychovať pod parapetov, jedna kamarátka tam už je“ zašeptala aby ma ešte viac navnadila. Dali sme si poslednú pusu a mne už nebolo treba viac vysvetľovať.

–

Letel som teda k nohám. Chvíľu som hľadal vhodné miesto v spleti chlpov a keď už som mal pevnú kožu pod nohami, pustil som sa do toho. Išlo to pomerne ľahko, hoci doteraz som s tým nemal žiadne skúsenosti…prav­depodobne. Postupoval som teda hlbšie a hlbšie, až kým som z ničoho nič nepocítil záchvev. Náhlivo som vytiahol sosák a čakal, čo sa bude diať. Ale nestalo sa nič. Preletel som teda k ruke ktorá visela voľne vo vzduchu. Dvakrát som ju celú obletel a pristál na strane hlavou hore, kde sa nenachádzali skoro žiadne chlpy. Narazil som sosák, ale bolo to príliš pevné. Skúšal som to pomaly, ale veľmi ťažko sa mi vnikalo pod kožu. – „Dolámem sa tu“ – blyslo mi hlavou a začal som ho pomaly vyťahovať von. Trochu som sa vydýchal a dvihol krídla smerom k tvári. „Tá ruka bola fakt fuška, ale prečo by skúšali získať krv zrovna z takého miesta? Jedna z nich to už má za sebou, prečo sa nespýtali jej? Nemusel som sa tu teraz teperiť…ale za tú odmenu…“

–

Pristál som na jednom z líc. Trochu som sa porozhliadol a zapichol. Šlo to až prekvapivo ľahko. Prešla len chvíľa a už som ho mal zaborený až po okraj a cítil, ako mi niečo obmýva jeho koniec. Spomenul som si čo mi radila Mirka, ale nedalo mi a trochu som nasal. A hneď aj vypľul, niečo tak odporné som ešte nikdy neskúsil. „Pfuj, ako im to môže chutiť, toto by som nikdy nevymenil za náš sladučký nektárik. Hmmm nektárik“. Akonáhle som si naň spomenul, začal som sosák pomaly vyťahovať. Misia splnená. Lenže zrazu som zacítil ďalší obrovský záchvev…

–

Zobudil som sa uprostred noci. „To čo bolo“… pomyslel som si a mierne omráčený som sa rozpamätával z toho, čo sa mi práve zasnívalo. Ešte som cítil slabé štípanie od tej facky čo som si v spánku dal. Rozsvietil som a v dlani pravej ruky našiel mŕtveho komára. Oči mi padli na stenu pri hlave. Sedel tam ďalší. Pozeral som nechápajúc, až nakoniec.....ostal len fľak. Vstal som, zavrel okno a inštinktívne šiel k stene pri dverách. Sedeli tam ďalší dvaja, vzal som teda sprej a skoncoval to s nimi. Ešte stále rozospatý som si to bezmyšlienkovito namieril k parapete pod oknom. Pomaly som ju obzeral až kým som na jej konci neobjavil ďalšieho. Bol tak maskovaný, že nebyť mojej dôslednosti, ani si ho nevšimnem. Namieril som a škodoradostne sledoval, ako bezmocné telíčko padá k zemi. Zohol som sa a pri bližšom pohľade mu ešte v bruchu bolo vidieť krv. „Na jeseň to tu bude treba vymaľovať“

Zdieľať TweetFantázia na Facebooku