Počerný chlapík lomcoval dverami, kým si nevšimol, že na nich bliká
biele
tlačidlo. Otvorila mu ich žena, ktorá vychádzala von. Prešmykol sa
popri
nej, no zastavili ho ďalšie dvere. Teraz bol už ale múdrejší. Počkal,
až
sa červené tlačidlo zmení na zelené.
Zase stanovačka. Bŕŕ… Už nie som decko, nebaví ma to. Prídu len
haranti
tatkových kamošov, to nie sú moji rovesníci. Tejto akcii som sa však
nevyhla, ocino si ma poistil, nové rajtky sú nové rajtky. Čo už, tatka
mám
rada, zaťala som zuby, vzala knihu a povedala si, že ten víkend
prežijem.
Čo píšeš?“ „E-mail!“ odpovedám zakrývajúc si ľavačkou
krvácajúcu ranu v oblasti hrudníka.
ŤUKY…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUKY!
Jsem sám v bytě. V noci. Ve tmě. Do očí mě pálí zář
obrazovky.
Píšu povídku. Progresivní chujovinu, jak by řekl můj spolubydlící.
Je
o spisovateli, co také píše povídku. Sám v bytě. V noci. Ve tmě. Je
to
horor. Hlavně proto, že se mi krátí čas do uzávěrky.
Vždycky jsem si dával záležet na tom, aby se moje zelená pokožka
oslnivě
leskla správně zvoleným druhem slizu. Jedině tak se mohu vyjímat
v neurozeném davu, jehož matné odstíny podobných barev svědčily
o podřízenosti. Ostatně jsem přece nejmocnějším panovníkem
tisícileté
vodní říše, a jako takový mám na to nezpochybnitelné právo.
„Kam to vlastne letíme, drahá?“ spýtal sa otecko Emzák znudene.
Vo
svojej emzácky nudnej a ťažkej emzáckej práci dostal po emzácky dlhom
čase dovolenku a chcel vedieť, kde ju strávi.
Napriek tomu, že májová noc bola pokojná a príjemne teplá, Zoe nemohla
oka
zažmúriť. Akoby niečo viselo vo vzduchu, akoby sa okolo domu plazil
tichý,
nenápadný prísľub niečoho veľkého, čoho čas mal už skoro nadísť.
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol
rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná
naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho
prekliateho
Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Ale ba, dietky smietky, vraj chcete počuť rozprávku? Nuž dobre teda,
keď
tak naliehate, veď som tu nový, čo by som pre vás neurobil. Posaďte sa
do
polkruhu a nastražte svoje neumyté ušká, nech vám môžem rozpovedať
napínavý pseudohistorický príbeh s prímesou lacnej erotiky a
nekompromisnej brutality…
Kalendár
V dobách, kdy bylo všechno ještě tak, jak má, a kontinuum se
vyvíjelo
přímým směrem, se odkudsi zjevil rušivý záblesk. Do harmonického
vztahu
dvou singulárně jednotných elementů osud dupnul a posedl jednoho z nich
jiným prvotním účelem, s nímž měl své vlastní plány.
Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či
je
dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou
vynašla,
si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu
s polovičným
priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien.
Hľadím na svoje ruky. Čierne od hliny, dolámané nechty. Po tele
franforce
z rubáša. Tiež od hliny. Obraz okolia dáva zmysel, spoznávam okraj
starého cintorína. Jasné.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 26. mája 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
3. februára 2014.
Že sa Vianoce nezadržateľne blížia, nám pripomenul nielen
minulovíkendový Fénixcon, ale aj fakt, že treba rozhodnúť
o víťazovi
druhého tohoročného kola súťaže fantastických mikropoviedok Ohnivé
pero
Q2 2013.
Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v tomto svete. Proste som bol, to
jediné
som vedel v duchu zadefinovať. Žil som z noci a dennému svetlu som sa
vyhýbal. Nie že by som nemal rád slnečné lúče, ale tma mi poskytovala
úkryt pred dvojnohými dravcami.
Na začiatku bolo dievča obetované moru. Soľ jej premáčala obrvy.
Triasla
sa, keď stála na rahne, držiac sa iba jednou rukou. Takmer som ju
presvedčil, aby sa vrátila na palubu.
Stredovek, niekde v strednej Európe Za stolom z neotesaného dreva
sedia
štyria ľudia na obyčajných drevených stoličkách.
Hrdina, vraveli. Tvoj brat je veľký bojovník a drakobijec. Musíš
k nemu
vzhliadať a vážiť si ho. Ach, vzdychali ostatné dievčatá,
aké ty máš šťastie!
Dvere chaty sa otvorili bez vyzvania, do vnútra vošiel statný chlap
s plnofúzom a šedivejúcimi vlasmi. Spoza príchodzieho sa nám cez
otvorené
dvere prihovorili slnko, veselo osvetľujúce štíty veľhôr.
„Berto, ale ty si si istý, že tú raketú nájdeme…“ Malý
mužíček,
asi štyridsiatnik v pridlhých nohaviciach a gigantickom obnosenom svetri,
prepásaný kúskom povrazu, bez predných zubov a s rukami ako uhlie,
odhodlane stúpal úvraťou starého jedľového lesa.
Bola to zvláštna osoba. S bujnou fantáziou. Okrem iného sa rada
rozprávala
so strojmi; s kávovarom, automatom na sladkosti, kalkulačkou,
čímkoľvek.
Zobudila sa, pretože ju niečo vyrušilo. Niečo sa muselo zmeniť. Naozaj
tu
býva taká tma? No vtedy jej to došlo. Lampa za oknom, ktorá im úž
desať
rokov bezočivo svieti v noci do izby, sa pravdepodobne pokazila.
Jednooký Janko bol rád, že na tú perníkovú chalúpku naďabil.
Prechádzal
sa lesom, pískal si, bujakal, keď tu zrazu oblohou zalomcoval úder
ako hrom.
Korene spoločnosti Simsala Ltd. siahali pravdepodobne k izraelskému
Mossadu,
ale CIA ani MI6 si neboli isté. Oficiálne bola registrovaná na Cypre a
všeobecne známe boli len jej obchodné aktivity. Firma, ktorá sa
zaoberala
vývojom pokročilých technológií, otvorila svoje Oko času v Mekke.
Náhodný závan vzduchu k nemu doniesol pach koristi, rozoznal ženský
pot,
lacnú voňavku a nervozitu. Mimovoľne roztiahol nozdry, miloval túto
vôňu.
Vôňu honu na človeka, aj po toľkých rokoch ho ešte stále dokázala
vzrušiť. Obzrel sa, tieň na protiľahlej strane ulice, rozostretý
padajúcim
súmrakom, prikývol.
Milenka bezmocne hľadí na poštovú schránku a cíti, že sa čochvíľa
buď
rozplače, alebo zbesnie. Jej život sa zúžil na pociťovanie
neznesiteľnej
úzkosti a na čakanie pošty, ktorá nikdy nepríde. Keby jej niekto
v tejto
chvíli povedal, že láska je nádherný povznášajúci cit, do čertovej
matere ho pošle…
Mama opäť zašívala plyšového leva. Bol to Alex, chlapcov
najväčší
hrdina, ale hlava mu už na krku dobre nesedela. Nebolo sa čomu čudovať,
po
poslednom súboji v detskej izbe bol malý Peťo rád, že to vôbec
prežil.
Neviem kde som a čo tu hľadám. Neviem aký je dnes deň a kto je
vládcom
tejto (ktorej?) krajiny. Neviem ani len kto som ja.
„Mysli!“ Bytosť kričala do ťaživej hmly naokolo. „Tak mysli!“
znela,
akoby na rozkaz, jediná zúfala myšlienka, no i ju takmer okamžite
pohltil
hustý ťaživý opar. Bojovala proti narastajúcemu strachu a snažila sa
byť
tým kým je a kým byť má.