Vianočné darčeky sú rozdané, niektoré aj vrátené, iné vyvrátené a my máme pre vás ešte jednu príjemnú informáciu: Kto vyhral jesenné kolo Ohnivého pera 2012.
Čas beží rýchlo a na nikoho nečaká. Takmer tri mesiace so súťažnými poviedkami jesenného kola Ohnivého pera sú už tiež za nami a čitateľov teraz čaká ťažká a zodpovedná úloha rozhodnúť o víťazovi.
Podišiel bližšie k brehu rieky a čupol si do pichľavého chrastia. Bodľačie a burina sa veselo rozrastali po oboch úbočiach Rýna, no s prichádzajúcou zimou sa steblá rýchlo šúverili a schli. Willa pichla do stehna hlavička bodliaka.
„Hovorí poručík Alexander Pavlov. Adamas 15, potvrď spojenie.“ Aj tretia výzva však ostala bez odpovede. Pavlov nespokojne zavrčal a prešiel k priezoru v prednej časti kajuty.
My, Vgthloprsbhpania, vyzeráme trochu inak ako vy tu na Zemi. Štyri končatiny a jedna hlava sa mi veľmi páčia, no žiaľ na Vgthloprsbhpe môj prerod považovali za vrchol nevkusu a vulgárnosti.
Prechádzal podchodom a niekde v diaľke počul ženské a mužské hlasy, ktoré kričia jeho meno. Od strachu mu začalo búšiť srdce. Hlasy mu boli známe, ale nevedel si k ním priradiť tváre. Pridal do kroku. Stúpol na prvý schod a obzrel sa cez plece. Videl pretiahnuté tiene na schodoch a hlasy sa približovali. Vybehol po schodisku a po pravej strane uvidel ošarpanú budovu mestskej knižnice, kde by sa mohol skryť, ale roz…
Niekoľko desiatok rokov po objavení nového stavebného kameňa vesmíru, sa podzemný výskumný ústav CERN na okraji Ženevy rozrástol o niekoľko nových blokov.
Letné slnko ma nepríjemne pichá v očiach, pažba pištole mi tlačí do boku. Sledujem jedno z tých predmestí, kam sa postupne sťahujú všetci pracháči a politici. Deti sa naháňajú po širokých chodníkoch, záhradníci kosia anglické trávniky, krásne mamičky tlačia kočíky a venčia svojich štvornohých miláčikov.
Nikdy nezabudnem na moje začiatky. Prvá obeť sa vám do pamäti vryje ako guľka do mozgu a zostane tam navždy. A ja rád spomínam…
V hrabaní bol dobrý. Tma mu nevadila. Zrak bol najmenej dôležitý z jeho zmyslov. Dokázal hrabať celé hodiny. Zabúdal na svet okolo. Zabúdal na svojich druhov. Existovala len tma, hlina a jeho silné pazúry.
Zapátral v pamäti, ale tam, kde mali byť spomienky, sa lenivo prevaľovala hustá hmla. Obrysy neznámych vecí sa zhmotňovali na okraji zorného poľa, no keď sa ich snažil zachytiť priamo, rozplynuli sa.
„Nikdy sme nechovali psa a podporujeme rozhodnutie Strany zakázať ich,“ vravel presvedčivo manželský pár tridsiatnikov.
Kníh je v mojej tmavej izbietke vrchovato, plné police krásnych príbehov ako ten o Jonášovi a veľrybe alebo o Jakubovi a zlom drakovi. Vyberá ich pre mňa Taťonka, aby mi tu vnútri rýchlejšie plynul čas, keď už vraj nemám ani okno ani telku, ba ani len rozhlas. Ale taťonka hovorieva, že tak je to správne, že to sú aj tak diablove vynálezy, a ja nemám dôvod mu neveriť.
Prišli v noci. Démoni s planúcimi očami, metajúci okolo seba ohnivé gule a požierajúci mŕtvych. Prišli z hrebeňov Kitakami v hodine duchov do dedín v okolí. Obyvatelia sa nestihli ani prebrať a boli spálení na popol.
„Vždy sa stretávame na tom istom mieste, nevedel som že ste sentimentálne stvorenia. Aby sa to tu nezačalo volať Čľupkova tôňa.“ Upír sa pri tých slovách spokojne rozvalil na brehu riečky. Bol to skôr upírik. Žil len zopár storočí. Navyše v horách, kde skapal pes. Nič sa tam nemenilo. Ani si svoj vek neuvedomoval.
Kristián z dovolenky doniesol Tiborovi a Martine knihu v koženom obale, husie brko a atrament. Kiko povedal: „Vraj to patrilo nejakému čarodejovi, ktorého za to upálili v šestnástom storočí.“
Planéta bola pustá a prázdna. Nad priepasťami vládla tma. Nad riekami, morami a oceánmi sa vnášalo pochmúrne hučanie ticha. Tam niekde sa cez zamračenú oblohu predieral vesmírny modul. Modul prenikol cez hradbu oblakov a pristál na kamenistej pláni. S jemným šumením sa otvoril poklop a v podivnom svetle z neho vyšli dve postavy.
Staré nože si na vyjednanie prímeria vybrali najsmradľavejšie miesto v celom meste. Skutočne príhodné pre ukončenie tejto špinavej vojny*. Sarazin kráčal po cestičke okolo hnojovej jamy k dohodnutému miestu stretnutia. Predchádzajúce dni pršalo, takže chodník bol dosť klzký.
Chlapec listoval v obrázkovej knihe zvierat a spomenul si ako mu otec sľúbil, že ho raz naučí rozumieť zvieracej reči. Zrazu započul, ako na prízemí buchli dvere. Natešene vybehol z izby a zišiel dolu.
„Naši reportéri získali nahrávku z mobilného telefónu od anonymného diváka z Rimavskej Soboty,“ pokračovala moderátorka. „Zachytáva šokujúci úkaz spojený so záplavami z posledných dní. Upozorňujeme, že zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov.“
Faraón Snofrev, božský Nebmaat, stál na vyblednutých doskách lode a pozoroval skazu. Syn boha Hora iba bezmocne zatínal dlane do pästí a odpoveďou na jeho tiché šeptanie modlitby bolo iba žeravé slnko a zrnká horúceho piesku, ktoré mu vmietol vietor do tváre. On, božský, čo postavil veľkolepú pyramis v Dášure, nedokázal zastaviť Veľkú rieku, ktorá sa vylievala z brehov a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty
Stalo sa to takto: Ešte než som vkročil do kancelárie Digitálu, vedel som, čo ma bude čakať a čo ma neminie. S hlbokým nádychom tibetského mnícha som otvoril modré železné dvere a vošiel do miestnosti. „Už zase meškáš!“ zarevala šéfka 120-decibelovým tónom, ktorý drvil moje ušné bubienky (a vraj zamestnávateľ má poskytovať ochranné prostriedky pri práci – asi sa pôjdem sťažovať).
Vysvedčenia sú rozdané, na zadok nalátané, tí lepší si vyslúžili sladkosti či výbavu na prázdniny a tí, ktorí majú na to čas, sa už opaľujú pri vode alebo v lesných húštinách pátrajú po tajomstvách prírody. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku: Víťaza prvého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero 2012. A verili by ste, že toto kolo bolo už jubile…
Ani sme sa nenazdali a ubehli štyri veľmi hektické mesiace, okrem iného naplnené aj súťažnými poviedkam na našom webe. Keďže čochvíľa sa mnohým začnú prázdniny či dovolenky, radi by sme im ešte predtým dali možnosť zhostiť sa príjemnej povinnosti rozhodnúť o prvom tohoročnom víťazovi Ohnivého pera.
Kde bolo tam bolo, žilo raz v chalúpke v údolí jedno dievčatko. Jeho rodičia každý boží deň odchádzali po brieždení do práce a vracali sa až neskoro večer. Dievčatko sa zatiaľ staralo o skromné rodinné hospodárstvo: zbieralo vajíčka, páslo húsky, dojilo kravičku.
Nechcel som aby to vyznelo ako výčitka, ale tento pán už nevyzeral byť jednou nohou v hrobe. Zdalo sa, že je pekne zabývaný vo svojej rakve a čaká len na to aby mu tam zapojili káblovku a on mohol v pohodlí čakať na svoj koniec pozeraním seriálov, ktoré skončili v dobe, keď som sa ja ešte batolil po parketách.
Chlapec kráčal po strede cesty. Na chodníku by mal pod nohami viac svetla, ale bál sa. Veril, že v húšti a za stromami naokolo sú skryté strašidlá a čakajú na to, kedy niekto prejde okolo. Potom vytiahnu pazúry a majú korisť doslova v hrsti. A v tesákoch. V jeho predstavách mala každá obluda papuľu plnú dlhých zubov ostrých ako nôž. Rozhrýzli by ho skôr, než by žmurkol. A tak radšej kráčal po ceste, tam, kde…
Nazývali ich Spáči, pretože boli slepí. Život trávili v tichu a temnote výmenou za jedlo a pohodlie, ktoré ponúkal palác. Na Omnii sa ľudia modlili, aby sa z ich detí stali Spáči, ale len podaktorým sa ušlo toto privilégium. Spáčov potrebovali kvôli Rude.
Rytier Guillaume nemal dobrý pocit, keď išiel na koni tým lesom. Nebolo to síce po prvý raz, čo meral cestu tým lesom, ale toho nepríjemného a zvieravého pocitu sa nezbavil nikdy. Zároveň si však uvedomoval, že iná cesta k hradu jeho vyvolenej nevedie.
Je nádherná bezveterná noc, hviezdy na oblohe prekrásne svietia ako tisíce malých lampášov, ba dokonca je vidno aj mesiac v plnej kráse, čiže v tvare luny. V meste, na prvý pohľad opustenom, svieti v jednej budove svetlo. Už v skorých hodinách uprostred tmy je v policajnej stanici čulo.