Pred tridsiatimi rokmi to bolo jednoduchšie. Tie časy mi naozaj chýbajú. Síce sa hovorí, že začiatky sú najťažšie, s odstupom času zisťujem, že je to celé ešte oveľa zložitejšie. Nikdy nezabudnem na moje začiatky. Prvá obeť sa vám do pamäti vryje ako guľka do mozgu a zostane tam navždy. A ja rád spomínam.....
–
Ani objemný výstrih ma neodradil od toho, aby som z vrecúška ktoré držala, vytiahol kameň s číslom… „14“ zopakovala profesorka Elvíra a podala mi malý batôžtek. Obsahoval drevené kladivo, na pohľad ľahké, drevený kolík – údajne ostrý a rúško, zabalené v sáčku, pravdepodobne nepoužité. V zápätí vytiahla papier s popisom. Teraz som už mal všetko potrebné. Podľa informáciíí išlo o akéhosi vtipálka. S takými je to vždy najťažšie. Teoretické časti skúšok pre mňa nikdy nepredstavovali problém, ale prax? To už je o niečom inom.
Rúško nasadené, miestnosť páchla, v ústach nechuť. Nástroje už ležali na kovovom stolíku a nadomnou blikala stará neónka, ktorej nepríjemné bzučanie ma rozptyľovalo. Keďže nás všetkých odvliekli hlboko do podzemia, mohol som byť rád aj za to malé svetielko. Predomnou mramorový kváder, na ktorom sa vynímala prachom zapadnutá rakva s číslom 14. Oprášil som ju a opatrne odkryl veko.
–
V starej truhle odpočíval Arpád Papundekel. Navzdory očakávaniam vyzeral spokojne. Komický výraz dotváral dlhý nos a husté zrastené obočie, nehovoriac o nezdravej farbe jeho pleti. Súcit musel stranou. Čo už, všetko raz musí skončiť. Zhlboka som sa nadýchol a potlačil všetky pocity. Len čo ruky siahli po náradí, otvoril oči! Aj napriek spútaným nohám a rukám, držal sa statočne. Buď si neuvedomoval svoju situáciu, alebo mu to bolo jedno. Radšej som sa držal druhej varianty.
DONG! „Jáj!“
DONG! „Uáá!“
DONG! „Aúúú!“
…čo úder, to výkrik bolesti…
Tieklo zo mňa ako v saune, priskoro ma opúšťali sily. Bolo to úplne iné než na trenažéri. Kladivo v rozklepanej ruke, Arpádov hrudník už zdobil kolík. Profesorka Elvíra reagovala a pohotovo prebehla poza môj chrbát a niečo si zapísala do poznámok. Nebolo ťažké vycítiť jej nespokojnosť. Kolík bol síce zapichnutý na správnom mieste, ale nie dosť hlboko. V prípadoch ako je tento treba ísť na vec silou a nie rozumom.
A preto…
DONG! „V roku 1918 som sa zúčastnil expedícii v Himalájach a videl som Yetiho!“
DONG! „… v 1945-om som asistoval pri pitve mimozemšťana v Roswelli!“
DONG! „…a pred tridsiatimi rokmi, keď som v Írsku kŕmil kačky, z jazera sa vynorila…“
DONG!
…čo úder, to spomienka na záhady života…
–
Arpádove slová zneli neuveriteľne. Navzdory tomu, že bol uznávaným bádateľom, neostávalo mi nič iné než veriť a závidieť. Jeho súčasná pozícia bola naopak nezávideniahodná. Keby sa toľko nezaoberal záhadami, možno by neskončil ako upír, bohužiaľ každý špás niečo stojí.
Arpád hlasito preglgol dáviac sa vlastnou krvou. Čas bežal a bolo to treba ukončiť. Chrčal len chvíľku, no potom opäť nabral nových síl. Ja ale tiež!
„Ukonči to!“ povzbudil ma v bolestivých kŕčoch. Ruka sa prestávala triasť, lebo po týchto slovách som si prestal pripadať ako vrah.
–
Teraz ho konečne oslobodím z útrap života!
–
DONG! „Už som videl hocičo…“
DONG! „…ale toto…“
DONG! „…je niečo úplne nové!“
DONG!
… čo úder to pocit blaha…
–
Posledný úder mu konečne s chrupnutím prerazil hrudník a jeho sen o konci sa naplnil. Dnes spoznal smrť. Už nemusel pozerať do tmavých stien rakvy. Stal sa jej súčasťou.
DONG! DONG! DONG! DONG!
Chrups! Chrups! Chrups!
DONG! DONG!
DONG…
…znelo z temnôt…
– To ostatní žiaci ešte stále zápasili s neľahkou úlohou. Koho premohol súcit, mal jednoducho smolu. Jeden smrteľný úder jednička. Dva údery dvojka. Tri až šesť trojka, viac rán štvorka. Ak Vám upír prežil, mali ste to za päť. Dnes mi stačila aj štvorka. So žiadnym slabochom sa tu nemaznali. Mnohí z nás ani neprešli. Držať diplom z Helsingovej univerzity znamenalo stať sa čestným lovcom upírov. Začali krásne časy. Vytvorili sme skupiny a pustili sa na lov.
A dnes?
Je nás strašne málo, zatiaľ čo našich nepriateľov je stále viac. Zmutovali do mnohých podôb. Niekedy ste mali len upírov žijúcich z ľudskej krvi, no teraz majú niekoľko podôb, vrátane zombie, ktorých vyšľachtili naši skvelí genetici. Už nepomáha cesnak a aj kolík by ste mali zbytočne. Dnešní upíry nemajú srdce. Krv? Kdeže. Pijú nervy, vycuciavajú peňaženky, sú takmer všade a podmanili si takmer celý svet. My to ale nevzdáme a budeme bojovať do posledných síl. Už žiadne kladivko a kolík ako kedysi. Máme niečo presvedčivejšie…strieborné guľky!
–
BENG! „Robil som to pre vaše dobro!“
BENG! „Ja sa zmením!“
BENG!
…čo výstrel, to klamstvo…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.