Spotené tričko a batoh na chrbte. Nepripúšťal som si, že som
zablúdil.
Ja. Ostrieľaný horal. Určite idem správne. Pôjdem dolu svahom a prídem
k rieke, vravel som si.
Sme tu zatvorení pár hodín. Okolo nás a okrem nás všetky známe zvuky
už
utíchli. Neviem presne kde sa nachádzame, no myslím si, že nás
odpratali
neďaleko Staropressburského cintorína, vybudovaného hneď pri vstupe
do mesta.
Vlkolínec ešte driemal. Chuchvalce pary sa plazili pomedzi ihličnany a
dodávali okoliu idylický vzhľad. Trávu zdobila rosa, v poli trilkovali
vtáky a žehnali nastávajúcemu ránu. Potom náhle stíchli.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2013. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 27. mája 2013. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
11. februára 2013.
Vianočné darčeky sú rozdané, niektoré aj vrátené, iné vyvrátené a
my
máme pre vás ešte jednu príjemnú informáciu: Kto vyhral jesenné kolo
Ohnivého pera 2012.
Čas beží rýchlo a na nikoho nečaká. Takmer tri mesiace so
súťažnými
poviedkami jesenného kola Ohnivého pera sú už tiež za nami a
čitateľov
teraz čaká ťažká a zodpovedná úloha rozhodnúť o víťazovi.
Podišiel bližšie k brehu rieky a čupol si do pichľavého chrastia.
Bodľačie a burina sa veselo rozrastali po oboch úbočiach Rýna, no
s prichádzajúcou zimou sa steblá rýchlo šúverili a schli. Willa pichla
do
stehna hlavička bodliaka.
„Hovorí poručík Alexander Pavlov. Adamas 15, potvrď spojenie.“ Aj
tretia
výzva však ostala bez odpovede. Pavlov nespokojne zavrčal a prešiel
k priezoru v prednej časti kajuty.
My, Vgthloprsbhpania, vyzeráme trochu inak ako vy tu na Zemi. Štyri
končatiny
a jedna hlava sa mi veľmi páčia, no žiaľ na Vgthloprsbhpe môj prerod
považovali za vrchol nevkusu a vulgárnosti.
Prechádzal podchodom a niekde v diaľke počul ženské a mužské
hlasy,
ktoré kričia jeho meno. Od strachu mu začalo búšiť srdce. Hlasy mu
boli
známe, ale nevedel si k ním priradiť tváre. Pridal do kroku. Stúpol na
prvý schod a obzrel sa cez plece. Videl pretiahnuté tiene na schodoch a
hlasy
sa približovali. Vybehol po schodisku a po pravej strane uvidel ošarpanú
budovu mestskej knižnice, kde by sa mohol skryť, ale roz…
Niekoľko desiatok rokov po objavení nového stavebného kameňa vesmíru,
sa
podzemný výskumný ústav CERN na okraji Ženevy rozrástol o niekoľko
nových blokov.
Letné slnko ma nepríjemne pichá v očiach, pažba pištole mi tlačí
do
boku. Sledujem jedno z tých predmestí, kam sa postupne sťahujú všetci
pracháči a politici. Deti sa naháňajú po širokých chodníkoch,
záhradníci kosia anglické trávniky, krásne mamičky tlačia kočíky a
venčia svojich štvornohých miláčikov.
Nikdy nezabudnem na moje začiatky. Prvá obeť sa vám do pamäti vryje
ako
guľka do mozgu a zostane tam navždy. A ja rád spomínam…
V hrabaní bol dobrý. Tma mu nevadila. Zrak bol najmenej dôležitý
z jeho
zmyslov. Dokázal hrabať celé hodiny. Zabúdal na svet okolo. Zabúdal na
svojich druhov. Existovala len tma, hlina a jeho silné pazúry.
Zapátral v pamäti, ale tam, kde mali byť spomienky, sa lenivo
prevaľovala
hustá hmla. Obrysy neznámych vecí sa zhmotňovali na okraji zorného
poľa,
no keď sa ich snažil zachytiť priamo, rozplynuli sa.
„Nikdy sme nechovali psa a podporujeme rozhodnutie Strany zakázať
ich,“
vravel presvedčivo manželský pár tridsiatnikov.
Kníh je v mojej tmavej izbietke vrchovato, plné police krásnych
príbehov
ako ten o Jonášovi a veľrybe alebo o Jakubovi a zlom drakovi. Vyberá
ich
pre mňa Taťonka, aby mi tu vnútri rýchlejšie plynul čas, keď už vraj
nemám ani okno ani telku, ba ani len rozhlas. Ale taťonka hovorieva, že
tak
je to správne, že to sú aj tak diablove vynálezy, a ja nemám dôvod mu
neveriť.
Prišli v noci. Démoni s planúcimi očami, metajúci okolo seba ohnivé
gule
a požierajúci mŕtvych. Prišli z hrebeňov Kitakami v hodine duchov do
dedín v okolí. Obyvatelia sa nestihli ani prebrať a boli spálení
na popol.
„Vždy sa stretávame na tom istom mieste, nevedel som že ste
sentimentálne
stvorenia. Aby sa to tu nezačalo volať Čľupkova tôňa.“ Upír sa pri
tých slovách spokojne rozvalil na brehu riečky. Bol to skôr upírik.
Žil
len zopár storočí. Navyše v horách, kde skapal pes. Nič sa tam
nemenilo.
Ani si svoj vek neuvedomoval.
Kristián z dovolenky doniesol Tiborovi a Martine knihu v koženom
obale,
husie brko a atrament. Kiko povedal: „Vraj to patrilo nejakému
čarodejovi,
ktorého za to upálili v šestnástom storočí.“
Planéta bola pustá a prázdna. Nad priepasťami vládla tma. Nad
riekami,
morami a oceánmi sa vnášalo pochmúrne hučanie ticha. Tam niekde sa cez
zamračenú oblohu predieral vesmírny modul. Modul prenikol cez hradbu
oblakov
a pristál na kamenistej pláni. S jemným šumením sa otvoril poklop a
v podivnom svetle z neho vyšli dve postavy.
Staré nože si na vyjednanie prímeria vybrali najsmradľavejšie miesto
v celom meste. Skutočne príhodné pre ukončenie tejto špinavej vojny*.
Sarazin kráčal po cestičke okolo hnojovej jamy k dohodnutému miestu
stretnutia. Predchádzajúce dni pršalo, takže chodník bol dosť klzký.
Kalendár
Chlapec listoval v obrázkovej knihe zvierat a spomenul si ako mu otec
sľúbil, že ho raz naučí rozumieť zvieracej reči. Zrazu započul, ako
na
prízemí buchli dvere. Natešene vybehol z izby a zišiel dolu.
„Naši reportéri získali nahrávku z mobilného telefónu od
anonymného
diváka z Rimavskej Soboty,“ pokračovala moderátorka. „Zachytáva
šokujúci úkaz spojený so záplavami z posledných dní. Upozorňujeme,
že
zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov.“
Faraón Snofrev, božský Nebmaat, stál na vyblednutých doskách lode a
pozoroval skazu. Syn boha Hora iba bezmocne zatínal dlane do pästí a
odpoveďou na jeho tiché šeptanie modlitby bolo iba žeravé slnko a
zrnká
horúceho piesku, ktoré mu vmietol vietor do tváre. On, božský, čo
postavil
veľkolepú pyramis v Dášure, nedokázal zastaviť Veľkú rieku, ktorá
sa
vylievala z brehov a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty
Stalo sa to takto: Ešte než som vkročil do kancelárie Digitálu, vedel
som,
čo ma bude čakať a čo ma neminie. S hlbokým nádychom tibetského
mnícha
som otvoril modré železné dvere a vošiel do miestnosti. „Už zase
meškáš!“ zarevala šéfka 120-decibelovým tónom, ktorý drvil moje
ušné
bubienky (a vraj zamestnávateľ má poskytovať ochranné prostriedky pri
práci – asi sa pôjdem sťažovať).
Vysvedčenia sú rozdané, na zadok nalátané, tí lepší si
vyslúžili
sladkosti či výbavu na prázdniny a tí, ktorí majú na to čas, sa už
opaľujú pri vode alebo v lesných húštinách pátrajú po tajomstvách
prírody. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku:
Víťaza prvého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru
fantastiky – Ohnivé pero 2012. A verili by ste, že toto kolo bolo už
jubile…
Ani sme sa nenazdali a ubehli štyri veľmi hektické mesiace, okrem
iného
naplnené aj súťažnými poviedkam na našom webe. Keďže čochvíľa sa
mnohým začnú prázdniny či dovolenky, radi by sme im ešte predtým dali
možnosť zhostiť sa príjemnej povinnosti rozhodnúť o prvom tohoročnom
víťazovi Ohnivého pera.
Kde bolo tam bolo, žilo raz v chalúpke v údolí jedno dievčatko.
Jeho
rodičia každý boží deň odchádzali po brieždení do práce a vracali
sa
až neskoro večer. Dievčatko sa zatiaľ staralo o skromné rodinné
hospodárstvo: zbieralo vajíčka, páslo húsky, dojilo kravičku.
Nechcel som aby to vyznelo ako výčitka, ale tento pán už nevyzeral
byť
jednou nohou v hrobe. Zdalo sa, že je pekne zabývaný vo svojej rakve a
čaká len na to aby mu tam zapojili káblovku a on mohol v pohodlí čakať
na
svoj koniec pozeraním seriálov, ktoré skončili v dobe, keď som sa ja
ešte
batolil po parketách.