Namáhavo sa mi podarilo otvoriť oči. Bol som úplne priviazaný o kreslo koženými remeňmi. Okolo mňa sa rozprestieral kruh svetla, za ním však vládla hustá tma.
Veriaci sa pomaly schádzali na polnočnú omšu. Zababušení do zimného oblečenia, mlčky smerovali do kostola. Neponáhľal som sa. Nechcem tam byť medzi prvými a sedieť kdesi vpredu. Vlastne, ja sem vôbec nepatrím. Idem sem po prvý krát.
Počul dunivé kroky ťažkých topánok. Pot mu stekal do očí, ktoré ho pálili. Utrel si ich chrbtom ruky a vstal z chladivého mramoru. Priložil ucho k dverám, aby počul, v ktorej miestnosti je votrelec. Počul, ako niečo mrmle, nedokázal však identifikovať, čo to bolo.
Muž pozoroval skrz hledí skafandru zvláštní útvar v dáli. Jen tak tam uprostřed pouště trčel podivný vysoký pokroucený předmět. Nejistě popošel kupředu. Raketoplán nedaleko zapíchnutý v písku.
Tento ľúbostný príbeh sa odohráva v časoch, keď sa Turecko snažilo dostať do Európy. A úspešne. Turci vtedy pobláznili hlavu nejednej Slovenke. Viaceré najprv pobláznili a potom aj uniesli. Voľajaké prv uniesli a nato pobláznili. A mnohé iba uniesli. A niektoré Turci neuniesli, lebo ani Turek neunesie všetko, aj keby sa zbláznil.
Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo to náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať nedal. Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov. Oni boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho.
Kalendár
V dnešnej dobe to ani čarodejnice nemajú ľahké. Hoci nie sú prenasledované ako voľakedy, predsa len sa nemôžu ukazovať len tak medzi ľuďmi a musia skrývať svoju pravú tvár. To im však nebráni, aby sa stretávali a realizovali aj v dnešnej modernej dobe.
Několik rodin trávilo dovolenou společně u velkého jezera. Děti si užívaly slunce a vody a na břehu stavěly velké hrady z písku. Když byl hrad hotový, vyšlapávaly k němu cestičky ze všech stran a dotvářely stopami různé obrazce.
Starý muž na šramot nereagoval. Nebolo to plieskanie krídiel netopierov preháňajúcich sa popod jaskynnú klenbu, ktorá zvuky náhodne zosilňovala a pohlcovala. Takto sa kotúľajú kamienky. A žiadny kamienok sa nepohne sám od seba.
Komplex Orbitu, sekcia 9, sterilná zdravotnícka sála Genu. Na dvoch oddelených lôžkach veľkej miestnosti ležia vedľa seba dve ľudské telá, muža a ženy. V namodralom osvetlení ostro kontrastujú s kovovou farbou robotov, kontrolujúcich transfúziu krvi u oboch tiel.
Klop. Klop. Súdnou sieňou sa rozhostilo neúprosné ticho. Pred sudcom a porotou stáli v magických pasciach dvaja, muž-mág a žena-víla. Muž bol skormútený, jeho pohľad bol zapichnutý niekde do diaľky za sudcom.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q2 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 5. septembra 2016.
Jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016 nám prinieslo viac nových autorov i tých, čo sa na niekoľko rokov odmlčali a znova sa pustili písať. Od toho sa odvíjali aj nové prevažujúce témy – komorné či minimalistické psychedelické a strašidelné historky.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016, ktoré je už 18. v poradí, sa skončilo. Teraz čitateľov čaká hlasovanie o víťazovi.
P.J. stál vo svojej nenápadnej kancelárii, ktorá vôbec nenaznačovala, že je najbohatší človek v meste. Pozoroval svoj odraz v okne potiahnutom fóliou. Vonku sa stmievalo, svetlo svietilo už len v jeho kancelárii. S mierne narcistickou hrdosťou na seba hľadel a ľutoval sa.
Krvavé koleno otvorilo meniskus a vycerilo zuby. Naokolo bola všade tma, takže nebolo vidieť ani že sú od krvi, ani že sú rubínové. Zachytilo sa nimi o najbližší strom a pomaly rúčkovalo až pod jeho vrcholec.
„Prosím, pohodlne sa usaďte!“ Pozerám po miestnosti. Nič moc. Obyčajná malá miestnosť s pohovkou a pracovným stolom. Tu sa dejú tie veľké veci? „Neotáľajte, nemáme veľa času.“
Vložila lakťovú kosť do úponu zápästia. Pozrela sa von a uvidela bielu hviezdnu cestu. Biela ju vždy inšpirovala najmenej. Pridala postupne články ukazováka a pre zmenu po ňom začala skladať svoj stehenný sval.
„Dobrý deň,“ pozdravil policajný robot babičku úslužne. Už hodnú chvíľa naňho uprene zízala. Bol z toho nervózny „Môžem vám nejako pomôcť?“ „Ani omylom,“ odvrkla.
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto chcel pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
Už zase prišla. Zbadám ju skôr, než otvorí presklené vchodové dvere. Vyzerá fantasticky, ako vždy. Vysoká, štíhla, dlhé vlasy a obrovské…ehm…oči. Sen každého chlapa. Za sebou ťahá kufor. Na vysokých podpätkoch doklopká až ku mne na recepciu.
Začalo svitať, oranžové slnko bodalo do pravého boku vagónov. Okná malo iba niekoľko vozňov, väčšinou pripojených výnimočne k inak celkom zadebnenej súprave. V tejto súprave boli takéto vozne dva – jeden bol prázdny, objednaný až na spiatočnú cestu a v druhom sedeli okolo stoličky uprostred traja muži.
Ďuro bol junák ako sa patrí. Hora ho chovala, hýčkala, bola jeho domovom. Vlka ani medveďa sa nebál, ak bolo treba, poriskom ich vyplatil. A keď zaťal ostrím, mal i kožušinku na prikrývanie.
Dvakrát si prečítal nápis, aby sa uistil, že stojí pred správnymi dverami a nesmelo zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa na druhej strane. Vstúpil a chvíľu mu trvalo, kým v hustom dyme rozoznal sediacu postavu. „Dobrý deň. Ja som prišiel…“ rozkašľal sa.
Som Max – štamgast ústavu zdravia. Keďže mi záleží na tom, aby po mne zostalo niečo pre ďalšie generácie spolubojovníkov v apatickom objatí oxazepamu, rozhodol som sa, po záhadnom zmiznutí grófa, viesť si denník. Potrebujem na to súkromie, preto píšem vo svojom refúgiu – pod paplónom.
Zobudí ho ticho. Započúva sa. A potom vstane o pol piatej, ako každé ráno, keď ide do práce. Prejde okolo postele, kde spí ona. Potichu aby ju nezobudil, otvorí okno. Za oknom je deň sivý ako bol včera, predvčerom, a ako je to už asi tretí týždeň.
Vošiel som do reštaurácie hotela Luna a rozhliadol som sa. Boli tam všetci moji spolužiaci, teda až na Miša, ten chýbal vždy. Pohľady väčšiny sediacich sa obrátili mojim smerom.
Neznášam pondelky. Nie, nie som Garfield. Som obyčajná snehová vločka, ako ty. Tiež určite neznášaš pondelky.
Necítim sa dobre, tak ako každé ráno posledné tri týždne keď vstanem z postele. Alebo to nie sú tri týždne? Už ani neviem. Otvorím okno do záhrady, práve rozkvitli moje muškáty. Vojdem do kúpeľne, pustím vodu, opláchnem sa. Pozriem sa do zrkadla. Vyzerám strašne.
„Nepáči sa mi to,“ hlesnem, obrátim zrak k manželovi. Srdce mi búši ako splašené, tuho zovieram syna v náručí. Ustúpim, čakám čo sa bude diať. Z poličky postupne padajú na zem veci. Počujem zvuky škrabania prepletené s vrčaním. Obaja sme vystrašení na smrť, mužovi zbeleli konce vlasov.