Ohnivé pero Q1 2016: Nočná show

Ohnivé pero

Už zase prišla. Zbadám ju skôr, než otvorí presklené vchodové dvere. Vyzerá fantasticky, ako vždy. Vysoká, štíhla, dlhé vlasy a obrovské…ehm…oči. Sen každého chlapa. Za sebou ťahá kufor. Na vysokých podpätkoch doklopká až ku mne na recepciu. Zahasím cigaretu, uhladím si mastné rednúce vlasy a vtiahnem brucho.

„Rád vás opäť vidím,“ usmejem sa.

Zastaví sa tu každý rok o takomto čase. Toto je jej koľká? – piata? šiesta? – návšteva. Za ten čas sa vôbec nezmenila. Ani jedna vráska, ani kilo navyše. Ešte aj uniformu má stále rovnakú. Vyzerá trochu ako letuška, ale v okolí nie je žiadne letisko, takže to bude skôr obchodná zástupkyňa nejakej farmaceutickej spoločnosti. Ak používa kozmetické výrobky svojej firmy, robí im sakramentsky dobrú reklamu.

„Ako vždy?“ pýtam sa a z háčika beriem kľúče od sedemnástky.

Hodí mi na pult peniaze. Sme ten typ všivavého motelíka pri diaľnici, kde sa platí výhradne kešom a vopred. Väčšinou mávame zákazníkov na jednu-dve hodinky, ona zostáva celú noc.

Odklopká na poschodie.

Dnes tu zdochol pes. Až na zástupkyňu farmabiznisu je motel prázdny. Vonku je tma a leje ako z krhly, šľapky majú voľno. Chvíľu hrám karty na počítači, sledujem správy na malom televízore a strihám si nechty. Odrazu zazvoní interný telefón. Volá fešanda, že potrebuje čisté uteráky. Je to určite len zámienka, ako ma dostať hore, pretože ráno som kontroloval všetky izby a som si istý, že na sedemnástke ich bolo dosť.

Možno sa cíti osamelá.

Vykloktám ústnou vodou a zhrabnem osušky. Zaklopem na dvere, z ktorých sa olupuje náter.

„Nechajte mi to na chodbe,“ zakričí.

Som sklamaný. Položím uteráky na zem a ešte chvíľu sa obšmietam okolo dverí. Napokon mi to nedá a nakuknem cez kľúčovú dierku. Možno je nahá a práve sa natiera nejakými zázračnými masťami.

Fantázia mi beží naplno. Možno v tom peknom kufríku vozí erotické pomôcky!

Najprv vidím len výrez izby. Nie je tam. Potom mi vchádza do zorného uhla. Začína sa vyzliekať. Kriste, tá má ale telo! Dáva si dolu blúzku a podprsenku. Ó, áno, dámy a páni, to sú ale ukážkové kozy.

Otvára kufrík a vyťahuje z neho balíček. Som zvedavý, čo je vnútri. Ak to takto pôjde ďalej, sám budem potrebovať uteráky.

Rozbaľuje hnedý papier a spokojne sa usmieva. Zažína lampičku. Výborne, fešanda, aspoň ťa lepšie uvidím. Oko mám prilepené na dierke.

Niečo však nie je v poriadku. Vo svetle lampy a bez uniformy je jej telo akési čudné, akoby ju niekto týral. Samá modrina. Pritisnem sa bližšie k dverám. Nie, to nie sú modriny, ale čosi ako…hniloba? Preležaniny? Mokvajúce rany?

Možno si to len nahováram, ale popod dvere ku mne preniká pach hnisu a stuchliny. Chcem sa odtiahnuť, ale retiazka na krku sa mi zachytila o kľučku. Nerád by som na seba upozornil a tak viac-menej nedobrovoľne ďalej sledujem túto nekrofilnú peep-show.

Dáma sa totiž vyzlieka ďalej. Zvlieka si z tela rozpadajúcu sa kožu, akoby to bol overal. Pod ňou vidím ovísajúce tmavočervené svaly. Strháva zo seba mäso a ukladá ho do škatule. Na vydratom koberci sa krútia tučné biele larvy.

Prisahám, že hneď zajtra zavolám upratovaciu službu, aby koberec vytepovali. A potom ho spálim. Spolu s celým motelom.

Snažím sa potichu odmotať retiazku z kľučky. Zároveň stále nakúkam cez dierku, toto divadlo ma morbídne fascinuje.

Z balíčka vyberá nové svaly, ešte sa lesknú od krvi. Oblieka sa do ciev, mäsa a kože, láskyplne hladí orgány a ukladá ich na miesto. Keby to nebolo také strašidelné, bol by z toho dobrý náučný film pre školy. Mám čo robiť, aby som sa nepovracal. Tá sprostá retiazka sa zauzľovala. Mykám ňou, ale nechce povoliť.

Keď si nasadí očné buľvy do lebky, zadíva sa smerom k dverám, mrkne a usmeje sa. Na tvári ešte nemá kožu, takže iba cerí zuby.

Kašlem na retiazku. Keďže už o mne vie, nemusím byť potichu. Šklbnem, retiazka sa roztrhne a vystrelím odtiaľ ako raketa. Zamknem sa v izbe a nevyleziem až do rána. Nahováram si, že to bola len nočná mora.

Za svetla všetko vyzerá lepšie. Sedím na recepcii, fajčím jednu od druhej a pozerám spravodajstvo. Skoro ráno vraj našli pri diaľnici mŕtvolu. Domnievajú sa, že telo patrilo ktorejsi zo sociálnych pracovníčok, ale zatiaľ to nevedia presne, lebo z neho ostali len kosti. Akoby ho ohlodali dravce.

Odrazu počujem opätky. Slečna z farmabiznisu zase vyzerá ako sen. Usmeje sa a mysľou mi prebleskne, ako sa na mňa v noci vyškierala bez pier. Položí na pult balíček. Rozoznávam ho. Sem ukladala hnilé mäso a kožu.

„To je pre vás. Malá pozornosť ako vďaka za tie uteráky. Viem, že sa vám vždy páčilo moje telo,“ žmurkne a odklopká z motela.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

18. apríla 2016
Lesana