 |
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto chcel pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
Od ranného detstva som bol svedkom neprávia, zloby a trápenia všade okolo seba. Vraj doba je zlá, hovorievalo sa. Už vtedy mi bolo jasné, že lepšia nebude len tak samo od seba, ale treba tomu dopomôcť.
A tak som sa prikmotril k majstrovi Lesomilovi kvôli vyššiemu cieľu, ako bolo len napĺňať svoje osobné ambície. Bol chrabrým čarodejom, mocným a váženým. Otcove zlatky ho presvedčili, aby ma vzal k sebe do učenia. Múdry starec sa s vervou pustil do práce s vidinou, že zo mňa časom vychová platného člena čarodejníckej komunity.
Bol som pilným študentom, nasával som vedomosti ako smädná zem životodarnú vlahu, tešil som sa každému dňu, keď som sa mohol niečo nové naučiť, či zdokonaľovať sa vo vedomostiach už nadobudnutých.
„Kedy už môžem čarovať pre dobro ostatných?“ dobiedzal som neustále.
„Vydrž, učeň môj. Všetko má svoj čas. Ešte si nedozrel na to, aby si mohol svoju silu a vedomosti použiť na ľuďoch. Vedz, že naša mágia sa veľmi ľahko môže stať dobrou pomocníčkou, ako ak bičom prinášajúcim bolesť a smrť. Kým nevieš zvážiť jej účinky do poslednej kvapky, zdrž sa jej využitia, hoci aj v tej najušľachtilejšej pohnútke.“
„Áno majstre,“ znela moja odpoveď zakaždým, i keď vyrieknutá so značnou dávkou sebazaprenia.
–
Jedného dňa ma Lesomil prekvapil oznamom: „Prišlo mi písmo od Veľrady. Budem sa musieť dostaviť na stretnutie majstrov nášho kraja. Bola to by to skvelá príležitosť pre teba, zúčastniť sa takej významnej udalosti, no nemôžeš. Žiaľ, ďalej sa v správe uvádza: nik si zo sebou nesmie prizvať svojho učňa, ba ani mladého čarodeja, ktorý sa ešte nestal majstrom. Budeš musieť ostať doma. Ako som ti už viackrát opakoval, vyvaruj sa akejkoľvek mágie, kým sa nevrátim. Ale aby si netrávil čas podaromnici, venuj ho príprave čarovných nápojov. Mnohé z nich nám už dochádzajú. Nazbieraj v lese ingrediencie a navar z každého za krčah, aby sme mali do zásoby. Len ťa varujem, nepopleť ich, aby z toho nebola galiba.“
Ako som bol verný svojmu majstrovi, ktorého slovo mi bolo zákonom, tak som bol verný aj svojmu poslaniu, pre ktoré som sa dal na dráhu čarodejníctva. Zrazu sa mi naskytla neopakovateľná príležitosť, ako sa dostať od sna k jeho realizácii.
Bojoval som dlho so sebou samým, ktorá vernosť má prednosť. Dlho som po nociach hútal, ako skĺbim obe svoje prísahy v jednu. Ledva môj mentor opustil našu chatrč, ja som mal už v hlave plán.
Na pasienkoch, čistinkách a v temnom lese som si nazbieral byliniek, korienkov a všetkého ostatného, čo som potreboval na svoj odvar, ktorým zmením svet. V chatrči a aj mimo nej som rozložil ohne, nad ne som navešal všetky nádoby, čo som našiel a začal kuchtiť podľa starovekých receptov z tajomnej knihy.
Trvalo mi niekoľko dní, kým som dokončil prípravu nápoja. Nebolo v mojich silách odviezť plné kotle voňavej tekutiny do niekoľko kilometrov vzdialeného mesta.
–
Tu mi nápad vnukla príhoda, čo sa udiala tesne pred majstrovým odchodom:
Navštívila nás pivovarníkova žena. Syna jej pochytila neznáma choroba. Niekoľko dní len ležal v posteli, nejedol a nepil takmer vôbec. Môj majster nemal čas zaoberať sa chlapcovým chorobopisom úplne do detailov, nakoľko sa ponáhľal na stretnutie. Za pár drobných jej podal jeden zo svojich preslávených odvarov, čo pasoval na príznaky chlapcovej slabosti.
Žena sa vrátila v čase, keď som ja dokončieval svoje veľdielo. So slzami v očiach ma zaprisahávala, aby som zachránil jej syna. Liek od môjho majstra žiaľ zabral len čiastočne, po pár dňoch sa slabosť vrátila. Hoci som nemal dovolené liečiť chorých bez učiteľovej prítomnosti, nepovažoval som za porušenie prísahy to, ak napravím majstrov omyl. A tak som chlapcovej matke poskytol silnejší odvar, viac pasujúci na tento druh choroby. Za dva dni bol mladý pivovarník svieži ako rybička a jeho otec pre celým mestom vyhlásil, že mi splní všetko, o čo si zažiadam.
–
Nebolo mi viacej treba hovoriť. Na začiatok som si vyžiadal od neho povoz s prázdnymi sudmi. Veru sa čudoval mojej požiadavke, ale splnil ju do bodky. Len čo som ich mal pred našou chatrčou, naplnil som ich všetky svojim odvarom a pobral sa do mesta k pivovaru.
„Teraz je čas splniť mi druhú časť môjho želania,“ povedal som pivovarníkovi.
„Čujme, čo pre teba môžem ešte spraviť.“
„Navar mi piva pre celé mesto. Ale aby si nebol škodný, priniesol som ti plné sudy odvaru, z ktorého toto pivo navaríš. Keď bude hotové, pošli po mňa syna. Tvoj dlh za jeho život bude splatený.“
Aj tentoraz sa začudoval, no pristal a pivo navaril. Kým som čakal na svoju várku, nelenil som. Pripravoval som liečivé nápoje, ktoré sa nám už míňali, aby som splnil majstrovo želanie do bodky.
Konečne nastalo ráno, keď po mňa prišli z pivovaru: „Tvoje pivo je navarené!“
Zaplesal som. Nastala moja veľká chvíľa. Nedočkavo som upaľoval do mesta za richtárom a nechal som si všetkých zavolať na námestie.
„Ľudia, čujte. Majster pivovarník navaril pivo z vďaky za uzdravenie svojho syna. Ja však nerád pijem sám. Príďte sem a ponúknite sa. Je dosť pre každého, pite koľko vám srdce ráči,“ volal som na námestie z plných pľúc.
Ľudskú povahu som odhadol správne, nenechali sa dlho núkať. Pred sudmi plnými piva nastala strkanica, každý si chcel dopriať pár riadnych dúškov.
Po hodine mi neostala ani kvapka.
Po ďalšej hodine sa začali všetci na seba usmievať.
Manželia zaľúbene stískali svoje manželky. Mládenci si uchmatli svoje krásavice, ktoré sa im poddávali ako mávnutím čarovného prútika. Ba aj starci si kľakli na kolená pred svojimi starenkami.
Celé mesto opantala nekonečná láska.
„Podarilo sa!“ povzdychol som si blažene.
–
„Čo si to preboha porobil,“ horekoval majster.
„Ja som len chcel, aby bol svet lepší,“ fňukal som, „a bol som presvedčený, že jedinou vecou, ktorá dokáže ľudstvo zmeniť, je láska.“
„Preto si ich musel opiť nápojom lásky!?!“ kričal takmer vždy pokojný starec, teraz však červený od zlosti.
„Netušil som…“
Neklamal som. Nešlo mi do hlavy, ako sa moja snaha urobiť svet lepším, mohla obrátiť naruby. Po niekoľkých dňoch vzájomnej lásky sa situácia dramaticky zmenila. Mesto sa premenilo na jedno veľké bojisko.
Nie každému sa ušla jeho vyvolená, na slobodné devy sa lepilo viacej nápadníkov, ako vládali uniesť.
Nie každá manželka si padla do oka s manželom, lepší bol pre ňu sused.
Nie každý otec zniesol , že sa jeho dcéra spustila s mládencom ešte pred svadbou.
Nie každý gavalier vedel zniesť odmietnutie.
A tak by to mohlo pokračovať donekonečna…
„Práve preto, že si netušil, čo všetko tvoj čin dokáže s ľuďmi porobiť, si sa nemal pliesť do mágie, kým nedozreješ. Inak by si vedel, že vedno s láskou kráča ruka v ruke aj žiarlivosť. A tá veru nezná brata.“
–
Našťastie otcove zlatky dokázali zmierniť majstrov hnev a napokon som sa stal čarodejníkom. Už nikdy viac som sa nepokúsil spraviť svet lepším. Nie je na to totiž pripravený.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.