 |
Ďuro bol junák ako sa patrí. Hora ho chovala, hýčkala, bola jeho domovom. Vlka ani medveďa sa nebál, ak bolo treba, poriskom ich vyplatil. A keď zaťal ostrím, mal i kožušinku na prikrývanie. Ej, veru, valaštička jeho krásna, mocná, do ostra nabrúsená, bola mu vždy na dobrej pomoci!
Na nešťastie, práve bez úžitku ležala na kraji čistinky, v mláke a blate, čo sa našmýkalo dolu medzou za včerajšej búrky.
Z drobnej šlamastiky, na ktorú sa nechal uhovoriť, vykľul sa riadny harmatanec. Hrdý zbojnícky kapitán počínal strácať sily. A mesiac? Nie, a nie zapadnúť!
Výskajúce dievčisko ho vykrúcalo ako pomätené, tislo si ho k sebe, zadúšalo ho svojimi priveľkými prsiami a ďalšie dve copane ho buchnátmi a fackami poháňali. Smiech tých zákerných pľúh nepobral do seba mnoho z ľudského, akoby sa smiali tri smrtkine družičky.
Muzika stále svižne zunela, hoci slákom huslí ani basy viac nikto neťahal a ozembuchom nikto o zem netrieskal. Nástroje vyhrávali iba tak, samé od seba. Tých dvoch nešťastníkov, čo ich sem boli doniesli stihol najskorej rovnaký osud, ako všetkých ich predchodcov. A keď on povolí a nevydrží hentú tancovačku, taký istý stihne aj ich nasledovníkov. Ak dajakí ešte vôbec dakde rastú.
„Remeslo vymiera,“ posťažoval sa mu starý primáš len toť včera nad pohárikom doma pálenej samohonky, pichľavej v hrdle ako stovky klince. „Nenájdeš v širokom okolí po dobrom huslistovi ani smrad, nijaký už nezostal.“ Aby ho prázdny štamperlík nestrašil, nalial si znovu doplna a pokračoval: „Dakedy boli iné časy. Našinci chodili vyhrávať až hen, do Viedne. Otcovia so sebou brávali synov, píšťalky im z čarovného drievca strúhali, husličky medovinou krstili, aby po našsky prekrásne zneli…," zaťahoval dôležito, “… ale už ich niet. Nevracajú sa cez lesy domov, ani starí, ani mladí. Tratia sa v horách, ani čoby im medzi hladnými zubami uviazli.“ Zjavne ešte nedohovoril, iba zatíchol, aby jeho ponosy celá krčma ešte lepšie vzala na vedomie. „Dievky sa nám túlajú až hen, na Dolniaky, nemá im tu kto zahrať, nikto ich nevytancuje. Utekajú za pánkami s fúzikmi do mesta, lebo naši junáci, čo sa pribrali muzikantov bezpečnou cestou k majálesom a zábavám sprevodiť svorne spolu s nimi hnoja horské lúky.“
„A čo má byť toto za život? Bez tanca, bez zábavy. Od samej roboty i dobrý kôň zdochne,“ pridal svoje smutné slovo k veci aj o máčny chlp mladší basista.
"Ostatný raz našli starého Hudeka, ešte aj meno mal také muzikantské, roztrhaného na dva kusy. Jeho chlapčisko, ktorému ešte bajúzy nestihli poriadne narásť, so skrvavenými čongáľmi a vyškriabanými očami ležalo hneď vedľa.“
„Možno ich rys rozdriapal.“
„Horkýže rys,“ Ďurov dohad sa neveľmi páčil, hustý chlap z basou sa hneď znovu zamiešal do debaty. „Hen, tuto, Plachetka, čo si ozembuch pentľami vyčačkáva jak dáku nevestu, rozprával, že ostatnej zimy jeho primáša pochytila túžba grošíkmi poštrngať. Nechal sa najať. Nie ďaleko. Len za kopec, čo by kameňom dohodil. Nikto s ním ísť nechcel, ale nakoniec uhovoril svojho bratanca a švagra. Nástroje schovali do vriec so senom a vybrali sa na cestu. Tajne. Robili sa, že idú len jeleňom krmy prihodiť, dlhé čakanie na jar tým božím hoviadkam skrátiť.“ Očami obrúbil celú krčmu, či ho každý dobre počúva a celá krčma desom ani necekla. "Ký ďas ich to dostal nevie sa doteraz. Na jar sa našli len ich handry rozhádzané pod hájom. A v nich – tu kosť, tam kosť.“
„Vlci mali hostinu.“ Ďurovi sa stále neveľmi chcelo v takú potvoru veriť, čo muzikantov žerie.
„To neboli vlčiská!“ Stôl pod primášovou päsťou zakvílil. “Vlkov sa my nebojíme, vieme ich zahnať, ohňom, krikom. Toto bolo niečo inšie, nie spod božej moci. Keď nám ty, Ďuro, nepomôžeš, tak už potom veru nikto.“
"A čo také by som mal urobiť? Mašírovať po chodníčku brinkajúci, aby sa mi tá obluda zjavila?“
„Ej, veru, hej. To urob!" Všetci naňho pozerali celkom ako malé deti. "Tak by ťa ten ďas našiel a ty by si ho potom mohol zabiť.“
Ďuro nikdy krivdu vystáť nevedel, veď preto aj na zbojníckom chodníčku skončil. Dievky bez tanca, ženy bez svojich chlapov a synov, deti bez otcov – to bolo krivdy akurát dosť, aby s ňou dačo urobil. Čo už! Podujal sa tú pažravú háveď zabiť, čo tu ľudí kántri.
Muzicírovať veľmi nevedel, ale ozembuch si vzal, ako vábničku. A primáš aj basista sa nakoniec pochlapili a nenechali ho odísť samého. Prvý okolo neho kráčal s husľami a druhý, ako vyplašené vtáča, pod basou cupital. Hlboko do lesa zašli a že sa zotmelo vytiahli proviant, aby sa proti strachu posilnili.
Keď tu odrazu, kde sa vzali – tam sa vzali, tri dievky, krv a mlieko. A len do nich: „Čiže nám, muzikanti, zahráte?“
Vetrili dajakú zradu, veľmi im veru do vyhrávania nebolo. Ale keď Ďuro rozkázal zahrať, zahrali. A keď už raz začali hrať, nástroje sa im z rúk povytŕhali a začali si žiť vlastný život.
Dievky ich do kola schmatli, úsmevy od ucha k uchu a v očiach samá smrť. Nedalo sa veru v takom švungu dlho vydržať. Tí dvaja chudáci muzikantskí s pár krížikmi na chrbtoch rýchlo odpadli, ich umreté trupy najskorej chrobáky pod medzou kušu. Ale Ďuro sa zaťal! Ďuro zbojník svoj život lacno nepustí! Valašku mu spoza opasku vytiahli a zahodili, ale zato sa on nepoddá. Tancoval o dušu, hoci už bol na tie vrtké baby iba samojeden.
Vo svojej biede rozpomenul sa na starú povesť. Vraj kdesi taký ďas žije, ktorý cez deň spí a v noci sa, premenený na mladice, cestičkami tára a muzikantov na smrť tancovať núti. Takého potvoráka nič zabiť nedokáže kým mesiac svieti. Ale keď toho bubáka zabavíš dokiaľ sa mesiačik za obzor zakotúľa, pravú tvár ukáže a valaške sa už neubráni.
Kto by bol povedal, že práve on moc tej hnusoby na vlastnej koži zakúsi?
Odrazu len stvory kol neho potratili svoju podobu. Vyšívané spodničky sa im na priesvitné závoje zmenili, a pod nimi už krv a mlieko nebolo žiadne. Spod rubášov, ako pre umrlcov, chudé a mľandravé údy trčali. Tváre im obledli, že sa na nich rozoznať nedal ani úsmev ani šker, len zuby kedy-tedy preblysli, dlhé a skazené.
Čím bolo ráno bližšie, tým boli tie obludy ošklivejšie a odpornejšie. Točili sa okolo Ďura, handry mali čoraz viac deravé a hrdzavé, ako od krvi. Len švacnúť ich sa mu furt nedarilo. Pokým tancoval, cítil ich telá pod rukami, ale keď ich chcel udrieť, prefičala mu grabaňa cez nich ako cez vzduch. Ej veru, keď sa niečo nestane, do pekla sa skôr ako ony dostane.
Vyzeralo to už veru, že bude zakrátko zbojníkom nebožtíkom. Keď sa tu z húštiny vyrúti biela chlpatá guľa. Bodrík! Jeho verný pes. Breše, skáče, zavracia tri strigy od svojho gazdu ako ovce do košiara. Mäso z nich skúša driapať a švárny junák za ten čas, kúsok po kúsku, k zahodenej valaške curiguje.
Len tak tak, že ju stihol do rúk uchytiť, lebo odrazu, ako mesiac zapadol, tie tri poletuchy zhučali v jednu obludu. Väčšia bola ako medveď, na dvoch nohách stála, tri hlavy mala a prednými labami chniapala po Ďurovi, len trhať a trhať!
Ale šuhaj, už valaškou vyzbrojený, urobil prásk z jednej strany, prásk z druhej, a že viac mesiac nesvietil, ta potvora, nie od boha, už sa nemohla rozplynúť ako dym. Zatne raz, druhý raz, a tu letí odfiknutá ruka, tam hlava zubatá s lícami zhnitými a vlasmi jak tá slama. Až kým nie je ďasovi nadobro koniec.
Vydýchol si Ďuro, na kolená kľakol a svojho verného psíka vďačne pohladkal. Ku jeho radosti sa i primáš s basistom vyhrabali z úvozu a chceli mu, prešťastní, ďakovať. Skromne ich odbil: „Nenačim.“
Zdochnutá paskuda vsiakla do zeme a zbojník do hory. A keby tam tí dvaja neboli, nebolo by nikoho, kto by o jeho statočnosti svedčil.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.