Stano bezmyšlienkovite skroloval Deathbook, takmer zaspával, keď ho zrazu prebralo xylofónové pípnutie. V pravom dolnom rohu obrazovky vyskočilo četovacie okno. Písal Morghal, jeho „najsamlepší“ kamarát.
Kedysi, keď som žila voľne, lebo druhí sa o mňa starali, nič ma nepotrápilo nadlho a cítila som neuveriteľnú ľahkosť bytia, otvárali sa mi iné svety. Najkrajší z nich sa nachádzal u babky na záhrade.
Opiera sa o roh vane v neveľkej kúpeľni dvojizbového starého bytu. Medzi jeho kostnatými a chorobne vyzerajúcimi prstami pravej ruky slabo skapína rozžmolená cigareta bez filtra. A rozžmolene, teda obdobne vyzerá aj on.
„Boha tvojoho!“ oboril sa Janči na Ďuriho. „Zakri sebe papuľu, kedz kašleš!“
Sedím pod hradom na múre pri karneri sv. Michala a pijem pivo. Je nádherne. Slnko zapadá a ja sa kochám výhľadom na mesto. Aj keď to slnko, čo sa odráža od Váhu, ma trošku vytáča.
Cítili sme ju. Nie, nemyslím tým čerstvo pohnojenú Rajskú záhradu. Každým dňom sa zakrádala bližšie a bližšie. Ona – mocná Noc. Zakrádalo sa jej asi ťažko, lebo bola Veľká.
Schwechat. Adam vošiel do letiskovej haly. Mal v úmysle vziať si niektorý z pristavených autonómnych taxíkov, ale ktosi mu položil ruku na rameno. „Vy budete ten náš kozmonaut!“
Pretrel si ospalé oči a rúško, ktoré mu zakrývalo nos a ústa. Pred mnohými generáciami sa vyvinulo jeho predkom ako odpoveď evolúcie na smrtiace epidémie, ktoré v dávnej minulosti kosili ľudstvo.
Ulicou sa niesla sladká vôňa rozkvitnutých petúnií. Tu a tam poletoval nočný motýľ a vycuciaval nektár z kalichov. Chlapci ich pachtivo naháňali. Páčilo sa im, ako šteklia, uchopené, blúdiace, medzi prstami.
„Čom ši prišol?“ spýtal sa podozrievavo Ignác. Bol si istý, že je streda, ale Belo Čonka pred ním stál vyobliekaný ako do kostola.
Prasko sa tackal nočnou pustatinou, od smädu blúznil a v duchu počúval hašteriace hlasy, výkriky, sirény sanitiek a policajných áut. Vedel, že dlho nevydrží, vedel, že onedlho padne.
Rozplietla som si gumičku z vrkoča a vlasy prehrabala len tak, prstami. Večer bol tichý, v oknách oproti kde-tu ešte svietilo svetlo, alebo blikotal televízor. Vtedy som si uvedomila tupú bolesť za spánkami, predzvesť migrény.
Vieš o tom, že predmety môžu aj rozprávať? Stačí sa ich len opýtať. A oni, za prejavený záujem, Ti vyrozprávajú svoj príbeh.
Zdeno Jašek je jedným z najnovších autorov slovenskej fantastiky. Jeho humorom nabité poviedky porotcovia zrejme nebudú mať problém identifikovať.
Bolo to už dávnejšie, keď sa to stalo. Hostila som bytosti podobné Vám, ľuďom. Mali aj podobný zjav, podobný život, aj smrť, ktorá sa im však vôbec nepáčila.
„Krá, krá,“ ozvalo sa z vrchu pouličnej lampy, keď som kráčala rannými ulicami. Malé čierne nezbedné stvorenie s krídlami, vítalo nový deň s vyvýšenej pozorovateľne, aby malo nad všetkým kontrolu.
Slunce se dralo do města skrze mraky lechtalek. Nový týden začínal šerem a temnou oblohou. Malých okřídlených panenek bylo prostě příliš.
Čaroděj seděl u stolu a netrpělivě vyhlížel hostinského. Na jeho rameni poskakoval zelený papoušek. „Ludvík chce oříšek!“ hlasitě vykřikoval.
Sebastian vylezie z postele a hneď sa pustí do prípravy. Zo skrine zvesí bielu košeľu s čiernym motýlikom a starý oblek určený na pohreby.
Tma sa prikradla spoza horizontu. Mohol som iba sledovať, ako s otvorenou náručou pohlcuje každý kúsok skormútenej krajiny, ktorá sa ochotne ponorila do jej chladných, temných dotykov, zvíjajúc sa v bezodnom objatí plnom nekonečnej melancholickosti.
Pár ťažkopádnych krokov dolu cestou viedlo k mostíku dedinského potoka. Vždy som sa tam zastavil. Niekedy som rozmýšľal nad tým, že život stopnem rýchlym skokom do vody.
Přítmí a posvátné ticho v zasedací místnosti Lesní zprávy obklopovalo skupinku sedících lidí. Tři postavy, každá s jinak zbarvenou kravatou, seděly kolem dřevěného stolu na kovových židlích a slovo „kůrovec“ se v jejich konverzaci objevovalo s jistou pravidelností.
Kalendár
Precitla. Žena, ba ešte dievča. V špinavých, rozdrapkaných šortkách z rifľoviny, tričku z krikľavých farieb rysujúc jej poprsie, s tenkými, hnedými pásikmi koženky okolo jej dlhých prstov na nohách…
Suchým křovím proběhl vítr a zašustil větvičkami. Oskar namířil za zvukem baterku, jen tak pro jistotu, co kdyby… Bylo mu však jasné, že tudy žádné zvíře neproběhlo. Lesem už dlouho neproběhlo nic, co by se dalo zabít a sníst.
Bouře dorážela na hostinec jako lovecký pes na králičí noru. Uvnitř se k peci choulili hostinský, bratři Pogrec a Ferek a kupec, jehož bouře zastihla na cestě do města, a tak tu seděl v půjčené lněné haleně a šaty mu osychaly za pecí.
Buch. Buch. Dvoma tvrdými ranami som vtedy udrel päsťou na dvere. Slnečný voz boha Hélia sa už uberal z najvyššieho miesta, ale čakala ho ešte ďaleká púť.
Denník Fandom SK vyhlasuje jarné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q1 2020.
O svojej ceste od súťažných poviedok k reprezentatívnej knižne antológii vypovedajú autori knihy Čas hrdinov II.