 |
„Krá, krá,“ ozvalo sa z vrchu pouličnej lampy, keď som kráčala rannými ulicami. Malé čierne nezbedné stvorenie s krídlami, vítalo nový deň s vyvýšenej pozorovateľne, aby malo nad všetkým kontrolu. No a ako tak vyčnievalo z toho šera, ktoré ešte stále obklopovalo mesto, tak bolo hotovým kráľom temnôt.
Jeho hrdelné krákanie malo moc prebudiť všetky príšery k životu. Od jedného k druhému ich všetky postaviť do radu a my sme si mali vybrať, ktoré z nich nás bude mučiť.
Pred týždňom by som sa ani nebránila. Moje schopnosti boli na pokraji skazy. No dnes, dnes už bolo všetko inak. Nehodlala som sa naďalej dusiť pocitom úzkosti a strachovať sa o moju budúcnosť. Mala som v sebe neprekonateľnú túžbu niečo robiť.
Ten poondiaty havran bol možno pánom temnoty. No ja, ja som bola kráľovnou svetla. Medzi nami dvoma prebiehal boj no nikdy tu nebol víťaz.
Každý človek ho v sebe mal, temnota mohla prebíjať jeho najčistejšie myšlienky alebo opačne. Vtedy zas jeho najlepšie vlastnosti vychádzali najavo. To som mala na starosti ja. Každé ráno bolo ako hod mincou, ktorá vyberala, kto bude niesť žezlo na nasledujúci deň. Kto bude viac rýpať do mozgu nevinného jedinca a vnucovať mu jeho názory. Potrpela som si na tých svojich. Presne ako môjmu protivníkovi mi záležalo na sile. Nielen fyzickej, aj emočná bola veľmi dôležitá. Tú som sa snažila, čo najviac posilniť, zatiaľ čo môj spoločník sa vždy pokúšal o opak.
No niekedy mi ani tá nestačila. Vtedy nasledovali hrozné stavy. Depresie, rôzne psychické zrútenia, ktoré trvali dni až týždne. To boli časy keď som musela priznať, že som zlyhala. Veci totiž už naďalej neboli v rovnováhe.
No chyba na opačnej strane bola rovnako závažná. Nadmerné šťastie tiež mohlo človeku ublížiť a niektorí ním mohli opovrhovať, závidieť mu alebo dokonca ubližovať. Nebolo to nič príjemné ale príroda to tak nariadila. A my sme to museli akceptovať a napravovať všetky nedostatky. Bolo to veľmi namáhavé.
Nie každý to zvládal. Niekto bol silnejší, iný slabší. To čo sa dialo sme znášali rôznymi spôsobmi. Taktiež sme mali rozdielne názory na to čo je dobré a čo nie. Avšak, bolo to naše poslanie a robili sme ho najlepšie ako sme mohli. Učili sa a brali si príklad od tých najskúsenejších, ktorí sa s ich úlohou popasovali perfektne a všetci to vedeli.
No a keďže sa človek menil, tak sme sa menili aj my. Dnes sa konal obrad, ktorému sme zasvätili svoj celý život. Zo zmenou človeka prichádzala aj tá naša a my sme si ňou museli prejsť, aby sme nášmu klientovi mohli ďalej pomáhať.
Minula som havrana a zamierila na koniec ulice. Pokračovala som doľava do prvej budovy so staromódnym lemovaním a biednou omietkou. Vošla som dnu do priestrannej miestnosti a môj zrak zamieril na druhý koniec sály, kde bol stôl s miskami. Vedľa stálo niekoľko mníšok. S meravým pohľadom ma sledovali kráčať k nim a starali sa o to, aby všetko išlo podľa plánu. Boli zoradené v rade a trpezlivo čakali.
Kľakla som si doprostred radu a nechala obrad započať. Vystrela som jednu dlaň a nechala si urobiť reznú ranu medzi čiary života. Mníška nabrala čerstvej krvi a na čele mi spravila značku. Krv mi tiekla po celej tvári, ľavým lícom dole a nakoniec poznačila zem. Mramorová podlaha už naďalej nebola čistá.
Pozviechala som sa a postavila sa pred prvú nádobu. Jej vnútro vypĺňal sivý popol nasypaný až po samý okraj. Nikto nemohol vedieť, čo sa nachádzalo na jeho samom dne.
Všetky tajomstvá boli ukryté v neprehľadnom prachu a bolo len na mne, aby som ich odhalila. A tak som sa do toho teda pustila. Ponorila som do nich ruku a nechala sa nimi ovládať. Cítila som ako sa popol mení na mágiu a zafarbuje mi pokožku na sivo, ťahá sa mi po žilách a dostáva sa mi do srdca. Začala som horieť ako plameň a cítila som ako sa vo mne prebúdzajú moje najhoršie strachy, mátajú ma nepríjemné myšlienky a snaží sa ma ovládnuť zlo a omotať si ma okolo prsta.
Odporovala som. Ako najlepšie som vedela. No aj mne už ubúdali sily a moje srdce sa nedokázalo ubrániť nepriateľovi v prchavej podobe. Teraz bolo plné vecí, pred ktorými som ho vždy chránila. Už som len čakala kedy sa spoločne rozpadneme.
Avšak, nestalo sa tak. Zázrak? Pomyslela som si a lapila dych. Cítila som, ako je moje srdce znova na správnom mieste. Ako sa zoceľuje, bojuje s jazvami a je ochotné prijať ďalšiu výzvu.
Utrela som si slzy, ktoré sa mi medzičasom vynorili a presunula sa k ďalšej prekážke. Na pohľad vyzerala nevinne. Čo asi tak živej bytosti môže spraviť pár jarných kvietkov? Až neskôr som si uvedomila, aká hlúpa som bola.
Chytila som jeden z nich do obidvoch dlaní a privoňala k jeho vôni. Do oka mi zrazu udrel silný lúč svetla a ja som na polovicu oslepla. Už bolo pre mňa veľmi namáhavé vnímať krásu sveta, ktorý som tak veľmi dobre poznala. Nevedela som, čo ďalej. Čo som mohla spraviť, aby som si ešte viac neublížila?
Zatiaľ som nepoznala odpoveď, nevedela aké môžem klásť otázky. Bola to ešte horšia bezmocnosť ako pri prvej úlohe. Vtedy som vedela, že nemôžem zlo nechať ma ovládať a to sa podarilo. Čomu som ale mala zabrániť teraz, aby sa nestalo najhoršie?
Dlho som nad tým dumala, vsadím sa, že to trvalo aj hodiny no pramenila z toho len beznádej. Trápenie, neistota a neodkladná túžba zmeniť to, čo som vykonala. A ešte horšie bolo to, že spoločnosť mi robili len vlastné myšlienky. Ako som sa mala nezblázniť?
Ešte raz, z posledných síl som sa pozrela, čo všetko som mala pred sebou. Znova som nahliadla do nádoby a na jej dne som našla pár semienok. Nabrala som ich do dlane a položila do prázdneho kvetináča, ktorého prítomnosť som doteraz nevnímala. Rozmýšľala som, ako ich prinútim rásť. Našťastie mi to už pálilo a na konček prsta som si zobrala pomaly uschýnajúcu slzu a frkla ju do nádoby.
Vtom som zacítila teplo. Sálalo zo semienok a vytváralo žiaru, vďaka ktorej rýchlejšie rástli. Nemohla som tomu uveriť. Takto sa rodil nový život a ja som videla jeho najčistejšiu podobu.
Zrazu ale táto vízia zmizla a ja som sa objavila na obrovských schodoch v sále, na červenom koberci. Moje šaty mali farbu zeme, znovuzrodenia a boli pripravené znova nastúpiť do služby.
Pozrela som sa okolo seba, všimla si ako vzduchom prelieta môj starý priateľ havran. Sadol si na moje rameno a ja som ho pohladila po jemných krídlach. Pripadalo mi to ako večnosť, odkedy sme sa naposledy videli.
Prešla som po schodoch dole, až do starej známej miestnosti, kde nás čakali mníšky. Nasadili mi veniec a s úsmevom mi zablahoželali k mojej úspešnej reinkarnácii. Bolo načase, aby sme do tejto novej etapy s mojím spoločníkom vstúpili ako priatelia, ktorí si opäť budú musieť prejsť peklom. Bola to naša povinnosť a nemohli sme sa jej strániť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.