Ohnivé pero - jar 2020: Ty si môj život

Sebastian vylezie z postele a hneď sa pustí do prípravy. Zo skrine zvesí bielu košeľu s čiernym motýlikom a starý oblek určený na pohreby. Kým sa súka do sviatočného odevu, pozoruje Kláru, ktorá spí bez toho, žeby čosi tušila. Ak by ho pristihla neskoro v noci takto vystrojeného, myslela by si, že zošalel. Zrakom spočinie na dóze položenej na nočnom stolíku. Z hlbín hrude mu vykĺzne nadávka. Schmatne dózu, jej obsah si vyklopí do úst a v panike prežúva tablety. Ja starý blázon, toto som mal urobiť ako prvé. Hádam zaspím skôr než príde… Ach Klára, keby si len tušila…

Pri okne stojí staré kreslo osvetlené mesačným svitom. Roky v ňom sledoval televízor a čítal knihy, alebo iba pozoroval život na ulici. Keď si doň zasadne, kreslo nezapraská. Dobre sa oň staral, rovnako ako o rodinu, o dom, o Kláru, ktorá s ním ostala až dokonca. Kostolné zvony ohlásia polnoc. Sebastian zatají dych. Práve mu odbili posledné minúty života. Milujem ťa, Klára.

Nadvihne záclonu a tam… celý sa roztrasie. Pred domom sa zhromaždili Tiborovi vyvolení. Sú to prekliatí démoni sídliaci v ľudských telách, v mestečku ich nazývajú aj vlci. Bez jediného pohybu a bez jediného nádychu upierajú mŕtve oči na okno spálne. Sebastian mal na výber, buď sa stane jedným z nich, alebo bude slúžiť ako ich potrava. Odjakživa boli s Klárou rozhodnutí, že ak raz vyjde karta na nich, nikdy sa nestanú neživými kreatúrami. Nikdy! To radšej nech im Tibor vysaje krv a ohlodá kosti. Sebastian sa obzrie za manželkou, ktorej hruď sa dvíha a zasa klesá bez toho, aby čosi tušila. Celých päťdesiat rokov som ťa miloval, každú jednú minútu. Ty si môj život, Klára.

Dvere na prízemí zavŕzgajú a potom sa s lomozom zatvoria. Tibor už je v dome! Sebastian napína sluch, zatiaľ čo srdce mu bije ako divé. Pomalé kroky šuchotajú po starých kobercoch. Prvý schod zaškrípe a potom ďalší a ďalší… Sebastian zavrie oči, nepotrebuje diabla vidieť, tú možnosť mal minulú noc, keď sa Tibor opieral o bránku a prstom ukazoval na jeho dom. Pokožku démona pokrývali hlboké vrásky, bol zhrbený, unavený, ledva zdvihol zrak. Všetci v mestečku vedia, že len čo sa nasýti ľudského mäsa a krvi, povstane ako mladý muž, ktorého krása prevýši nebeskú oblohu. Žije v hlbokých jaskyniach ukrytých v neďalekých lesoch. Do mestečka chodieval iba dva krát za rok. V prvú noc si vyhliadol obeť a v druhú noc už na nej hodoval. Brával bez rozdielu, bohatých, chudobných, krásavice, deti… Ja som sa aspoň dožil staroby, preto sa nemám na čo sťažovať. Tibor tri krát zaklope na dvere spálne. Je to rituál, ktorý poznajú všetci už od útleho veku. Z pokolenia na pokolenie sa traduje, že ak obeť tento rituál poruší, čakajú nevýslovné muky nielen jeho, ale každého, kto patrí do jeho rodu. Sebastian sa modlí, aby pilulky na hlboký spánok konečne zabrali. Na chodbe zadupú nedočkavé kroky, démon už nemieni dlhšie čakať. Vojdi dnu! Z vlastnej slobodnej vôle ťa vyzývam, vojdi dnu. Dvere sa otvoria dokorán. Šuchotavé kroky sa ťahajú ku kreslu. Zbohom, moja žena, moja priateľka, moja láska, moja spriaznená duša… Ty si môj život. Iba ty…

V to posledné ráno vezme Kláru na lúku za domom, nadýchať sa sviežej rosy. Tisíce púpav rozkvitajú pod vychádzajúcim slnkom. Vedie ju za ruku a usmieva sa, hoci sa mu do očí tisnú slzy. Chce jej povedať, že v noci sa mu zjavil Tibor, že dnešný deň je jeho posledný, ale zakaždým, keď sa zahľadí do jej stareckých očí, stratí odvahu. Ty si môj život, opakuje jej, akoby túto vetu nepočula milión krát. Sme jedno srdce. Bez teba by som umrel. Klára postrehne, že čelo má zvráskavené starosťami. Žiada ho, aby jej prezradil, kto mu zabodol osteň do srdca. To vlci, klame a hľadí pri tom na temné a hrozivé lesy, príliš blízko od domu ich počuť. Klára natrhá kvety a zastrčí mu ich do vrecka na košeli. Tu, na púpavovej lúke, im kňaz kedysi dávno požehnal manželstvo. Objíme ju a už chce pritlačiť k nej pery, keď mu za chrbtom zavrčí vlk. Strhne sa a z úst mu vykĺzne jačanie. Avšak bol to iba prelud, ktorý na malý moment vyskočil z roztrasenej mysle, akoby bol skutočný.

Vyberú sa cestičkou popri aleji briez. Je to miesto ich prvého stretnutia a neskôr prvého milovania. Obrus rozprestrú na mäkkej tráve, pod stromom, na ktorej kedysi visela ich hojdačka. Už ako deti sa na nej hojdali, potom tam zabávali syna a ten zasa svoje deti. Z batôžka vyberú chlieb, zeleninu a domáce červené víno. Ktovie… roztrasie sa Kláre hlas, ktovie po koho si dnes príde. Uplynul presne rok, čo Tibor… preruší ju splašené krákanie havrana, ukrytého v smutnej korune zhrbenej brezy. Pozorujú konáre aj nebo, no prenikavé krákanie akoby nemalo svojho majiteľa, akoby ten diabolský zvuk bol iba fantáziou. Pamätáš? pokračuje Klára, keď havran zmĺkne, naposledy Tibor zaklopal na bránu fary a zobral si úbohého kňaza. Na druhý deň našli svätého muža bez kvapky krvi a… bez hlavy.

Popoludní zavítajú na návštevu ku synovi a jeho rodine. Deti sa tešia zo starých rodičov a nevesta pred nich na slávnostný stôl predkladá dobroty. Syn rozpráva o lesoch, o jaskyniach a prekliatych vlkoch, ktorí v nich žijú ako červy. Môžeš sa skryť pod čiernu zem alebo na kraj sveta, ten prekliaty pes ťa aj tak vyňuchá. Ani jeden z dávnych hrdinov nedokázal démona zahubiť. Môžeš Tibora hoci aj spáliť a on sa ti za to poďakuje. Pred stovkami liet zavraždil tisíc Tatárov, ktorí mali mestečko v porobe. Vyslobodil nás z otroctva a za to chcel iba jedno: Počas tisíc rokov si každý rok vezme jednu dušu. Klára zahriakne syna aj manžela, aby už prestali spomínať démona a radšej sa venovali deťom. Pýtaš sa ma, chlapče, Sebastian odpovedá vnúčikovi, ktorí mu sedí na kolenách, kedy umriem? A to vyzerám až tak staro? Áno, jedného dňa mi zaklope na dvere smrť,… ale ty z toho nesmieš byť smutný. Veď umieranie je iba… lúka bez kvetov… cesta bez krokov… a dom bez strašidiel.

Neskoro večer si políhajú do postele a darujú si svoj posledný bozk. Mesiac sa cez okno díva na ich tváre, jedna je bledšia než tá druhá. Na stolíku leží dóza a kniha, Sebastian sa načiahne po románe, no nakoniec si to rozmyslí. Už stačilo cudzích myšlienok a vymyslených životov. Pred smrťou sa všetky knihy zdajú márnosťou. Klára hmká pomalú pieseň, vždy sa jej páčili pohrebné. Vravievala, že majú v sebe viac života, než veselé piesne o láske. Sebastian zadržiava hlboké vzlyky. A keď jej hlas utíchne, pred domom zašuštia prvé kroky.

Sebastian sa strhne zo sna. Pretiera si oči a nechápe, prečo vidí ranné slnko. Nemal by som byť mŕtvy? Pred domom niet jedinej prekliatej duše. Rozrehoce sa, z očí mu vykĺznu slzy šťastia. Bol to iba sen, iba príšerná nočná mora… Zacíti tlak na ruke. Sklopí zrak k nohám a tam… Mŕtve oči Kláry sa prosebne upierajú na neho. Natiahnutou rukou ho drží za pravicu, akoby sa ho pred smrťou snažila zobudiť, ale márne. Hlava a ruka. Iba to z nej ostalo.

Vtom sa ozve šuchot a Sebastian zistí, že v spálni nie je sám. Okolo neho stoja démoni a medzi nimi mladý a krásny Tibor. Dlhočizným jazykom si oblizuje končeky prstov, na ktorých mu ostala krv. Boli ste jedno telo, jedno srdce a jedna duša, môj drahý Sebastian, prihovorí sa Tibor, keď zbadá, že sa starec prebudil. Boli ste jeden život. A ja si každý rok beriem celú dušu, nie iba jej polovicu. Démoni otvoria široké ústa a odhalia dva rady zubov, podobných špicatým dýkam. A keď Sebastian pochopí, vyhladovaní démoni sa s vrčaním vrhnú na jeho roztrasené telo.