 |
Sedím pod hradom na múre pri karneri sv. Michala a pijem pivo. Je nádherne. Slnko zapadá a ja sa kochám výhľadom na mesto. Aj keď to slnko, čo sa odráža od Váhu, ma trošku vytáča.
Z pravej strany počujem, ako niekto zakopol o schod a hreší. Vytiahnem z vrecka mobil a otváram ten článok, ktorý som si nestihol prečítať. Keď sa dostávam k tomu zaujímavému, ten chalan sa mi prihovorí. Spoznávam ho podľa hlasu a som sklamaný. Veľmi.
„Samo?“
Pozriem sa naňho a tvárim sa prekvapene.
„Dobre si ma pamätáš, Kamil.“
„Ale ja som Karol.“
„Ja viem, Krištof.“
Je ticho.
Usmejem sa a začneme sa smiať.
„Čo tu robíš? Takto sám…“
„Vonku je nádherne a nechcelo sa mi sedieť doma na zadku.“
Pozrie mi na mobil.
„Asi som ťa vyrušil. Prepáč. Čo to čítaš?“
„Článok ako si majú rodičia strážiť deti.“
Obzerá sa.
„Inak, vieš o tom, že je zakázané piť na verejnosti?
Zasmejem sa, lebo to je to posledné, čo ma trápi.
„Tak to ma mrzí. Tu máš jedno, ako menší úplatok. A ty si sa sem načo vybral?“
Vrtí sa, poškriabe sa na hlave, ale nakoniec odpovie:
„Ale, mám sa tu stretnúť s…“
„… s frajerkou?“
Plechovka mu v rukách zasyčí a narýchlo si z nej odpije.
„Až tak by som to nenazval, lebo…“
„… prečo nie? Buď spolu ste alebo nie. No nie?“
„Je to trošku komplikované. Ona niekoho má, vieš?“
„Teraz už viem.“
„Ale chystá sa to ukončiť.“
„To je od nej milé.“
„Ja viem, že vyzerám ako hajzel a serie ma to, ale tak chápeš, nie? Láska niekedy bolí. Ja som jej navrhoval, nech mu nič nevysvetľuje, nezdôvodňuje. Nech zmizne z jeho života ako duch. Inak táto technika rozchodu sa volá ghosting. Sranda, že? Lenže ona mu to chcela povedať. Podľa nej by to po toľkých rokoch nebolo voči nemu fér. A podľa mňa to po toľkých rokoch nedopadne dobre. O jednej poobede mi napísala, aby sme sa stretli o piatej tu a teraz je trištvrte na šesť a jej nikde. Mobil mi nedvíha a na správy nereaguje. A teraz mám o ňu strach, že jej niečo urobí.“
Stíchne, pozerá na horizont a odpije si z piva. Sám pre seba zamrmle, že jej ide zavolať. Odstúpi o pár krokov, priloží si mobil k uchu a jednu ruku si vsunie do predného vrecka. Sledujem ho a vidím jeho trápenie. Kráča dokola, pije môj úplatok a kope si do kameňa.
V tejto situácii by Joe Goldberg použil rohypnol. A mne by stačilo ísť do prírody. Kráčať po lúkach a popri riekach a počas hľadania si spievať, neviem, nájsť ľuľkovec zlomocný, v ktorom by ten debil našiel úľavu.
Zoskočím z múru. Periférne vidím, ako ma sleduje. Pristúpim k nemu a pozerám sa naňho. Vytiahnem ruku z vrecka mikiny. Karol plechovku piva položí na múr a ruka, v ktorej drží mobil, mu klesá k telu. Na tvári sa mu striedajú emócie. Prekvapenie, smútok, hnev a nakoniec strach. Oči mu behajú od vibrujúceho mobilu na mojej dlani k môjmu ksichtu a potom zas naspäť. Jeho oči si takto trikrát zabehajú.
„Prepáč, ale volané číslo je navždy nedostupné.“ Mobil mu oblúkom hádžem. A som prekvapený, že ho chytil do roztrasených rúk.
Ticho.
Teda aspoň si myslím, alebo som započul, ako vzlykol? A znova mi venuje ten smutný pohľad.
„Prestaň sa na mňa tak pozerať, dobre? Radšej odomkni displej. Máš tam darček.“
Odomyká displej a ako tapeta na telefóne je táto fotka. Žena, dvadsaťpať rokov, bruneta, ktorá sedí na gauči so zlomeným nosom, pár modrinami a s prestrelenou hlavou. Celá Júlia, a aby to bolo kompletné, vedľa nej s prestrelenou hlavou sedí jej Rómeo.
Karol sa na mňa pozrie. Milujem ten pohľad človeka, keď mu niečo dopne, keď to konečne pochopí. Buď sa mu rozžiari tvár, alebo v Karolovom prípade kurevsky zosmutnie.
„Ako si to…?“ ukazuje prstom na mňa a na moju fotku v mobile.
„Asi tak ako Sadako Yamamura.“ Viem, že mu to nič nehovorí. Keby poviem meno Samara Morgan, možno by mu to cvaklo. Mobil mu padá z ruky. Vraj sa mu točí hlava a strašne ho pichá v hrudi. Jednou rukou sa opiera o múr a je v predklone. Zvracia.
Neviem si predstaviť tie tváre, ktoré sa budú pozerať záznam z kamery. Uvidia chalana, ktorý si akože otvára pivo, akože sa s niekým baví a akože niečo do rúk chytí, keď ho zrazu prehne a začne dáviť. Potom klesne na zem.
Ešte kým ma vníma, pristúpim k nemu.
„Láska niekedy bolí a niekedy zabíja.“
Naťahuje ku mne ruku a snaží sa ma chytiť. Ale už je neskoro, lebo cítim zápach síry a musím ísť domov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.