 |
Keď sa obzriem za svojim detstvom, mám dojem, akoby som vtedy existovala v inom časopriestore. Áno, stále sú okolo mňa ľudia, ktorí ma sprevádzali už od malička a snáď sú aj stále rovnakí, ale tento svet sa výrazne líši od toho pred tým.
Mona
Kedysi, keď som žila voľne, lebo druhí sa o mňa starali, nič ma nepotrápilo nadlho a cítila som neuveriteľnú ľahkosť bytia, otvárali sa mi iné svety. Najkrajší z nich sa nachádzal u babky na záhrade. Mala tam obrovský záhon s makmi s fialovými okvetnými lístkami, iba o trochu vyššie, ako ja v tých časoch . Cítili ste niekedy ich vôňu? Takú špecifickú, že ju neviem ani opísať? A hebkosť lupienkov ako zamat. Rada som v tom labyrinte tancovala a spievala, skrytá pred zrakmi súdiacich dospelých. Bez snahy byť najlepšia, na niekoho zapôsobiť. Napriek tomu, že som tam nebola sama, spoločnosť mi totižto robili makové víly. Pamätám si na ten deň, keď sa mi prvý krát ukázali. Nebol nijak odlišný od tých ostatných. Spievala som si a tancovala, tak ako vždy, do rytmu vetra a šumu makovíc. Kopírovala som pohyby rastlín, až som sa ocitla v nejakom tranze, splynula s nimi a ony mi ukázali ich svet. Vyzeral ako ten náš, stále to bola babkina záhrada so záhonom, len farby boli ostrejšie, sýtejšie. A všetko bolo živé, ešte aj slnečné lúče tancovali spolu s nami. Lupienky z makovíc sa roztvorili a ukázali mi svoje tajomstvo. Drobné dievčence v mojom veku, ale hovorili si víly. Dala som im meno. Mária. Všetky boli rovnaké, chichúňali sa naraz a užívali si každú chvíľu naplno. Napriek plynúcemu pohybu čas stál v jednom bode. Bolo to ako byť a nebyť súčasne. Nič sa nemenilo, všetko bolo stále rovnaké. Hýbali sme sa, ale i tak bol prítomný len aktuálny okamih. V našom svete ale prišla jeseň, makovice dozreli a babka im odrezala hlavičky. Plakala som a nikto nevedel prečo. O rok však nasadili nové maky a Márie v nich boli opäť. Tie isté, bezmyšlienkové a radostné. Boli tam aj ten ďalší a ďalší, ale keď som dovŕšila 12. rok života, svet makovíc sa predo mnou navždy uzavrel.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.