Som Max. Stratený Max. Za chvíľu prídu pehavé strašidlá
v blankytných
kostýmoch, ktoré s úsmevom a bez rečí pichajú fčeličky. Na chodbe
sa
ozval klapot krokov. Plný odhodlania som sa schoval pod paplón – moje
útočisko, môj svet, ktorý neopúšťam.
Zobudila sa na bolesti v neurčitej časti brucha. S panikou sa posadila
a
odhrnula paplón. Panika sa znásobila, keď si uvedomila, že sedí
uprostred
kaluže krvi, ktorá je v rannom svetle až príliš červená.
Bola to vskutku nezvyčajná noc. Ani nie teplá ani nie studená, ale
keď
zavial vánok, skoro zakaždým ma striaslo. Na oblohe bolo mrakov pomerne
dosť. Avšak boli príliš roztrhané aby čo bi len na pár minút ukryli
mesiac v splne.
Sotva precitol, odlepil dokaličenú tvár od vlhkej pôdy a už aj
vypľúval
horkú hlinu, ktorá sa mu počas pádu usadila v podnebí. Postupne sa
rozpamätával na prepravný vagón s čiernymi pasažiermi. Jediný zdroj
svetla poskytovala petrolejová lampa.
Osamelý bojovník sa vliekol púšťou. Do čiernych šiat nemilosrdne
pieklo
slnko, takže šatka, ktorá zabraňovala nerovnomerne zastrihnutým vlasom
padať do očí, bola presiaknutá potom. Na tvári sa černelo strnisko…
Priznám sa – zabil som ho. Nie som na to hrdý, a zrejme nikdy nezabudnem
na
pohľad v jeho očiach, keď som poslednýkrát švihol lopatou a jeho mozog
sa
rozprskol na chodníku.
Hovorí sa, že každý má vo svojej skrini nejakého toho kostlivca.
Netreba
veriť všetkému, čo vravia ostatní, no toto je naozaj pravda. Aj ja mám
jedného. Až na to, že ho držím v pivnici a nie v skrini.
Chytím sa za hlavu, zatlačím ju hlbšie ku kolenám. Prosím, odíďte.
Ruky
pôsobia ako štít. Chcem odísť z tejto príšernej miestnosti. Nič nie
je
tak ako vravia. Viem to. Aj oni to vedia. Isto to vedia…
Univerzum, najväčšia vesmírna reality šou práve začala. Publikum
približujúce sa počtom k niekoľkým tisícom burácalo.
Mimozemšťan v priliehavom fialovom obleku na mňa upieral svoje
veľké
čierne oči. Tristoštrnásť jedincov sivej rasy vášnivo diskutovalo mne
neznámou rečou a Aarlon stojaci na vyvýšenom mieste uprostred
majestátnej
sály sa snažil situáciu upokojiť.
Zobudil ju budík. Už len desať hodín a v jej živote nastane
gigantická
zmena. V žalúdku motýle práve odštartovali závod. Luciine kroky
viedli
k zrkadlu.
oci vonku svietilo slnko, kaviareň pôsobila ponurým dojmom. Mala len
malé
okná a ani neustále zažatým neónkam, ani kanárikovožltej farbe stien
sa
nedarilo miestnosť zútulniť či zosvetliť.
„Takže ani toto nám nevyšlo.“ Nasledujúce ticho prerušovalo iba
svišťanie ventilátora a tlmený hlas moderátora televízneho
spravodajstva.
„Vy ste moje zlatíčka,“ štebotala kvílivým hlasom, „vy moje
ružičky, krajších na svete niet,“ pritom hladila krehké hlávky
kvetov
svojimi prstami zažltnutými od nikotínu.
Začiatok 61. časti geekovského týždenníka znova patrí smutnej
správe.
Radostné je ale vyhlásenie finálových poviedok súťaže Martinus Cena
Fantázie 2015 a pridružených ocenení…
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q2 2015. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 14. septembra 2015. Predpokladaná uzávierka
súťaže
je 30. novembra 2015.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero, ktoré je už
16. v poradí,
sa skončilo. Od februára 2015 bolo našom webe prezentovaných
27 poviedok.
Pribudlo viac cyberpunku, odbudlo fantasy. Autori boli tiež rôznorodí –
od
vypísaných mazákov po úplných nováčikov.
Smrť ho pomaly dobiehala. Neutekal. Ústup považoval za slabosť. Ani
v posledných okamihoch nezaprel svoju vieru. Vyceril zuby, tvár stiahol
v desivom úškľabku. Plánoval váženú návštevníčku náležite
privítať. Postojom dával jasne najavo, že ak by sa stretli za
priaznivejších okolností, nedokázala by ho vziať do ríše mŕtvych.
Deň známi ako blbec. Môžeš byť milý, čestný, dobrosrdečný, no
potom
prídeš tam a všetko sa ukáže byť pravým opakov. Všetko, čo poznáš
sa
navždy zmení.
Uprostred noci nás privolali z neďalekej obce k človeku, ktorého
vytiahli
z rozvodnenej rieky. Bola tma, lialo a sanitka sa na rozbahnenej ceste
šmýkala. Svetlá reflektorov prenikali hlboko nočným lesom a okolím sa
šíril rev našej sirény.
Sváko dal znamenie na zastavenie, družina sa dnes ďalej nepohne.
Snehom
obťažkané vetvy starého smreka nám poskytli aké-také útočisko pred
nocou i besniacou fujavicou. Zhodili sme noše z pliec, Ondráš
založil ohník.
Martin sledoval obrazovku počítača. Čakal na výsledky simulácie,
ktorú
včera poslal na mainframe. Ráno mal dostať e-mail s notifikáciu
o ukončení úlohy, ale nedorazil. Bez výsledkov sa vo svojom výzkume
nepohne ďalej. Takže skleslo sedel a občas klikol na tlačítko „Odoslať
a
prijať poštu“.
Pivnica sa kúpala v ostrom bielom svetle. Na podlahe sa rozlievala
olejovitá
mláka, steny okolo boli postriekané tmavými škvrnami. V strede
miestnosti
dominoval priestoru pracovný stôl, plní neforemných, mazľavých vecí a
povaľujúcej sa špinavej ocele.
Kalendár
Bol to on. Lucien. Stál tam a hľadel na mňa bez jediného slovka. Bol
nádherný. Tvár mu osvetľoval svit mesiaca. Jeho čierne až havranie
čierne
vlasy mal mokré od dažďa. Kvapky z vlasov mu stekali po tvári. Po
lícach,
lícnych kostiach, ktoré mal neskutočne nádherné.
Otváram oči. Milióny prachových častíc križujú úzky slnečný lúč,
na
jednej strane sa v ňom objavujú a na opačnej zas miznú. Trvá to len
okamih
a v perspektíve večnosti presne toľko potrvá aj môj život. Som
smietka
vo vetre.
Finigan se na dnešní den vůbec netěšil. Neustále ho děsila vzpomínka
na
to, co se stalo minule, když zkoušel přeplavat řeku, ale byl z těch
lidí,
co, když se rozhodnou, neuměj vycouvat. Odložil si ošuntělej smoking,
zul
lakýrky, které už držela pohromadě jen dobrá vůle, a ve spodkách se
přiblížil k řece.
Kráčala po nej sama, cítila sálajúce teplo. Tvrdá zem odrážala
puch,
ktorý sa jej usádzal v nose. Analyzovala každú jeho molekulu. Všetky
výpary sa zlievali, až sa zhmotnili do mračna smradu. Celá ním
prechádzala, ani na druhej strane ulice sa jej nepodarilo zbaviť sa ho.
Neviem, akú úchylku máte vy, ale ja Pozorujem. Pozorujem ľudí na
Wikipedii – ich biografie a životy, ako maniak, ktorý si zisťuje
osobné
detaily o svojich obetiach. Zisťujem, kedy sa kto narodil, akých mal
rodičov, čo robil v škole, a čítam tie nenápadné, tajné informácie
medzi riadkami, ktoré mi otvoria okno do Duše toho človeka.
Neprekvapilo ma to, veď som už týždeň ležal a 74 rokov nie je
najhorší
vek. A to som si kedysi myslel, že sa nedožijem päťdesiatky.
Neprekvapilo
ma ani to, že som si stále uvedomoval svoju vlastnú existenciu. Tak
nejako
som to vždy čakal, hoci som si nikdy nebol celkom istý.