Ohnivé pero Q1 2015: Ovca

Ohnivé pero

Otváram oči. Milióny prachových častíc križujú úzky slnečný lúč, na jednej strane sa v ňom objavujú a na opačnej zas miznú. Trvá to len okamih a v perspektíve večnosti presne toľko potrvá aj môj život. Som smietka vo vetre.

Zasmejem sa, no z jaskyne môjho vyschnutého hrdla vyletí iba neartikulovaný škrek ako chorý netopier. Možno je besný, preto sa snažím nedýchať nosom, bojím sa nákazy z kvapôčok jeho slín, rozprášenými navôkol. No o chvíľu ma začne škriabať v krku, nuž zavriem ústa a zápach sa vráti s novou intenzitou.

Je to pach predátora. Prebúdza vo mne prastaré mozgové centrá. Spali desaťtisíc rokov a teraz hrozí, že zavrú moju príčetnosť do truhly a svaly nastavia na autopilota. Pustím sa do behu…

No nemám kam ujsť, len zbytočne lomcujem lanami. Adrenalín však na chvíľu odplaví delírium a ja si spomínam… Priviazal som sa sem predsa sám.

Skoba sa zaleskne a trám zavŕzga, napomeniem sa k opatrnosti. Keby zabudol, že som tu, možno by odišiel… Ježiš na kríži nesúhlasí, ďalej sa díva do bodu tesne nad mojou hlavou pohľadom, v ktorom sa okrem utrpenia zračí už iba odovzdanie. Rád by som mal teraz aspoň tisícinu jeho viery…

Verím, že raz príde zima a ten smrad sa bude musieť ísť niekam zahrabať a hibernovať.

Verím, že v nedeľu niekto príde na omšu. Možno sem chodia len každú druhú? Alebo prvú v mesiaci? Za svet si neviem spomenúť aký je dátum. Dúfam, že niekto zomrie a prídu ho pochovávať.

Nezmysel. Z tohto konca dediny už všetci dávno pomreli.

Po neviem koľký raz vyberám batériu z telefónu, lapám ňou slnečný lúč, z opačnej strany na ňu dýcham a jemne ju prehýbam v nádeji že kúsok tepla a mechanickej energie povzbudí posledné ióny lítia, aby odovzdali voľné elektróny a ja som mohol poslať esemesku. Znamenala by rozdiel medzi životom a smrťou. Mám ju napísanú, no prístroj sa vždy vypne tesne pred ukončením odosielania. Tentokrát počkám dvojnásobný čas. Ba nie, radšej štvornásobný.

Dovtedy umriem od smädu.

Len s ťažkosťami zaostrujem na tvora, ktorý spí tam dole. Sníva sa mu, že beží, tu i tam preberá nohami, celkom ako pes. Občas mrmle, odhaľuje žlté zuby a myká hlavou.

Potom vstane a pokračuje v driapaní trámu – jedného zo štyroch krivých brvien, čo ma držia pod povalou. Našťastie nevie skákať. Vie liezť, ale po brvne nevylezie. Dôjde po klenbu, potom sa opatrne vráti. Dúfal som že spadne a zlomí si krk, alebo si aspoň nabije kostrč, ak nejakú má a pôjde domov. Je príliš hlúpy nato, aby predstieral, že domov už šiel a počkal ma za dverami.

Zrejme má skúsenosti, táto stratégia sa mu kedysi musela vyplatiť.

Možno to bol poľovník. Došli mu náboje a po niekoľkých dňoch musel zísť z posedu.

Možno to bol pastier, ktorý sa nestihol schovať medzi svoje ovce.

Možno to bol nejaký týpek z mesta, ktorý si myslel, že kradnúť huby a černice je dobrý nápad.

A teraz som to ja. Po troch dňoch táborenia pri bielych skalách, ktoré sú ako kosti Zeme, som sa oddýchnutý a smradľavý vracal chodníkom dolu do dediny. Batoh ma príjemne ťažil na pleciach, na ramene sa mi hompáľali laná a cinkali skoby. Šiel som proti vetru, takže som ho skôr začul než zacítil.

Obdivujem pravoslávny kostolík, keď tu za sebou začujem dychčanie ako od veľkého psa. Teplý dych mi ovieva spotený krk, ale možno sa mi to len zdá. Roztrasenou rukou ťahám za mosadznú kľučku, na moje ohromné prekvapenie sa dvere s vrzgotom otvárajú. Zaiste vnútri už niet čo ukradnúť, pomyslím si hystericky veselo. Vkĺznem do prítmia, bojím sa obzrieť, no počujem, že on ma nenútene nasleduje.

Horko-ťažko zavŕtavam do dreva skobu, zatiaľ čo ledva lipnem k trámu pod uhlom štyridsaťpäť stupňov, štyri metre nad zemou a nohy držím skrčené, pretože sa mi ich snaží oddrapiť veľká laba. A vraj že tancovať vedia iba v rozprávke!

Onedlho už pohodlne bivakujem v hamaku, len výhľad za veľa nestojí. Cez gotické okná vidím iba husté koruny stromov.

Najhorší je ten puch, zatemňuje mi zmysly a ja zabúdam, že som pánom tvorstva. Že by som mal niečo vymyslieť, ako MacGyver si vyrobiť zo žuvačky a energetickej tyčinky výbušninu a nechať to vrece bĺch a smradu roztrhať na franforce. Vyrobiť si kušu zo žumara, gumy z gatí a nožíka-rybky, a vystreliť mu z jeho falošnej tváre bez mimických svalov aspoň jedno oko.

Alebo sa zahrať na Chucka Norrisa, proste zísť dole, dať mu zaucho a nakopať ten jeho tučný zadok.

Zachechcem sa, potom chvíľu chrapľavo vyrevúvam vulgarizmy, až sa mi zamarí, že sa Panna Mária na opačnej strane miestnosti začervenala.

Ten pankhart sa nenechá rušiť a ďalej si tam dole spokojne smrdí a odfukuje. Je mu dobre v chládku, nahriaty vzduch predsa stúpa ku mne. Podľa smeru tieňov a pásov svetla, vlievajúcich sa cez vysoké, úzke okná nie je ani poludnie. Bude horšie.

Začínajú mi slziť oči, tratím posledné drahocenné kvapky vody. Predvčerom som si myslel, že keď sa na okupanta vymočím, možno sa odíde vykúpať. Dnes sa karhám za také mrhanie tekutinami.

Potom si spomeniem, že sa mu nejakým spôsobom podarilo zachytiť o rám dverí a zabuchnúť ich za sebou. Sme v pasci, obaja, no on o tom ešte nevie.

Premýšľam, koľko vydrží bez vody, ale na prírodovede nás také zbytočnosti neučili.

Vraj si treba ľahnúť a hrať mŕtveho, a on odíde. Ležím už tri dni, a viem, že zajtra mŕtveho nebudem musieť ani predstierať.

Už viem, ako sa cíti ovca. Nie kostolná ovečka… ale biela, keď sa za plotom košiara zakráda huňatý kožuch s červenými, krvou podliatymi očkami.

Tá ovca má aspoň nádej, že si nevyberie práve ju. Koľko ich môže byť v košiari? Sto? Dvesto? Má celkom dobré šance.

Ale ja som tu sám.

Keď sa odtiaľto dostanem, podám návrh, aby sochy svätcov piekli z cesta, sviečky vyrábali zo slaniny a oltáre z medu.

Je to moja posledná ako-tak racionálna myšlienka.

Potom mi napadne niečo naozaj iracionálne.

Na lane vyrobím zadrhávajúcu slučku (podarí sa mi to až na tretí pokus, taký som domotaný od toho tepla) a druhý koniec uviažem o trám, na ktorom visím. Nepriateľ spí s hlavou odvrátenou odo mňa, čo mi nahráva do karát.

Prvý hod rozvíri prach. Druhý ho pošteklí za uchom a skĺzne po pleciach. Nespokojne sa prevalí, zdvihne hlavu a žmúri nahor.

Tretí hod je, akoby som pol života profesionálne robil rodeo. Rýchlo zadrhnem slučku a na opačnej strane skracujem lano. Vztýči sa na zadné, zlostne zareve, no ja to využijem a ešte raz zatiahnem. Cítim sa ako keby som lovil veľkú rybu.

Zúrivo švihá labou, no tisíce syntetických vlákien nepretrhne. Udržali by ma pri páde z tridsiatich metrov. Hybnosť rovná sa hmotnosť krát rýchlosť, toľko si zo školy pamätám. Jeho laba nedosahuje zlomok mojej hybnosti, ani keď sa o lano oprie celou svojou váhou. Viem však, že je len otázkou času, než ho prehryzne, zas až taký hlúpy nie je.

Dúfam, že sa dovtedy zaškrtí, ale nechcem sa na to spoliehať.

Zošuchnem sa na zem po druhom tráme, teda skôr spadnem, keď mi ochabnuté svaly vypovedajú službu.

Z posledných síl sa dvíham, prekonávam gravitáciu, plazím sa z dosahu čiernej diery popri stene, ktorá je mojím horizontom udalostí. V jej strede je singularita, lemovaná žltými zubami. Smrad, čo sa z nej valí, mi vháňa slzy do očí.

Ostrý pazúr mi neškodne skĺzne po päte topánky.

Rozrážam dvere a snažím sa ich za sebou zabuchnúť, odlomiť kľučku a zahodiť ju niekam ďaleko, no nejde to.

Bežím, hoci sotva vidím kam.

Nie som ovca! Kričím so slzami v očiach na dedinčana pred zvalenou bránou prvého domu a smejem sa ako blázon. Od samej radosti ho chcem objať, no nejaký je veľký.

Podozrievavo sa na mňa díva prepitými, červenými očami, asi mi neverí. Potom otvorí ústa do chápavého úsmevu plného žltých, skazených zubov.

Sú dlhé a špicaté.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

20. apríla 2015
mayo