 |
Hovorí sa, že každý má vo svojej skrini nejakého toho kostlivca. Netreba veriť všetkému, čo vravia ostatní, no toto je naozaj pravda. Aj ja mám jedného. Až na to, že ho držím v pivnici a nie v skrini. Navyše, ten môj ešte stále žije. Jeho srdce bije, hoci je skutočne vychudnutý na kosť, zoslabnutý a utýraný mojím bezcitným zaobchádzaním.
Sám sa tomu čudujem. Nie tomu, že som schopný niekoho trýzniť a zraňovať. Veď ubližovať vlastne dokáže každý. Stačí len chcieť. Dokonca ani to nie je nevyhnutná podmienka. Prvé údery a spôsobené rany síce bolia viac vás než vašu obeť, ale neskôr to už ide ako po masle. Nie, moja vlastná krutosť pre mňa nie je ničím nepochopiteľným. Divím sa faktu, že po tom všetkom, čo som už svojmu kostlivcovi stihol urobiť, je ešte aj dnes nažive.
Dostať ho do tmavej uzavretej miestnosti bolo jednoduchšie, než by si človek pomyslel. Za hladký priebeh uväznenia som vďačil nielen svojej logike a triezvemu uvažovaniu, ale hlavne jeho slepej dôvere a dobrosrdečnej povahe. Smola, byť vľúdnym sa už dávno nevypláca.
Kedysi sme boli priateľmi. Aspoň sme si to obaja nahovárali. Ja som však k nemu nikdy nedokázal byť celkom úprimný. Aj napriek komplikovanosti nášho vzťahu som si postupne začal uvedomovať, že vie o mne priveľa. Neveril som mu tak ako on mne a na nešťastie pre neho som napokon svojej podozrievavosti podľahol. Rozhodol som sa rázne zakročiť. Nemohol som predsa riskovať, že ten naivný blázon v slabej chvíľke celému svetu vykričí, kým naozaj som. Bolo neprípustné, aby sa všetci dozvedeli, že ani zďaleka nie som tým mužom, za ktorého ma pokladajú.
Spočiatku sa zrejme nazdával, že ide len o žart. Už zakrátko mu ale muselo dôjsť, ako sa veci majú. V prvé dni svojho nedobrovoľného väznenia si takmer vykričal hlasivky. Potom si uvedomil, že jeho hlasné volanie o pomoc sa nedočká žiadnej odozvy. Krik utíchol. Keď som k nemu občas prišiel, pokúšal sa ku mne prehovoriť a obmäkčiť ma. Ani to mu nepomohlo. Akékoľvek pokusy o únik z osídel mojej necitlivej starostlivosti boli márne.
„Prečo?“ zvykol sa tiež zúfalo pýtať stále dookola.
„Nariekaš ako ženská, chudák. Na viac sa nezmôžeš?“ povedal som mu neraz.
Párkrát mi tiež napadlo, že mu ten jeho otravný jazyk vytrhnem holými rukami. Nakoniec to ale nebolo potrebné. Od istého dňa už nehovorí vôbec. Len z času na čas vydáva bolestné stony a niekedy z jeho úst vychádzajú zvláštne pazvuky. Dnes si už len matne spomínam, ako znel kedysi jeho hlas.
Zvykol som si nosiť mu aspoň raz za deň skromné jedlo. Niežeby som s ním súcitil. Ani náhodou. Ľútosť, to nie je nič pre mňa. Aj slovo výčitka mi je už dávno cudzie. Navzdory tejto skutočnosti mu dávam pravidelne jesť, piť a pokúšam sa mu zabezpečiť aké-také podmienky na prežitie.
Sprvoti nevábne pôsobiace jedlo odmietal. Niekoľkokrát som mu musel dokonca dlaňou zovrieť čeľusť a nasilu ho kŕmiť. Keď mu konečne došlo, že sa ničoho chutnejšieho nedočká, odpor k jednotvárnemu jedálničku sa nadobro vytratil.
Áno, udržiavam ho pri živote. Robím tak preto, lebo mojím hlavným cieľom nebola a nie je jeho smrť, ale bolesť. Nedokázal som ho zabiť vtedy a nedokážem to ani teraz. Zozačiatku som si to ešte naplno neuvedomoval, no dnes už som si istý. Teší ma vidieť, ako trpí, aký je bezmocný a nevládny. Vyžívam sa v tom, že ho mám pod svojou absolútnou kontrolou.
Sklopený zrak. Prerývané dýchanie. Kostlivec sedí nepohnute, akoby bol z kameňa. Keď pozerám na túto zlomenú, úbohú bytosť, je mi jasné, že svoj plán napĺňam znamenite.
Aj napriek všetkému, čo sa odohralo, sa ale naozaj čudujem, že ešte nie je mŕtvy. Keby to chcel on sám, už dávno by bol na mieste, ktorému precitlivení slabosi hovoria druhý breh a my realisti peklo. Žiadna iná konečná stanica neexistuje. Ale aj to peklo by pre neho zrejme bolo vykúpením. Na reťazi, ktorou je pripútaný k stene, by sa s troškou neveľkej námahy dalo obesiť. Určite mu to už muselo niekedy napadnúť. Nikdy sa však o nič podobné nepokúsil.
Raz sa mu ale z tej železnej reťaze, ktorú som mu pripevnil k telu, podarilo vyslobodiť. Len čo si na to spomeniem, vstúpi do mňa neovládateľný hnev. Doteraz som nezistil, ako to ten skurvysyn vlastne urobil. Cez zamknuté dvere sa našťastie von nedostal. Keď som ho napokon našiel ležať voľného na zemi, dostalo sa mu viac kopancov než zvyčajne. To ale nebolo ani zďaleka všetko. Musel som mu dať primeranú príučku. Na obnaženú hruď som mu v ten deň trikrát priložil rozžeravený kutáč. Reval ako zviera. Pach spáleného mäsa, ktorý sa šíril miestnosťou, nebol spočiatku ani pre mňa ničím príjemným, ale inak to nešlo. Keďže si svoj trest zaslúžil, nemal som s ním najmenšieho zľutovania. V podstate mohol byť rád, že som sa mu vtedy pre výstrahu nerozhodol dolámať hnáty.
Samozrejme, už aj predtým som mu uštedril mnoho rán. Robím tak doteraz. Každý deň si k nemu so sebou vezmem nôž či iný nástroj a vždy mu na pokožke zanechám aspoň jednu dočasnú značku. Opájam sa pritom pohľadom na jeho krv. Občas sa síce vzpiera, no už po krátkej chvíli zväčša nedokáže klásť žiaden odpor. Posledné zvyšky jeho pudu sebazáchovy pre mňa nie sú žiadnou prekážkou. Kým sa mu jedna rana zahojí, objaví sa zopár nových. Jaziev po žeravom kove sa ale určite nezbaví už nikdy.
Hovorí sa, že každý má vo svojej skrini nejakého toho kostlivca. Je to pravda. Aj ja mám jedného. Nemám ho síce odloženého v skrini a v skutočnosti ani v rovnako neoriginálnej pivnici, no vidím ho zakaždým, keď sa pozerám do zrkadla. V mojich vlastných očiach sa zračí jeho bezmocný pohľad. Tým väzňom je moja pravá tvár, ktorú som pred svetom skryl už veľmi dávno. Pred svetom, ktorý ma naučil hanbiť sa za ňu a nenávidieť ju. Moje skutočné ja som však nedokázal zabiť vtedy a nedokážem to ani teraz. Jeho smrť by bola i mojím koncom.
Nič z toho, čo sa stalo, nie je moja vina. To ostatní vždy odo mňa vyžadovali strojenosť a nekompromisnosť. A hoci som sa napokon stal ľahostajným aj voči mienke okolia, žiadna úľava sa nedostavila. Moju niekdajšiu slobodu mi už nik nevráti späť. Tým posledným, kto by mohol niečo urobiť, som ja sám. Vlastný rozum ma lapil do pasce. Viem, že ak by som toho dokaličeného úbožiaka, ktorého utrpenie sa stalo nevyhnutnou súčasťou môjho života, opäť pustil von, nič by som tým nezískal. Denné svetlo by jeho chatrnú schránku oslabenú tmou zaiste spálilo na popol. Nezostáva mi iné, než sa i naďalej mlčky prizerať, ako ho ten cudzinec v mojej hlave nemilosrdne mučí.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.