Ohnivé pero Q1 2015: Moje!

Sváko dal znamenie na zastavenie, družina sa dnes ďalej nepohne. Snehom obťažkané vetvy starého smreka nám poskytli aké-také útočisko pred nocou i besniacou fujavicou. Zhodili sme noše z pliec, Ondráš založil ohník. Iba taký, na pár polienok, aby sme si poodliepali sople z tváre a nemuseli hltať sneh od smädu. Rozdali sa hliadky a tí šťastnejší sa na mäkkom ihličí zakrútili do kabátov čo najbližšie k pahrebe na krátky odpočinok, ktorý ani nemožno nazvať spánkom.

Na ceste sme tri dni. Mám pocit, že chodíme v kruhu, stále míňame tie isté stromy a skaly. Stopy Beštie sú všade naokolo, horko-ťažko sa nám darí určiť smer, kadiaľ išla. Ani rarach Ďura Baloga nevie pomôcť. Vždy keď sa mu prikáže hľadať, len kvočí a čučí na pána, akoby nerozumel. Alebo môžbyť, že nechce rozumieť. Načo nám je taká stvora, neviem. Vraždu mu neslobodno poručiť, ani človeka, ani zvieraťa a ani Beštie. Rýchlo by sa opil krvou a smrteľník by jeho moc nedokázal uvarovať. V okamihu by uchytil jeho dušu a skočil s ňou do pekla. Neodvážime sa mu veriť ani toľko, čo by sme ho na stráž postavili. Kto vie, či by sme sa zobudili.

Večera bola skromná, obschnutý chlieb a kus syra. Len čo sme si podelili zásoby, rarach odporne piskľavým hlasom vykríkol: „Moje!“ a už si aj odhrýzal z Ďurovho chleba i syra. Zubov teda má, sú drobné, ale ostré ako ihličky.

Prvú vartu držím ja a Janči. Snažíme sa vetru natáčať chrbtom, ale ľadová triešť bičuje každú sekundu z inej strany. Zalieza až pod kožu. Víry snehových vločiek nám vytvárajú pred očami preludy, vietor mátožne skuvíňajúci medzi skalami ešte viac hecuje predstavivosť. Stisol som tuhšie valašku a pomyslel na lovecký nôž, čo mám za pásom. Či ho vôbec stihnem vytasiť, keby niečo. Beštia je rýchla a neľútostná. Vraj sa dokáže dobre skrývať, tak dobre, že ani ona sama nemusí vedieť, kde sa ukrýva. Tak vyveštila vedma, ale kto vie, čo to značí. Ostanú po nej iba roztrhané telá, preliata krv a oči pre plač. Odkedy napadalo, ostali aj stopy. V snehu stupaj vyzerá ako vlčia, ale je väčšia od medvedej. Tie laby teraz sledujeme, hoc by viedli do samého pekla.

Klin klinom sa vyráža a proti nadprirodzenému treba bojovať nadprirodzeným, povedal Ďuro Balog, keď vedma z tanca červov na mŕtvom mäse vyčarala, že dedinu sužuje vlkolak. Jemu Beštia zahlušila ženu i deti, práve keď na salaši ovce zaháňal. Odvtedy po nej pasie, vyhľadáva ju a myslí len na pomstu. Nedobre je, keď chlap príde o všetko a ostane sám. Spod čiernej kury vzal prvé vajce a deväť dní a nocí ho hrial pod pažou, ani sa neumýval ani na dobrého Boha nemyslel. Keď sa stvora vykľula, dojčil ju vlastnou krvou po tri nedele. Tak si vyšľachtil raracha, démona škaredého a zákerného ani čert. Patrí mu prvé sústo z každého Ďurovho jedla. Všetci sa ho boja.

Víchor na chvíľu utíchol a v krátkej prestávke sa dalo začuť svákovo chrápanie. Pod smrekom zaprašťali konáriky, nečudo, na takej výprave je nekľudno človeku i vo sne. Nový nápor mi takmer zhodil baranicu z hlavy. Zrazu sa mi zamarilo, že cez fičanie vetra ku mne prenikol rarachov škrekľavý hlas. Napol som sluch, ale od nocľažiska nedoľahol viac ani vzdych. Upokojil som sa a zadupkal nohami, aby som zo seba striasol vrstvu napadaného snehu. Hádam, že ma tu do polnoci aj zaveje. Potom na dva údery srdca meluzína opäť zmĺkla a ja som celkom zreteľne začul: „Moje! Moje!“ Vartu som neopustil, ale hneď zrána, začerstva budem musieť Ďurovi dohovoriť, nech neužiera zo spoločných zásob. Všetci strádame.

Nohy mi omŕzali stále viac a hocako som treštil oči do tmy, za hradbu snehu sa nedalo dovidieť. Načase, aby nás vystriedali Ďuro s Ondrom. Rád by som na chvíľu zložiť hlavu a osušiť onuce. Sváko je najstarší, ten nech sa len prespí, aby cez deň vyvládal. Prešliapol som na mieste. Mesiac už je dosť vysoko. Je možné, že spia ani zarezaní a o stráži sa im ani neprisnije. Obišiel som smrek, že zistím, čo Janči.

Jančiho niet. Jeho stopy pomaly zavieval čerstvý sneh. Čosi z neho trčalo, akýsi kus dreva známeho tvaru. Ohol som sa a drevo vytiahol. Bola to Jančiho valaška a na skrehnutých prstoch mi uľpeli zvyšky krvi. Šípim zradu.

Pod krpcami mi ticho zavržďalo. Vytiahol som nôž a so zohnutým chrbtom vošiel pod vetvy smreku.

Ľadový kŕč mi zovrel vnútro.

Dohorievajúca pahreba dávala presne toľko svetla, aby som videl celú tú hrôzu. Sváko a Ondro ležali vo svojich pelechoch s rozpáranými hrdlami i bruchami, Jančiho hlava s vyvalenými očami sa váľala povedľa, tela nikde. Všetci traja mali hnusne zohyzdenú pravú tvár, obratú od mäsa až na kosť. Ďuro bol preč, hádam sa mu podarilo uniknúť.

Stočil som sa, že sa rozbehnem do tmy. Nech si ma radšej vezme Morena. Tu mi za chrbát doskočí Beštia, hlavu mi ovalí obrovská tlapa s pazúrmi ako mäsiarske nože až odletím do záveja. Snažím sa z neho vyhrabať, pre krv v očiach takmer nevidím. Zrazu počujem odporné slovo: „Moje!“ a hneď mi rarach trhá zubami mäso z líca až zarevem. Sotva si uvedomím, čo to znamená, už mi po hrdle chniape Beštia.