 |
Deň známi ako blbec.
Môžeš byť milý, čestný, dobrosrdečný, no potom prídeš tam a všetko sa ukáže byť pravým opakov. Všetko, čo poznáš sa navždy zmení. Z ľudí sú zrazu opice a z opíc ľudia. Jedni netolerujú tých druhých a zároveň ani sami seba. Sú divy, sú neslušný, sú hrdí a plný nezaslúženej cti. Ničia svet naokolo.
Pred pár rokmi sa ukázalo, že je koniec žitia na planéte Zem. Vyššie postavený ľudia sa zišli a rozhodli o tom, že ju musíme okamžite opustiť, inak ďalšia generácia nemá šancu na vznik. A tak o pár dni na to, o tom dali vedieť verejnosti, ktorá sa sama ešte dávnejšie takmer vyhubila.
Davy ľudí sa tisli k najbližšej záchrannej lodí. Nanešťastie bola pre nás aj poslednou. Kto ju nestihol alebo kto už v nej nemal miesto, musel ostať.
Hodinu som čakala. Polovicu z nej som tam bola sama, no aj tak som sa nezachránila. Pár minút pre jej odletom prišlo z každej strany mnoho ľudí. Tlačili, bili a tisli sa jeden na druhého. Chceli žiť, to som chápala. Mnoho krát pred tým som ale z diaľky zahliadla aké usporiadané to bolo u iných. Rady a pekné rovné zástupy. Neviem či to bolo tým faktom, že už žiadna ďalšia loď nie je alebo čím, že rad, v ktorom som stála sa netiahol len do dĺžky ale aj do šírky.
Stovky, tucty, masy ľudí si lakťami vrážalo do tvári. Nikto netúžil po smrti. Dokonca ani ja.
Moja úprimnosť a čestnosť ma doviedla tam, kde som, do sveta bez ďalšieho nádychu, bez nádychu okrem toho môjho.
Keby svet bol férový, opice by vedeli rozprávať a ja by som sa tu medzi nimi nenudila. Všetko to ale stalo ešte pred mnoho a mnoho rokmi.
Jedného dňa som sa snažila uloviť rybu, keď v tom som začula známy hlas. Dokiaľ som si to neuvedomila, ozýval sa mi z každej strany. Až potom som sa otočila a uvidela jej veľké modré oči.
„Ja,“ vlasy sa jej lesky stále viac a viac s každým jej slovom „som ťa hľadala."
Pozerala som sa ako nešikovne stála na poranenej nohe.
„Čo ti je? A prečo si vlastne TU?“ nedokázala som pochopiť jej prítomnosť.
„A to ma ani neprivítaš? No tak to je milé.“
„Prepáč,“ mala pravdu „som veľmi rada, že si tu, sestrička moja.“
„Tak to už je o dosť lepšie.“
"A ty by si mi na oplátku hádam, že aj mohla odpovedať na otázky. Čo ti na to? a hlavne si už sadni. Pozriem sa ti na tu nohu,“ keď som bola mala, chodila som na krúžok prvej pomoci. Naučili ma tam mnoho a tak sa teraz nebojím ani krvi ani spôsobu ošetrenia.
„Mám to zlomené?"
„To ti poviem až keď mi konečne vysvetlíš, čo si to robila.“
„Tak dobre, teda,“ pevnejšie si zasadla na pni, na ktorý som ju proti jej vôli donútila si sadnúť „ležala som v obývačke. No keď som začula lietadlo, tak som sa postavila, zobrali si veci a išla k nemu. Dostala som sa do vnútra. Na jednej zo stien bolo číslo 11 a ty si predsa vravela, že pôjdeš presne tým. Hľadala som ťa v tom preplnenom priestore, no nešlo to. Ľudia do mňa búchali a tlačili ma preč, niekde ku sklu.“
„Prejdi k veci“
„Potkla som sa.“
„Takže to je len vyvrtnuté. Nič vážne,“ vysugerovala som z toho, čo mi povedala.
„No ale keď sme už boli tam,“ nenechala sa prerušiť mojou pomocou, ani obviazaním členka, „nebola si na zozname.“
„Hej, viem.“
„Ale veď si z domu odchádzala o hodinu skôr než ja.“
„Veď práveže to.“
„Kde si potom bola?“
„V rade. No ako okolo mňa prechádzali ľudia, vytlačili ma z neho. Na druhej strane som ale mala šťastie,“ správali sa ako nejaké zvieratá. Doslova si pred seba navzájom kládli nohy. Pokúšali sa zabiť jeden druhého. Sebeckosť stála nad ich ľudskosťou.
„Prečo si tu? Prečo nie si tam, v bezpečí?“
„Presne kvôli tomu. Ľudia už nevedeli, čo so sebou. Nedokázala som tam vydržať. Potrebovala som pri sebe niekoho normálneho, no hlavne som potrebovala teba. A keďže si nebola na papieri, musela si ostať tu, na Zemi.“
„To ti iba tak dali loď, bez žiadnych námietok?“ stále som potrebovala vedieť viac. nestačil mi fakt, že mám sestru späť.
„Vieš, už ju nepotrebovali. Boli zachránení. A okrem toho, nikto si ani len nevšimol, že majú o pár kľúčov a jedla menej.“
„Takže ti si si to zobrala iba tak?“
Neverila som vlastným očiam. Predo mnou sedel niekto úplne iný. Moja mladšia sestra mala vždy láskyplné srdce. Vždy každému pomohla a nikdy nespravila nič, čo i len malé alebo drobné, čo bolo zakázané.
„Potrebovala som ťa nájsť,“ zakaždým vravela pravdu „Pretože by som nevedela žiť bez teba. Si jediná koho mám.“
Trochu som ju cez špinavé a roztrhané oblečenie nespoznávala. Vo vnútri to ale stále bola ona. Duša, ktorá nie je schopná sa biť, škriepiť ani klamať. Síce sa dostala do bezpečia, nakoniec ho aj tak odmietla. No čo je podstatnejšie, nedopustila, aby ju okolie zmenilo na jedno zo zvierat.
Ako jediná z nich odolala a ako posledná sa zachovala ľudsky. Je mojim dôvodom, prečo neprestávať veriť v lepšie zajtrajšky. Nikdy nemôžete vedieť, kedy sa vám svet zrúti a kedy sa opäť postaví na nohy.
Ani ja som to nikdy nečakala a predsa sa to stalo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.