 |
Neviem, akú úchylku máte vy, ale ja Pozorujem. Pozorujem ľudí na Wikipedii – ich biografie a životy, ako maniak, ktorý si zisťuje osobné detaily o svojich obetiach. Zisťujem, kedy sa kto narodil, akých mal rodičov, čo robil v škole, a čítam tie nenápadné, tajné informácie medzi riadkami, ktoré mi otvoria okno do Duše toho človeka. Napríklad môj posledný exemplár, Paul Klee. Od detstva bol talentovaný huslista, ktorého v jedenástich pozývali hrať ako niekoho extra v Bernskej Hudobnej Spoločnosti. Ale on začal ako tínedžer rebelovať, a namiesto hudby sa pustil do maľovania. Viem si predstaviť tie hádky s rodičmi – „Hádam to nechceš vzdať s hudbou?! Znamená pre teba všetko!“ a podobné. Z toho je mi jasné, že Paul bol pekný kvietok s tuhým korienkom. Takmer štyridsaťročný namaľoval svoj Kvetový Mýtus, prekrásny červený obraz, ktorý ma pozýva dovnútra, šteklí moju predstavivosť a chce, aby som ho porazil.
Ale kto som ja? Aké medziriadkové záhady o mojom živote by mali svietiť na Wikipedii?
Moja prvá spomienka z detstva je, že som bol obklopený temperkami, ktorými som zamazal nielen seba, ale aj celý kartón, ktorý sa mi nejako dostal pred pazúry. Od detstva som videl svet len v maliarskych farbách, a rodičia to pochopili. Nebránili mi – takže doma nebolo proti čomu rebelovať – naopak ,všetko mi zaistili. Čo bol problém, bola škola – tam ma nikto nepochopil. Až v umeleckej škole som našiel kamarátov, ktorý ma, ako sme sa často smiali, „adoptovali,“ a odvtedy sme všetko po škole zažívali spolu. Maľovali sme a smiali sme sa a viedli sme debaty, od Van Gogha cez Andyho Warhola, o všetkom umení, ktoré nám napadlo. Jedného dňa som sa rozhodol namaľovať konkrétnejší obraz môjho stola. Nakoniec som maľoval štyri dni – neviem popísať, čo presne sa so mnou stalo, ale vstúpil som do akéhosi tranzu, z ktorého som sa celkom nedostal, pokým som nedomaľoval. Učiteľ mi potom povedal, že táto práca je päť rokov pred ostatnými z môjho ročníka. To ma dosť vzalo.
„Chápete? To je už čo?“ povedal som svojím kamarátom.
Neboli z neho takí nadšení ako ja, ale to mi až tak nevadilo. Bol som svojím dielom očarený, každému som ho chcel ukázať.
Išli sme do Uninho ateliéru, a ja, hlupák, som tam zobral svoj obraz, hoci som býval hneď vedľa, kde som ho mohol odložiť… ani neviem prečo, proste som ho chcel mať pri sebe – stúpalo mi to do hlavy.
Chvíľu sme sa len tak zabávali a rozprávali, potom som vyšiel na záchod, a keď som sa vrátil, obraz bol zničený – akoby ho niekto rozkopol.
„Bože, prepáč,“ povedala falošným hláskom Una.
„Spadol nám.“
Neveril som jej ani na sekundu. Úplne ma to dopálilo a celý som očervenel v tvári.
„Takže takto…“ povedal som, ale ďalej som sa nedostal. Vlastne to bolo to posledné, čo som im okrem nasledujúcich „Ahojte“ v škole v živote povedal. Môj jazyk zdrevenel – asi ani nebolo treba ďalej hovoriť.
To bolo pred piatimi rokmi. Odvety žijem a maľujem sám, a priateľov mám menej, ale poriadnych. Dalšia zvláštna vec sa mi stala, ked ma na internete oslovil jeden pán, ktorý po mne chcel veľmi zvláštnu zákazku: povedal, že chce obraz, ktorý bude celý čierny. Dobre teda, hovorím si, čierny či biely, máš to mať. A tak som zobral čiernu farbu a „namaľoval“ to veľdielo. Pán si ho vyvesil niekde v obývačke – bol som pri tom. Mal obrovský dom s terasou a bazénom. O niečom takom môže maliar iba snívať. Ale nie – ponúkol mi za obraz sumu, o ktorej som predtým ani nesníval, a povedal, že aj jeho kamaráti majú záujem o moje dalšie obrazy – vraj mi už všetky ich prosby zaslal na mail.
„To vážne?“
„Vyzerám, že žartujem?“ povedal to tak suchopárne, že sa fakt nedalo povedať, že by si robil srandu.
„Ď…ďakujem Vám.“
„Ale, nemáte za čo. Viete, u nás, teda u mňa a mojich kamarátov, ktorí sme z poriadnej spoločnosti, vznikla na popud jednej madam taká móda – obrazy, ktoré vyjadrujú stavy našich duší.“
To mi všetko objasnilo.
„Takže aj ostatné obrazy budú…čierne?“
„Čierne? Pravdaže čierne! Všetko bude čierne, všetko.“
A tá čierna farba mi všetko vyjasnila.
A skutočne, zrazu som dostal množstvo objednávok, ktoré boli z tých najvyšších miest, dokonca som dostal objednávku aj pre predsedu známej politickej strany MREŠ.
Tak som teda maľoval, až kým som sa nedostal do ďalšieho tranzu – bol to ale zvláštny tranz, čierny tranz, aký som dovtedy nezažil – otupoval moje zmysly ako alkohol, až kým sa ma celkom nezmocnil, až kým moje viečka nesčerneli ako tie obrazy. A vtedy, keď som sa ponoril do čiernej ako nikdy v živote, som pochopil jej krásu. Prvý krát som začal poriadne zarábať a mohol som sa odsťahovať od rodičov – a navyše, žiadna konkurencia – všetci namyslení maliari totiž boli proti tomuto čiernemu nápadu. Vlastne, dodnes mám kopu peňazí, a u mňa doma visia samé čierne, rezervné obrazy. Ale zvláštne je, že v poslednom čase sa mi ich akosi ťažko dáva dole – akoby som si na ne zvykal.
Nakoniec, keď prišla jedna veľká objednávka, som namaľoval jeden nazvyš, aby som si ho nechal.
Človek nikdy nevie, kedy bude potrebovať čierny obraz.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.