Ohnivé pero Q1 2015: Lucien

Bol to on. Lucien. Stál tam a hľadel na mňa bez jediného slovka. Bol nádherný. Tvár mu osvetľoval svit mesiaca. Jeho čierne až havranie čierne vlasy mal mokré od dažďa. Kvapky z vlasov mu stekali po tvári. Po lícach, lícnych kostiach, ktoré mal neskutočne nádherné. Jeho široké ramená zakrýval dlhí čierny plášť. Jeho mohutná a silná postava. Stále keď som ho videla, podlomili sa mi kolená a myslela som si, že bol to iba sen. No on tam skutočne stál. Nohy mal na šírku svojich ramien, hlavu mal zvesenú dole no jeho čierne prenikavé oči sa pozerali na mňa. Stála som ako prikovaná k zemi. Fascinovala ma jeho krásna postava, obrysy svalov no hlavne jeho oči. Mal ich smutné, akoby v minulosti prežil niečo hrozné. No keď sa pozrel na mňa, videla som, že ma skutočne miluje. V jeho očiach som našla to, čo som nedokázala nájsť v žiadnych iných. Lucien. Môj krásny Lucien. Pomaly prichádzal ku mne. Ukazovák mi dal pod bradu a pomaly mi dvíhal tvár. Pozeral sa mi priamo do očí. Tak strašne som ho milovala. Jemne si ma privinul akoby sa bál, že mu prasknem v rukách. Jeho pery sa z hladka dotkli tých mojich. Svoj čierny plášť zhodil na dlážku a zo mňa zhodil župan. Ostala som v hodvábnej čipkovanej nočnej košieľke. Svoju pravú ruku ma položil na chrbát a z hladka ma položil na posteľ. Svoje čierne tričko zo seba vyzliekol. Ľahol si na mňa a začal ma jemne bozkávať. Zrýchlil sa mi tlkot srdca. Cítila som, že aj jemu. Naše srdcia bubnovali v jednom rytme. Naše dýchanie bolo rovnaké ako symfónia od Beethovena. Jeho ruka mi zablúdila medzi stehná. Hladkal ma, no cítila som to, akoby ma šteklil s tým najjemnejším pierkom na svete. Jeho bozky zosilneli. Boli plné vášne. Moje ruky som mu položila na chrbát. Vnímala som, ako sa mu každý jeden sval na chrbte napínal. Bol to krásny pocit. Jeho ľadová pokožka sa dotýkala mojej rozpálenej. Cítila som, ako ma ochladzoval. Pri každom jeho dotyku akoby mnou pulzovala elektrina. Boli sme ako elektróny nabité elektrinou. Každý jeden vzájomný dotyk nás nabíjal väčšmi a väčšmi. Naše dýchanie sa nám zrýchlilo. Bozkával ma vášnivejšie. Jeho bozky boli celé vášne. Jeho čierne vlasy ma šteklili na čele. Stále sa po nich spúšťala kvapka po kvapke vody. Zatvorila som oči. Rozmýšľala som nad tým, aké je krásne mať po svojom boku človek, ktorý ťa miluje. Aké to je zaspávať a ráno sa prebúdzať po jeho boku. Ja som toho človeka našla.

Otvorila som oči, pretože na mňa svietilo ostrý lúč slnka. Podľa svetla som vedela, že je ráno okolo 9tej. Pri spomienke, ako sme v noci zaspali som sa pousmiala. Ľavou rukou, ktorú som mala položenú na boku som sa natiahla za mňa. Myslela som si, že tam Lucien bude, no nebol. Zľakla som sa, že odišiel alebo niečo také. Rýchlo som vyskočila z postele a obliekla si župan. Chcela som sa ísť pozrieť či náhodou nie je v kuchyni. Už som nemusela.

„ Klop, klop.“ Spoza dverí nakukol do spálne. Uľavilo sa mi, že neodišiel. „ Dobré ránko, anjelik. Niekam si chcela ísť?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím. Až vtedy som si uvedomila, že mám na sebe župan, ktorý si oblečiem iba ak chcem zísť dole.

„ Nie kdeže. Len som sa zľakla. Keď som sa zobudila a ty si tu nebol.“ Usmiala som sa.

„ Prepáč, ale nechcel som ťa budiť. Tak krásne si spala. Ako anjelik.“ Sadol si na posteľ. „ Myslel som si, že keď sa zobudíš budeš hladná. Tak som ti spravil raňajky do postele.“ Povedal a potľapkal miesto na posteli vedľa seba. Vyzliekla som si župan a sadla si vedľa neho.

„ Hmm. Aká som len šťastná, že ťa mám.“ Usmiala som sa a pobozkala Luciena. Na podnose čo mi priniesol bol čerstvý pomarančový džús, palacinky s marmeládou a v šálke čierna káva. Bolo tam ešte niečo. Menšia vázička s ružou, vedľa ktorej bola malá škatuľka s papierikom. Pozrela som sa na Luciena a ten plný s očakávaním sa na mňa díval.

„ Otvor to. Dúfam, že sa ti to bude páčiť. Chcel som ti to dať už skôr ale.. čakal som na vhodnú príležitosť, ktorá konečne nastala.“ Vzala som škatuľku naraz s papierikom. Otvorila som ju. Vykúkal z nej veľký diamantový prsteň. Stratila som hlas. Nemohla som vydrať ani hlásku. Prečítala som si papierik, ktorom stálo: „ vezmeš si ma, anjelik?“ do očí mi vošli slzy. Chcelo sa mi plakať. No od šťastia.

„ Ách Lucien! Áno! Vezme si ťa!“ nahla som sa s pobozkala ho. Lucien vzal prsteň a nasadil mi ho na prsteník.

„ Si s ním krásna.“ Usmial sa a položil ma na posteľ. Začal ma bozkávať a štekliť.

„ Lucien prestaň. Takto na ráno?“ smiala som sa.

„ Áno takto na ráno. Pretože teraz si už len moja.“ Usmial sa a začal ma vášnivo bozkávať. Bola som neskutočne šťastná. Ten pocit som ani nevedela opísať. Ale teraz to bolo jedno. Pretože som našla lásku, s ktorou budem navždy. A navždy myslím doslovne. Pretože Lucien nebol len obyčajný človek. Bol to vládca temnôt. A jemu patrilo moje srdce.