Ohnivé pero Q1 2015: Niečo hlboko vo mne.

V živote každého človeka sa občas udeje niečo, čo ho od základov zmení, niečo čo prenikne hlboko do jeho vnútra, až tam kde človek začína byť človekom, a zaseje doň semienko nevratnej zmeny ľudskej osobnosti. Počas štúdia medicíny som si privyrábal ako pomocný pracovník záchrannej zdravotnej služby. V červenom overale s logom záchranky, som sanitkou blúdil nočnými ulicami mesta, pripomínajúc superhrdinu zachraňujúceho životy bežných smrteľníkov. Ťažko opísať moje pocity, keď sa z vysielačky ozval šuchotavý hlas dispečera ohlasujúci ďalší prípad. To vzrušenie, keď vodič náhle pridal plyn, zapol maják a my sme vyrazili na pomoc človeku bojujúcemu o to najcennejšie. Práve tu ma postihla udalosť, ktorá ma navždy zmenila a ktorá ma naučila, že okrem sveta medzi nebom a zemou existuje ešte jeden svet. Temný svet, o ktorom vieme len veľmi málo.

Uprostred noci nás privolali z neďalekej obce k človeku, ktorého vytiahli z rozvodnenej rieky. Bola tma, lialo a sanitka sa na rozbahnenej ceste šmýkala. Svetlá reflektorov prenikali hlboko nočným lesom a okolím sa šíril rev našej sirény. Stierače sotva stačili množstvu dažďa, ktorý sa valil po čelnom skle a v rozmazanom obraze sa v jednej chvíli rozsvietili oči srny, ktoré nás akoby chceli pred čímsi varovať. Po náročnej ceste sme dorazili do malej podhorskej dediny.

Príchod sanitky vzbudil pozornosť dvojice mužov stojacich pri nízkej hradbe vriec s pieskom lemujúcej okraj cesty. Potok, o ktorom miestny neskôr tvrdili, že sa po iné dni dá preskočiť, sa zmenil na mohutnú rieku. Hladina vody sa nebezpečne približovala k jedinej prístupovej ceste, z pod ktorej prúd navyše odniesol množstvo zeminy a tá sa na viacerých miestach hrozivo nakláňala k rozvodnenému toku. Tváre mužov vyzerali v modrom svetle majáka zlovestne, niečo kričali a rukami ukazovali smerom k neďalekému hlúčiku ľudí.

,Masáž srdca, aj z úst do úst dýchanie mu dali, už traja sa pri ňom vystriedali, ale nič, ani náznak života,“ uviedla nás k prípadu staršia moletná pani, členka zboru okolostojacich. Doktor Vrana bol však skúsený záchranár a tejto informácii nevenoval prílišnú pozornosť. Kamenná tvár prešediveného muža fungovala ako dokonalý protipól odpudzujúci emóciami preplnený dav, ktorý mu spontánne ustupoval.

V blate na zemi kľačali dvaja muži, jeden z nich rytmicky stláčal hrudný kôš bezvládneho tela, zatiaľ čo druhý sa skláňal nad mŕtvolne bielou tvárou podávajúc umelé dýchanie. Doktor fonendoskopom okamžite skontroloval činnosť srdca a ja som začal nabíjať defibrilátor.

„Keď sme ho vytiahli z vody ešte určite žil,“ povedal druhý z dvojice, „posledných, tak asi desať minút však neviem nahmatať pulz.“

Na defibrilačnom prístroji sa za par okamžikov rozsvietila červená kontrolka, na platniach kondenzátora sa akumulovalo napätie a prístroj bol pripravený na použite. Pozrel som na doktora, čakajúc na dohodnutý pokyn. Pokyn však neprišiel.

„Nemusíš, ten muž nežije, je mŕtvy už aspoň pol hodiny,“ povedal miesto toho a zložil si z uší fonendoskop. Hlúčik prizerajúcich sa náhle ožil tichou vravou, a odniekiaľ sa rozozvučal ženský plač.

„Pri tele musíme ostať do príchodu polície, treba vylúčiť cudzie zavinenie a odobrať vzorky krvi kvôli testom na alkohol a prítomnosť drog,“ oznámil, zatiaľ čo z brašne vybral niekoľko prázdnych striekačiek. „Ty choď do auta a na dispečing ohlás, že je tu exitus a budeme hodinu mimo,“ dodal a jednu zo striekačiek zapichol do krčnej tepny zosnulého.

„Ale veď to nieje normálne,“ lamentovala tá moletná pani, „dnes je to už druhý, aj včera vzala jedného, všetko zdraví mladí chlapi“. Po týchto jej slovách akoby všetci prítomní na chvíľu spozorneli. Dokonca aj doktor Vrana, stratil svoj sústredený výraz a očami ženu pozorne sledoval, zatiaľ čo sa striekačka v jeho rukách pomaly plnila čiernou tekutinou.

„Koho myslíte pani, kto ich vzal?“, opýtal som sa práve keď som vo vode zbadal čosi, pri čom mi ostal rozum stáť. Bolo to nahé ženské telo. Tesne pod hladinou som zreteľne uvidel mihnúť sa dlhé plavé vlasy, pery a dvorce pŕs, ktoré sa však v okamžiku stratili hlboko v kalnej vode potoka.

Veľa som nepremýšľal a niekoľkými skokmi som sa vrhol do rozbesneného živlu. Svetlá bateriek, ktorými svietili ľudia na brehu sotva prenikli pod hnedozelenú hladinu a tak som v ľadovej vode rukami zúfalo šmátral sem a tam, hľadajúc ženu, ktorej telo sa mi tak jasne zjavilo.

Zrazu som pocítil blízkosť akéhosi tepla a potom ma náhle niečo bodlo do stehna. Bolesť mi zaliala celú dolnú polovicu tela, no zakrátko ustúpila pocitu nesmiernej slabosti. Nohy mi začali tŕpnuť, kolená sa mi podlomili a vládu nad mojim telom prebral prúd.

Potom som ju opäť uvidel. Nežne ma objala a jej pôvabne telo ma v studenej vode prijemne hrialo. Jej pokožka bola neľudsky biela, klzká na dotyk. Pobozkala ma a ja som cítil ako sa mi jazykom dotýka podnebia, ako nim vniká stále hlbšie. Jazyk sa tisol ďalej, rástol, plazil sa hrtanom a priedušnicou až do pľúc. Potom sa akoby rozvetvil a zakorenil v mojich prieduškách. Dusil som sa a chcelo sa mi vracať, ale nevládnym telom som nedokázal pohnúť. Nakoniec ma pustila, no niečo vo mne nechala. Cítil som, že do mňa čosi zasiala, čosi čo sa mi hemžilo v hrudnom koši. Zakrátko na to ma vedomie opustilo.

Keď som sa prebral, z mojich doširoka otvorených úst trčalo niečo ohavné. Mal som to zasunuté kdesi hlboko a z odpornej chute tej veci sa mi dvíhal žalúdok. Intubačná trubica, uvedomil som si v zápätí, rovnako ako skutočnosť ležím na posteli obklopenej množstvom medicínskych prístrojov. Zásteny oddeľujúce moje lôžko od zvyšku nemocničnej izby vytvárali prítmie, a neznesiteľne stiesňujúci pocit izolácie. Naraz, akoby mojim práve nadobudnuté vedomím, sa jedna zo zásten odhrnula a ja som v prichádzajúcej siluete spoznal doktora Vranu.

„Bola to rusalka, alebo vodník, je to to isté,“ prehovoril s vážnou tvárou. “Sú to hermafrodity, dokážu meniť pohlavie, podobne ako žaby, alebo mloky. Povráva sa, že ich tu kedysi bývali húfy, ale priemyselné znečistenie ich takmer vyhubilo. Zdá sa však, že sa prispôsobili a pomaly sa vracajú.“ Potom sa na chvíľu odmlčal, ako by ma chcel nechať nech vstrebem bizarnosť toho čo mi práve povedal.

Bola to ta najpríšernejšia, najabsurdnejšia vec akú som kedy počul a môcť rozprávať, určite by som sa ho musel spýtať, kde v sebe berie tú drzosť takto si zo mňa strieľať. Čakal som, že každú chvíľu vybuchne smiechom a povie mi, že som mal celkom obyčajný úraz, že som spadol, udrel si hlavu a skoro sa utopil, a v pamäti mi ostal len akýsi deformovaný obraz reality. Miesto toho však povedal niečo iné.

„Nakládla do teba ikry,“ oznámil mi tichým, trochu smutným hlasom a zrak pritom sklopil niekam dole. „Nasadili sme ti antibiotiká a podali veľmi silné antiparazitikum, no niekedy to nestačí a zopár sa ich zvykne uchytiť, dozrieť a občas aj,“ na chvíľu sa odmlčal, „ prehrýzť von.“ Potom pri mne ostal ešte chvíľu ticho sedieť.

Lieky našťastie zabrali a ja som sa uzdravil. Ako som sa neskôr dozvedel, vláda nasledujúci deň vyhlásila v oblasti tretí stupeň povodňovej aktivity a vecí sa ujala armáda. Nikto sa nepýtal, prečo boli na mieste prítomní potápači a protichemická jednotka, ani prečo bol v krvi utopeného muža prítomný karamboxín, neurotoxín vyskytujúci sa v jede niektorých druhov tropických obojživelníkov.

---

Slavo Severan