Bol čas vstávať. Lúč ranného slnka, intenzívne svietiaci mi do tváre to dával jasne najavo. Narušil veľmi pekný sen o krásnej blondíne, ktorý by som rád dosníval, ale nebolo dopriate. Bolo treba pracovať.
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem, zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám stydnoucí latté.
Mladá, niečo vyše dvadsaťročná deva postávala schovaná za stĺpom chrámu bohyne Ma´at. Nenáročný biely odev jej zahaľoval telo, rozpustené čierne vlasy prikrývali plecia, pás jej ovíjal farebný opasok utkaný z plátna, nohy jej zdobili jednoduché sandále.
Zobudila som sa pod veľkým košatým stromom. Bola som nahá, ale nebola mi zima. Lístie stromu ševelilo v rannom vetre, ale žiaden vietor som necítila. Postavila som sa na nohy a obzerala sa, kde to som.
Anka Kováčová stála v kúpeľni pred zrkadlom, v ruke zvierala zubnú kefku a plakala. Jej svet sa zrútil. Martin Frťala ju nechce.
Zjavila sa predo mnou krásna žena. Vyzerala ako padlý anjel. Jej pokožka doslova žiarila zdravým odtieňom, pery boli plné a roztiahnuté do malého úškrnu. Oh, a tie oči. Ako najjasnejšie rubíny. Spočiatku som si myslel, že je to iba trik svetla alebo nejaké šošovky. V dnešnom svete bolo všetko možné a normálne. Jedno som však vedel. Boli naozaj nádherné.
„Chceš byť opäť milovaný?“ pýta sa ma neznámy ženský hlas. Mlčím.
V naší krajině se říká, že když se člověk narodí, tak bývá za okny slyšet slavíka. Toho slavíka mohou ale zaslechnout jen děti, nebo čisté duše, které se neposkvrnily tímto světem.
Gorazd bežal do kopca. Obyčajnému človeku by trvalo celé hodiny, kým by vystúpil k Prekliatej jaskyni, no on bol po dvadsiatich minútach na mieste. Gorazd totiž nebol obyčajným človekom. Bol Preklínačom.
Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil presýpacie hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix – syn toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za Vyvoleného.
Bylo nebylo… Za devatero vysokými, rozeklanými skalisky, která probodávala oblohu tak bolestivě, že z ní nikdy nepřestala crčet průzračná krev…
Prastaré chodby popretkávané novými priestormi a sálami plnými zelene sa hemžili mnohými jedincami. Dnes sa oslavovala sviatosť mena. To bolo každému narodenému dieťaťu pridelené v čase tridsiatich dní od narodenia.
Nič viac si v tejto prekliatej chvíli neželal ako chlad, tmu a najmä ticho. A ani to mu nebolo dopriate! Hlasnú hudbu a smiech idiotov bolo počuť až k vrcholu hradnej veže, čo ešte viac dráždilo jeho rozochvené nervy.
Upozornenie: Pre svoj obsah poviedka nie je vhodná na čítanie pre maloleté osoby.
Pomaly sa dovliekol k svojmu staromládeneckému bytu. „Viktor Kozkowski,“ mohol si prečítať menovku na lesklom povrchu dverí. Znechutene ich otvoril. Aj dnes sa cítil pod psa.
Kalendár
Chrabrý rytier pokľakol a skryl sa za čarovným štítom, od ktorého sa vzápätí smrtiace plamene neškodne odrazili. Hneď nato sa vztýčil, vytrhol spoza opaska meč žiariaci magickým svitom a vrhol sa na strašného draka.
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero – jar 2022.
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou. Musí Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou rannou rosou.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Čekám. Jen tu jsem a čekám na to, co přijde. Nezkouším nic dělat, jen vnímám svět. Celý ten svět, k němuž jsem připoután šňůrou. Svět, jenž mne celého obklopuje, vyživuje a hřeje.
Ona s pôžitkom privrela oči, on ich čo najviac otvoril. Rudolf stál s dlaňou nacapenou na skle, ako mu len substancia ducha dovolila. Vpíjal sa do nej očami.
Alenka na túto chvíľu dlho čakala, bola šťastím celá bez seba. „Aké meno si vyberie?“ Vstup do údolia sa nachádzal za dedinou. Od okolitého prostredia ho oddeľovala obrovská brána, ktorá však pred zrakmi nepovolaných bola ukrytá.
Bok’chtaron byl překvapen… a potěšen. Konečně se podaří nastolit mír… mír… jak líbezné slovo. Připadalo mu skoro neuvěřitelné. On sám si musel projít neblaze proslulými Baf’chtarskými válkami. Pomyslel na destrukci, která vedla ke zničení mnoha obytných útesů.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali sme sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku.
Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne jej kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na ňu, nebude schopná rozprávať.