Bohovia sú mŕtvi. Prvý zomrel boh lásky a posledný boh nádeje.
Ticho a nádherný pokoj. Ponorený do snov prehľadávam časové obdobia.
Cyprián se potil tak, že mu jednotlivé krůpěje stékaly po tváři.
'Tento job sa mi zdal bezpečný. To bol jeden z dôvodov, prečo som ho zobral. Až dodnes to boli peniaze skoro za nič. Uvádzanie klientov, tam je to, tam zase ono … Až dodnes.
Josač má pred očami niekoľko kníh. Všetky už prečítal. Nemá z nich čo získať, neovplyvní to jeho život.
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero – jar 2024.
V roku 2410 mi Veľká Tekstáreň na planéte Drypsa udelila povolenie na vstup. S nadšením som nastúpil do Sutaru. Čakalo ma pár hodín letu.
Na trhovisku panoval obvyklý ruch Melzy. Ľudia, veľkí i malí, zveroľudia. Všehochuť.
Venku se zablýsklo a spustil se mrznoucí liják. Jindy bych byl rád, že tam nemusím být, ale dnes to tak nebylo. Mrtvola v křesle na to měla podobný názor. Ani nemrkla.
Zahoukala sova. Otočil jsem se a provedl ochranné znamení proti uřknutí.
Je to netvor, říkali. Nevěřila jsem tomu. A jak bych mohla, vždyť přede mnou na bělostném Pegasovi seděl princ, o jakém jsem se ani neodvažovala snít.
Bol to jeden z tých dní kedy pekné počasie vytiahne nejedny nôžky na prechádzku prírodou.
Na diaľnici E58, v blízkosti Hronskej Breznice je autobusová zastávka. Priamo na diaľnici. Unikát. Zastávka je modrej farby. Pamätá lepšie časy.
„Okamžite si uprac ten vílí prášok! Už ti to nebudem opakovať,“ napomenula mama svoju šesťročnú dcéru a pustila sa do skladania vecí.
„Neutáboríme sa tu?“ "Nevidíš ten terén okolo? Stojíš v močiari, do rána nám všetko namokne…
Milan statočne odolával nátlaku svojich priateľov. Dnes boli mimoriadne odhodlaní. „Ale no tak, Milan!” zvolal Lukáš podráždene. „Tentokrát sa z toho nevykrútiš!"
Kalendár
Malá tůň na okraji lesní světliny se koupala ve zlatavých paprscích letního slunce. Zpěv ptáků a zurčení křišťálově čistého potůčku pojednou narušilo pravidelné, hlučné pleskání.
Čarodějčino odhodlání strávit podzim na cestách doznalo trhlin.
Traja zbojníci stáli na kraji lesa a hľadeli na nehybného muža na zemi.
Simon prevrátil oči a v duchu predniesol prosbu bohom, aby ho obrnili trpezlivosťou.
Kam ma vlečú? Prečo mám na hlave to vrece? A načo mi zviazali ruky? Jediné, čo si pamätám je, že ma niekto udrel do hlavy.
1932. Dr. Gross vstúpil do pracovne policajného náčelníka na riaditeľstve v Michalovciach.
Rýchlym krokom si to šinula po úzkej cestičke, aby sa čo najrýchlejšie dostala von z lesa.
Peter vystrelil naslepo. Odviezol sa na konečnú do Kaškoviec, odtiaľ šiel po zelenej značke a potom ešte dlho len tak za nosom.
Vyrazili do úzkych svažitých ulíc malého prímorského mesta hľadať dobrodružstvo.
„Prosím, natreli by ste mi steny?“ spýtal sa spisovateľ a poobzeral si zatiaľ biele múry. „Žiada sa mi viac inšpirácie.“