 |
„Tá cena je za drevenú bábiku bláznivá!”
„Je to vzácny kus, skutočný veterán. Za to sa pripláca, pane,” presviedčal Hugha obchodník. Hugh vedel, že má pravdu, no aj mešec aristokrata mal svoje dno.
„Chápem, ale všetko má hranice!”
Predavač dobre vedel, že mladíkova milá obdivovala bábku vždy, keď prešli okolo jeho hračkárstva. „Ak chcete dámu skutočne potešiť, na hranice by ste dbať nemali. Odkiaľ ste vraveli, že je?”
„Zo Škótska.”
„Tak vidíte.”
„Keby aspoň bola nová.”
„Pozrite, ak nechcete, tak nechcete. Cena je daná, ja nezjednávam.”
„Dajte to sem.” Predstava sklamania v očiach Lilien bolela viac ako prázdny mešec.
Predavač sa usmial a vyložil na pult drevenú bábku na špagátoch. „Nech sa páči, pane, bábka s najdlhším vyrobeným nosom urobí vašej dáme veľkú radosť.“
Hugh zahundral, že by dáme chcel tú radosť dopriať sám, a pobral sa za svojou vrtošivou Škótkou.
Keď sa za ním v malom obchodíku zavreli dvere, predavačov úsmev sa rozšíril do diabolských rozmerov. „Veď ty ešte uvidíš, ako dobre si nakúpil, až sa Pinocchio o polnoci preberie a rozpára tvoju drahú ako prasa na jatkách.”
Hugh uznal, že sa mu kúpa vyplatila. Lilien si pri jemnom svetle lampáša túžobne rozopla korzet, aby odmenila svojho nápadníka pohľadom na jej smotanovobiele poprsie.
Hugh sa zalizol a pomädlil si ruky. Nechcel škótsku pohostinnosť odradiť anglickou chladnokrvnosťou.
„Dotýkaj sa ma, Hugh!” žiadala Lilien.
Neodpovedal. Bol to muž činu, a tak urobil to, čo si dáma priala.
Dvere sa rozleteli skôr, než stihol dopodrobna zmapovať Lilienine prednosti.
Dovnútra vnikol jej brat Dick. Na čele mal navretú žilu a v ruke nôž.
„Za toto obaja zhoríte v pekle!” zahnal sa po Hughovi nožom, ten v snahe vyhnúť sa smrtiacej zbrani stratil balans a rozvalil sa pred oboch súrodencov.
„Jeho mi už nevezmeš!” zvrieskla Lilien, vytrhla mu nôž z ruky a v snahe ochrániť svojho milého po Dickovi sekla.
Jej ňadrá pofŕkali šarlátové kvapky nenávisti. Dick sa s nevyslovenou myšlienkou na perách bezmocne zvalil na zem.
„Lilien! Pre zmilovanie božie, čo to do teba vošlo?”
„Bola to sebaobrana, Hugh! Hádam si si nemyslel, že nám ten zúrivý blázon prišiel s nožom v ruke držať sviečku!”
„Čo si teraz počneme?
„Celé to tu podpálime a utečieme z tohto prekliateho ostrova. Niekam, kde škótsko-anglické aristokratické spory nikto nerieši!”
„Chceš ísť do Írska?”
„Nie do Írska, ale do Ameriky!” zvolala, schmatla lampáš a šmarila ho o drevené čelo postele.
Pinocchia prebralo pálenie drevených končatín. Vyskočil na nohy, no zrútil sa na podlahu vedľa tlejúcej mŕtvoly. Namiesto chodidiel mal len ohorky. Jeho sklenené oči dokonale odzrkadľovali hrôzu, v ktorej sa nachádzal.
Dvere do spálne sa rozleteli druhýkrát. Pinocchio stuhol. Za žiadnych okolností sa nechcel prezradiť. Stál v nich Hugh, na poslednú chvíľu sa po bábke natiahol a len čo jeho päta zanechala za sebou prah, pohltili celú miestnosť plamene.
„Prikazujem vám, aby ste nám okamžite vymenili kajutu! Zateká nám do nej!” rozčuľovala sa Lilien.
„Madam, loď sa potápa, zateká do každej kajuty,” vysvetľoval zúfalý námorník.
„Hugh! Tvrdil si, že tá loď je nepotopiteľná!”
„Tak to písali v novinách.”
„Loď narazila do ľadovca, madam,” snažil sa vysvetliť. „Radšej by ste sa mali premiestniť na záchranný čln,” otočil sa k Hughovi a zastavil ho rukou. „Vy nie, pane, miesta sú len pre dámy.”
„A čo mám akože robiť?!”
„Zbehni po bábku, nemôžme ju tu nechať, bol to predsa tvoj svadobný dar!” odpovedala mu Lilien. „A vy, námorník, dozrite, aby sa môj Hugh s bábkou ku mne dostal, inak si to za tú vodu v kajute odskáčete.”
„Madam…” pokúsil sa ju prerušiť námorník, no nedala mu šancu.
Pinocchio sa prebral do ďalšej nočnej mory. Znovu bol sám. V temnej, zatápajúcej sa kajute. Preklínal chvíľu, keď ho Gepetto predal tým dvom bláznom.
Zo zúfalstva ho vytiahlo kovové cvaknutie. Dvere do kajuty sa otvorili a v nich sa zjavil ten podliak, čo ho kúpil. Opäť ho schmatol a vybehol s ním z kajuty. Tentokrát sa už Pinocchio neovládol, napriahol sa, aby chlapovi vypichol oko, ako to mal vo zvyku, no prerušilo ho ohlušujúce praskanie trupu. Oboma riadne zalomcovalo a kým sa stačili spamätať, pohltila ich tma.
Zmizli v útrobách potápajúcej sa lode.
„Konečne si sa prebral, môj najdrahší!” potešil sa pri pohľade na ožívajúceho Pinocchia Gepetto. „Bol si mimo týždne, už som sa bál, že som ťa nadobro stratil.”
Pinocchio sa rozhliadol. Bol doma vo svojom drahom hračkárstve a kukučkové hodiny čvirikali na polnoc. „Ako sa ti podarilo ma zachrániť, otče?”
„A kto ťa podľa teba nosí po všetkých masakroch, čo narobíš? Sledoval som ich. Ten mizerný šľachtic mi ťa vyfúkol rovno spred nosa už v tom horiacom dome.”
„To dobre viem, otče, ale ako si ma dostal z tej lode?”
Gepetto len kývol plecami. „Zistil som, že sa chcú plaviť tým mizerným Titanicom do Ameriky, tak som sa na poslednú chvíľu votrel medzi posádku, získal kontakty a v správny moment si spustil jeden čln uviazaný o trup. Potom stačilo naviesť loď na ľadovec a záchvate paniky si ťa vziať. To celkom nevyšlo.”
Pinocchio zaklial. „Ten naničhodný šľachtic!”
„Presne, strážil ťa ako oko v hlave.”
„To oko som mu chcel prepichnúť!” zaspomínal si Pinocchio. „Ako sa ti podarilo zbaviť sa ho?”
„Dobre, že si tak neurobil. V závere svojho života bol užitočný, podarilo sa mu vyliezť z potápajúcej lode v náručí s tebou. Priplával som k vám na člne. Myslel si, že som záchrana, hlupák. Kým sa spamätal, rozmlátil som mu hlavu veslom.”
Viac už Geppeto vysvetliť nestihol. Zvonček nad dverami prudko zacengal, aj keď bolo zavreté. Southamptonská noc im do hračkárstva vyvrhla ozbrojenú Škótku. Zvierala opakovaciu Winchesterovku a v očiach sa jej leskla túžba po pomste.
Geppeto sa nenápadne natiahol po dláte, no kovové cvaknutie odťahovacej pušky ho zastavilo.
„Videla som ťa! Všetci na mojom člne ťa videli, no len ja som vedela, kde ťa hľadať. Nechala som si to pre seba. Pre tento sladký moment! To máš za Hugha, ty bastard!”
Bang!
Krvavá spŕška tentokrát nepofŕkala Lilienine poprsie, ale šokovaného Pinocchia.
„Počkaj, zadrž…” zajachtal.
Bang!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.