Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam
predstavoval.
Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a
zostala iba ospalosť.
,,Roxy, dokázali sme to, " povie Feelsberg. ,,Máme liek, zahlási a
víťazoslávne zdvihne skúmavku so slabočerveným roztokom. Ten čas stál
za
to. Teraz zachránime milióny životov a svet sa možno dokáže stať
lepším
miestom.
Psal se rok já-už-ani-nevím který (2005 – anebo tak, plus mínus
rok
dva – historie je spíš manželčina doména) a já tehdy neměl ani
tušení, že se začne tahle podivná story. Tehdy mi zůstávalo (jak jsem
si
namlouval) jenom pár týdnů pozemského života.
Na první pohled se zdála být křehká, ale měla srdce bojovnice.
Tmavě
modré vlasy jí splývaly v bohatých vlnách na ramena. Šedý kabátek
chránil její štíhlé tělo proti větru, který téměř nikdy
neutichal.
Svetlohnedé vlasy som mal prilepené k hlave a celkovo som bol premočený
do
nitky. Odkedy som sa ocitol v tomto meste, silno lialo, pričom som nemal
dáždnik a ani štipku čarodejníckych schopností.
Všimol si ju pred chvíľou: žena, neurčitého veku, udržiavaná – a
bola
v saune spolu s ním, už keď si dával prvé kolečko. Sedela na tom
istom
mieste ako vtedy.
Cilian Clendah seděl ve vysokém, zdobně vyřezávaném křesle a
zamyšleně
ťukal brkem o desku stolu dovezeného až z dalekého východu. Jako malý
si
přísahal, že jednou získá vše, po čem toužil.
Text bol na žiadosť autora zo stránky stiahnutý dňa 26. 7. 2021.
„Nevieme si s tým poradiť.“ Hlavný inžinier Wan s tichým
lusknutím
vytvoril okolo seba zelenkastý obláčik, aby dal ostatným členom
zastupiteľstva decentne najavo, v akom citovom rozpoložení sa nachádza.
Sedela som v tej čakárni už niekoľko hodín, a stále som nemala
žiadne
informácie o svojej sestre. Bola som na ceste z práce, keď mi volali,
že
moja sestra mala autonehodu. Nevedela som čo sa jej stalo, bude
v poriadku?
Kde je jej manžel? Bol s ňou v aute?
Ležím na posteli a pomaly sa prebúdzam. Môj mozog je čiastočne
prebudený
a čiastočne ešte stále pod vplyvom spánku. Začínam vnímať zvuky a
odrazu si uvedomím, že nie som vo svojej posteli. Počuť piskľavé
otáčanie koliesok nemocničného lôžka…
Klasický pondelok. Možno viac upršaný, ako je bežné. V malom
okresnom
meste sa začína hodina. Etika. Do triedy vstupuje učiteľ, akého zatiaľ
nikto z triedy nevidel. „Postavte sa, žiaci.“
Z temného nočního nebe vypouštěli obři nejasných tvarů salvy
dešťových kapek, které zkrápěly krajinu pod nimi. Franta tou dobou
mířil
domů z večerní směny po klikaté cestě obklopené lipovou alejí. Pod
očima se mu rýsovaly dvě silné vrásky a průzor mezi víčky měl
užší
než kdejaký obyvatel asijského kontinentu.
Kalendár
Už pred pol otočkou Obey nahlásil chybu v systéme. „Silojemy sú
prinízke, musíme ich vymeniť inak nám šífenka raz vybuchne.“ Vedel,
že
Prvý Komplikátor sa bude vykrúcať, občas mu to vzbúrilo žlč, ale
vždy
sa nejako dohovorili.
Larry našlapoval co nejtišeji. Stále nemohl uvěřit, že je to právě
on,
kdo uspěl ve výběrovém řízení města na pozici ošetřovatele
zvláštních pacientů místního sanatoria.
Musí vydržať do svitania! Alena sa chvela vzrušením. V bruchu
cítila
motýliky a na rozoklanom jazyku chuť – pach krvi. Celé pobrežie ešte
halila hustá tma. Vánok však priniesol slabé chvenie smrteľného
výkriku.
Je zvláštne, akí sú ľudia rozdielni. Niekomu stačí ku šťastiu
vlastniť
malý, stiesnený byt v prepchatom paneláku, mne by nestačil ani celý
svet.
Niekedy ma totiž pochytí taký obrovský hnev a nepokoj, že by som
najradšej
vyskočil z kože.
Je ráno. Aspoň tak by to malo byť. V krajine večnej tmy je to trochu
náročná otázka. Na povrchu možno krásne svieti slniečko a po lúkach
sa
môžu naháňať motýliky, ale tu je tma.
Meč narazil do lebky a ozvalo se zapraskání. První mrtvý gob padl
k zemi.
Viktor se napřáhl a udeřil druhého. Jeho mistr stál za ním a kryl
mu záda.
Naveľa sa mi podarilo dostať na chodbu. Až tam som počula zvuky bitky
niekoľko poschodí nado mnou. Vodcovi sa evidentne podarilo za pomoci
kameňa
času spojazdniť portál vo svojom vlastnom laboratóriu.
Samota – slovo, ktoré mi dnes tak veľmi naháňa strach. Je to
odlúčenosť od sveta? Opustenosť? Stav kedy je človek na všetko sám a
na
nikoho sa nemôže spoľahnúť? Ťažko povedať. Na každého pôsobí inak
a
definície sa rôznia. Mal som o nej dosť času premýšľať, ale stále
nenachádzam uspokojivú odpoveď.
Na lavičke sedí žena, takmer bez pohybu, oči upiera na písmená. Pozerá
na
ne tak dlho, až sa nakoniec zmenia naspäť na nezmyselné tvary, aké
v nich
vidia deti, kým sa naučia čítať.
Ten den, co jsem zjistil, že mám AIDS, byl rozhodně jeden
z nejlepších
dnů mého života. Kdybyste mi tohle nechtěli věřit, věřte mi aspoň
to,
že byl jeden z nejzlomovějších.
Dom je starý, polorozpadnutý, spolovice pohltený lesom a je obývaný
jediným podnájomníkom. Samozvaný čierny vládca obydlia po nociach
blúdi
miestnosťami a loví opovážlivcov vnikajúcich dnu z polí.
„Som Gubka dúhová, no Milko ma volá Anastázia- dva dni po mojom
narodení
o tom slávnostne rozprával svojej frajerke. Zároveň jej vysvetlil, že
som
sa len nedávno narodila. Povedal jej, že sa bude o mňa starať a ja mu
verím! Ostatne- zdá sa, že všetkým rybkám tu u nás sa darí.“
..Niekde v tme to praská ako vetvičky, to len batoľatám lámu
kostičky.
Rozlámané deťúrence do kotla hodil a zaživa uvaril. Lebo také mäsko
je
vraj najonakvejšie…
„Milí liberálni novinári! Volám sa Ján Mak, som minister médií
Sociálnej republiky a dnes vám budem robiť sprievodcu po našej milovanej
vlasti,“ predstavil sa pupkáč ohúreným zahraničným novinárom
čakajúcim v prázdnej letiskovej hale.