 |
Zabil si mi muža, otca rodiny,
Preto aj ty ochutnáš život spodiny!
Nenájdeš pokoja v pozemskom živote,
Prežiješ ho v hneve, zúfalstve a clivote.
Ani tvoju rodinu od útrap nič neochráni,
Svojou smrťou vás až potomok dvanásty zachráni.
Za svoje hriechy musíš platiť daň,
Toto je moja kliatba, tak sa staň!
Je zvláštne, akí sú ľudia rozdielni. Niekomu stačí ku šťastiu vlastniť malý, stiesnený byt v prepchatom paneláku, mne by nestačil ani celý svet. Niekedy ma totiž pochytí taký obrovský hnev a nepokoj, že by som najradšej vyskočil z kože. Neviem či som totálny magor, alebo je to trest za hriechy, ktoré napáchal môj predok. V našej rodine sa totiž povráva historka o bosorke, ktorá prekliala našu rodinu až do dvanástej generácie. Je to smiešne, aj keď musím uznať, že nikto z mojich príbuzných nedopadol veľmi dobre. Väčšina skončila vo väzení, na psychiatrii alebo zomreli za zvláštnych okolností pri “nešťastnej náhode“. Prosím vás, všetci predsa vieme, že náhody neexistujú! I ja som sa kvôli môjmu hnevu dostal neraz do problémov. Do mojej žiackej už na základke takmer denne pribúdala poznámka o vandalizme, šikanovaní a bití spolužiakov. Hm, to bol iba slabý odvar …
,,Bože, Erik, ty si totálny magor! Odmietam chodiť s niekým, kto sa absolútne nevie ovládať!“
,,Zlato, naozaj ma to mrzí!“
,,Nevolaj ma zlato! Prvý raz som ťa predstavila rodičom a ty si môjmu otcovi vynadal do idiotov za to, že ťa nechtiac oblial vínom. Skončili sme spolu! Už ma nebaví počúvať tie trápne výhovorky o prekliatí! Nikdy viac ťa nechcem vidieť!“
,,Vanda! Vanda, počkaj, povedal som predsa, že ma to mrzí, tak čo ešte chceš počuť?! “
Vnútro mi spaľuje taká horúčava, až mám pocit, že mi explodujú vnútornosti. Ako sa so mnou mohla rozísť po tom všetkom, čo sme spolu zažili?! Som strašne naštvaný! Kráčam rýchlo, z pod ošúchaných bielych tenisiek mi odlietajú kamene a z úst mi vychádza para. Ponáhľam sa, lebo nejaký debilný dedo na mňa zavolal polišov, keď som rozkopal drevenú lavičku pred jeho domom. Rozbil som aj dve lampy, ale to tento starec nevidel. Je jasné, že sa ma bál, lebo mi nadával z okna na štvrtom poschodí, ale neodvážil sa zísť dolu. Nechcel si zavrieť papuľu, až kým som mu na okne kameňom nevytvoril hlbokú ryhu. Napriek tomu sa mi ani trochu neuľavilo, práve naopak. Neznesiteľne ma bolí hlava a celé telo ma svrbí, akoby si ma na obed podal roj komárov. Konečne som prišiel k mostu. Nie je síce veľmi vysoký, ale na ukončenie môjho trápenia postačí. Preleziem zábradlie a postavím sa na nechránenú plošinu. Bude to ako bungee jumping, ktorý som vyskúšal minulé leto s Vandou, akurát ma tesne pred cieľom nijaká odporná guma nestiahne späť. Zavriem oči, zhlboka sa nadýchnem a chystám sa skočiť. Jednu nohu mám už dokonca vo vzduchu, no v tom mi niekto položí ruku na plece a povie: ,,Čo to robíš, chlapče? Zbláznil si sa?“ Otočím sa a zbadám bezdomovca v roztrhaných špinavých šatách. Asi ležal pod mostom, matne si spomínam, že som tam zopárkrát videl matrac.
,,Daj mi pokoj!“, vyšteknem a snažím sa uskutočniť čo som si zaumienil, no na pleciach cítim pár rúk, ktorý ma nechce pustiť. Horúčava z mojich útrob prechádza do hlavy, očí a končekov prstov. V momente sa otočím a husté nočné ticho okolo nás pretne hlasné: ,,Pomóc!“.
Cestou domov sa zastavím v malom nočnom bare, kde si dám zopár drinkov. Hlava ma už nebolí a prestalo aj to príšerné svrbenie. Konečne ma zaplaví úľava, no v tom sa na obrazovke malej telky nad vchodom objavia správy. Drobná čiernovlasá reportérka s opuchnutými očami z nedostatku spánku hovorí: ,,Pred dvomi hodinami našli okoloidúci na moste dobitého bezdomovca. Muž mal mnohonásobné zlomeniny a vnútorné zranenia nezlučiteľné so životom. Motív činu nie je známy. Polícia po útočníkovi stále pátra.“
Na barový pult hodím peniaze, vybehnem na neosvetlenú ulicu a zahalím sa do tmy. Až do rána sa túlam po meste. Pocit viny sa dostaví rýchlejšie, ako som čakal. Prisahám, že som ho nechcel zabiť! Viem, že zasadiť prvý úder nebolo ťažké, no potom si už spomínam len na spiaceho muža. Nevedel som, že je v bezvedomí. Vnútorný hlas mi však našepkáva: ,,Vrah! Zabil si človeka. Si netvor!“
Nasledujúci deň je príšerný. Opäť ma svrbí celé telo a hlasy v mojej hlave silnejú. Mám chuť kričať a trhať si od zúfalstva vlasy. Podvečer sa dám do behu. Čím skôr chcem byť na moste. Preleziem zábradlie a rozhliadnem sa okolo seba. Vysoké lampy osvetľujú zaspávajúce mesto a hŕstka ľudí sa ponáhľa do práce na nočnú. Zavriem oči a započúvam sa do hukotu rieky. ,,Poď!“, volá ma. ,,Ja ukončím tvoje trápenie!“ Bože, prečo len má taký vábivý hlas? Nikto ma nezastaví, nikto mi dobromyseľne nepoloží ruky na plecia. Práve naopak, akási neznáma sila mi bráni spraviť krok vzad. Nočné ticho opäť pretne výkrik. Teraz ho však formujú moje pery.
Na druhý deň policajti nájdu nehybné telo mladého muža, ktoré rieka vyplavila na breh. V náprsnom vrecku jeho bundy sa nachádza starostlivo zabalený list na rozlúčku pre Vandu. Po lícach sa jej začnú kotúľať horúce slzy, keď si s hrôzou prečíta poslednú vetu: ,,Bol som dvanásty potomok.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.