 |
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloleté a citlivé osoby.
Neberte stopárov! Pravidlo, ktoré je v našej rodine od istého času jedenástym prikázaním.
Otec raz zastavil mladému páru. Okradli ho a odvtedy hovorieval, že radšej máme šliapnuť do hovna, ako povoliť cudziemu, aby nastúpil do auta.
Na mňa tie varovania akosi nefungujú. Možno mám len taký fetiš. Uvedomujem si, aké nebezpečenstvo mi hrozí a predsa zastavím. Nikdy som pritom nepotreboval rebelovať. V rodine máme dobré vzťahy, určite nechcem robiť napriek… len…
Ide o adrenalín. V princípe neškodný, a predsa vzrušujúci. Niekto v noci sleduje horory, iný sa vybije na kolotočoch. Možno, ak by sme v rodine nemali takú skúsenosť… prefrčal by som okolo každého stopára a ani by som sa nepozrel do späťákov.
„Tak čo? Odkiaľ?” Opäť som to nezvládol. Priznávam, bez mučenia.
Dievčina na spolujazdcovi sa zahmýrila.
„Alebo, skôr, kam to bude?” Skúsil som z opačnej strany.
Nebolo jej príliš do reči. Mladá žubrienka, odhadom sedemnástka, za to však celkom stavaná. Povedal by som, že až veľmi pekná. Trochu bledá, ale to sa ani nečudujem. Kráčať takto neskoro osamote za dedinou, každý by zbledol.
Gaštanové vlasy jej padali cez ramená k vyrysovaným pevným prsiam. Stehná lemovali žili, ktoré presvitali spod hebkej pokožky. Minisukňu si mohla dať aj dlhšiu. Teda na prechádzku medzi poliami určite… No a tie podkolienky, čo dokresľovali imidž bezbrannej školáčky, by rozpálili aj… aj… hocikoho.
Toľko som stihol odpozorovať, keď sme vliezli do prvej dediny. Pouličné lampy v spojení so svetlom z palubovky mi dopriali zopár sekúnd, čo stačili aspoň na rýchly prieskum.
V aute som viezol veľmi pekné mačiatko, ešte pár rokov ju treba nechať zrieť a bude to bomba. Cítim to v slabinách.
„Idem až do Smoleníc…” Nadviazať prvý kontakt je najťažšie. Potom to už ide samo. „Len, že či stačí?”
Periférne sa mi zdalo, že prikývla, ale nebol som si istý. Na ďalšej rovinke som si ju znova prezrel. Sledovala cestu, ruky mala stále zložené v lone.
„Alebo ťa hodím niekam inam?”
Pozrela sa na mňa a pokrútila hlavou.
Cesta ubiehala, akurát mi nenapadla žiadna finta ako z nej vymámiť aspoň meno, že by som si ju neskôr pridal na fejsbúku.
Prešli sme ďalšiu dedinu. Zvýšil som trochu hlas na rádiu, hádam, dajú nejakú pesničku, na ktorú sa chytí.
„Na ďalšej doľava.”
Jemným zašvitorením ma vytrhla zo zamyslenia.
Tým smerom je len priehrada a niekoľko sezónnych chatiek s minimom stálych obyvateľov. Navyše všetkých poznám, aspoň z videnia. Netušil som, že tam býva taká kočka…
„Tu?”
„Hej, tu doľava,” ubezpečila ma.
Zdvihol som obočie. Dookola priehrady je kopec lesných cestičiek, kde sa dá nepozorovane skryť a prejaviť trochu vďaky za… odvoz… Fantázia sa mi rozbehla na všetky smery.
Zo sladkých predstáv ma vytrhlo auto, čo mi v späťákoch vypálilo sietnicu. Tlačil sa na mňa ako dôchodca pri akcii v obchoďáku.
„Šak ma obehni, dilino!” Stúpil som pár krát na brzdu, že nech mu trochu zabrnkám na nervy.
Dievča znervóznelo. Ak aj niečo zamýšľala, tak tento bazmeg mi to celé pokazil.
Nakoniec dostal rozum a predbehol ma.
“Nóó, choď, keď sa tak ponáhľaš. Somár sprostý!”
Teraz ma zase spomaľoval. Schválne brzdil a blokoval, aby som ho nemohol obehnúť. To mi fakt chýbal takýto pretekár, keď mám niečo rozrobené.
Pustil ma. Chcel som mu ujsť, ale opäť sa mi zavesil na zadok.
Zablikal. Potom sa ozvalo trúbenie a opäť blikanie. Nakoniec ma predbehol a zablokoval cestu.
Zastal som pri krajnici.
Vystúpil, v obryse zadných svetiel vyzeral celkom statne.
Napadlo mi, že to je pichač alebo foter toť mladej a teraz… Zneistel som.
Smola, už som nemal kam utiecť. Skôr než som to domyslel, dvere boli otvorené a ja som hľadel do známej tváre.
„Čau! Ty čo tu…”
Prvá rana bola najhoršia. Vôbec som ju nečakal. Myslím, že mi v nose niečo puklo a v ústach som pocítil kovovú pachuť. Druhá prišla hneď za ňou. Vlastne, keď nad tým premýšľam, tak aspoň prvých desať som vôbec nezaregistroval. Boli ako guľomet.
Mohutná ruka ma zdrapila za golier a vyhodila zo sedačky.
Pristál som na štyroch na tvrdom asfalte. Hneď som sa však porúčal na bok. Asi mi zlomil rebrá. Ďalšie údery mi zaľahli v ušiach a potom ma odpojilo, ako keď vytiahneš kábel zo siete.
Netuším, ako dlho som ležal na pol ceste ku klinickej smrti, ale systém mi naskočil na hrozný krik. Fistula mladej sa mi zaryla hlboko pod kožu a vytiahla ma z nežnej prázdnoty…
Otvoril som napuchnuté viečko. Realita sa zhmotnila len s vypätím všetkých síl. Bolesť sa ozvala, hádam, aj z tej najmenšej čiastočky môjho bytia. Rebrá pálili, hlava rezonovala akoby som prespal diskotéku na hlavnom repráku. Z úst mi vytekali dlhé zlepence krvavých slín.
Dievčina tlmene stonala zakliesnená medzi karosériou a tým hovadom. Opäť zrúkla, keď sa jej podarilo vypľuť smradľavú ponožku. Tak bolestivo, že som to, čo jej robil, cítil priam fyzicky.
Všimol si ma. Vyzeralo to, že sa potešil. Zrýchlil, prirážal silnejšie a behom pár okamihov sa dokončil.
Dievča sa zosunulo po kapote ako kus mäsa. Od toho čo visí v mäsiarstve na háku, sa líšila len vzlykaním.
Pristúpil ku mne, zohol sa a…
Sa smeje, ten hajzel sa smeje! – napadlo mi ako prvé.
Srdce v hrudi pumpovalo číru nenávisť. Zlosť mi dodala novú energiu. V záchvate som mu chrstol mazľavý chrcheľ do tváre.
Najhoršia bola pravda. Už sa pred tým nedalo uhnúť… neskôr sa vyhovoriť, že sa mi to iba zdalo. Bol to skutočne on! Videl som ho úplne zreteľne, aj keď som mal oči na kašu.
Bolesť mi preťala pás. Odporne pálivá! Driapala mi vnútornosti masívnou čepeľou.
Vytiahol ju z brucha s vodopádom krvi. Kým som omdlel, videl som ako pristupuje k dievčine, rubínové kvapky padali zo špičky na zem.
Na okamih som precitol. Hrdzavý plot kmital po mojom boku ako filmový pás. Otočil som hlavu, ešte som videl pomedzi listy parkovacie svetlá.
Znova som sa prebral. Dievča ležalo krížom na mne. Bola neuveriteľne ťažká. Jej mazľavé vlasy mi zakrývali tvár. Videl som len konáre stromov a kúsok nočnej oblohy.
Ucítil som spŕšku hliny. Žuchla na jej chrbát a rozprskla sa do strán. Myslím, že kúsok mi skončil v ústach. Chcel som kričať, ale hrdlo som mal úplne vysušené. Kým som ten kúsok zeme vypľul, pristáli na nás ďalšie hromady… a ďalšie a ďalšie, až sa stratili aj stromy, aj obloha… Ostala len tma.
Strhol som sa! Zrazu som už neležal na dne chladného hrobu, ale vo vyhriatom aute. Kúsok od priehrady. Na mieste, kde…
Dezorientovane som šmátral okolo seba. Nahmatal som si brucho, rebrá, tvár.
Nič! Po dievčati ani stopa, zato ja som nemal žiadny škrabanec.
Bol to, našťastie, len sen. Sprostý a až príliš živý sen. Rýchlo som naštartoval a vypadol odtiaľ.
Ďalšie dni mi to nedalo. Poriadne som nejedol, o normálnom spánku radšej pomlčím. Mátalo ma to, kam som sa pohol.
Nakoniec som si sadol k počítaču. Na internete som našiel nejaké správy.
Pozrite sem. Toto dievča, Nina Š., stratila sa pred piatimi rokmi aj s priateľom. Uvedomujem si, že to znie šialene, ale to dievča som v ten večer viezol domov!
Z otcovej dielne som zobral lopatu a vybral sa do hôr. Auto som zaparkoval kúsok od miesta, kde… kde… no, veď… viete.
Išiel som popri plote lesnej obory… Nie ďaleko. V živote by som to miesto nenašiel, keby… Ťahalo ma to ako magnet. Nohy som poslušne prekladal, až pokým samé nezastali.
A tak som tu, pán policajt, aby som nahlásil podozrenie z vraždy. Dvojnásobnej.
Trestné oznámenie podávam na svojho otca – Kolára staršieho.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.