 |
Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam predstavoval. Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a zostala iba ospalosť. Po hodine vysedávania na posede, kde si muži podávali fľašku s domácou a rozprávali vtipy staršie ako niektoré z okolitých stromov, mal nohy stuhnuté a prsty ho vo vlhkom rannom vzduchu oziabali. Otec mu dovolil dať si hlt z ploskačky, no slivovica v hrdle pálila ako oheň a ostatní sa dobrosrdečne chechtali, zatiaľ čo kašlal a jeden z chlapov ho búchal po chrbte.
Nezapájal sa do rozhovoru dospelých a túžobne myslel na teplú posteľ, najmä keď to už vyzeralo, že z lovu dnes nič nebude. Počasie sa neustále zhoršovalo a hmla medzi stromami zhustla tak, že viditeľnosť čoskoro nebola väčšia ako pár desiatok metrov. Už takmer posediačky driemal, keď sa vedľa neho ozvala tak ohlušujúca rana, že vykríkol a srdce mu vynechalo jeden úder. V ušiach mu zaľahlo, takže okolité zvuky na chvíľu zneli ako pod vodou. Niekto zahrešil a otec ním zatriasol, zatiaľ čo ostatní rýchlo liezli padacími dverami von a dolu po drevenom rebríku.
„Čo… čo sa deje?“ vyhŕkol, keď ho silné ruky postrkovali smerom k východu.
„Srnec,“ zafučal otec a pomáhal mu zliezť na vrchnú priečku rebríka. „Pišta ho strelil do krku, ale utiekol. Nemôže sa dostať ďaleko.“
Keď boli dole všetci štyria, rýchlo sa dohodli na smere stopovania a vydali sa hlbšie do lesa za zraneným zvieraťom. Adam ich dlhým krokom ledva stačil, niesol otcovu pušku a blúdil pohľadom po stromoch zahalených v hmle. Otec mu zbraň podával s upozornením, aby nestrieľal na vlastnú päsť. Sľúbil mu, že ho naučí loviť, ale opatrnosť nikdy nepodceňoval. Nebolo to tak dávno, čo jeden z poľovníkov v týchto lesoch omylom zastrelil svojho brata.
Aj keď o tom jeho otec nemal ani tušenie, Adam v streľbe nebol žiadny nováčik. Neďaleko odtiaľto bola strelnica, kde sa aspoň raz do týždňa vykradol s puškou a hrsťou nábojov, občas v sprievode niektorého z kamarátov. Najradšej si však chodil zastrieľať sám, nerád sa o muníciu delil. Každým ďalším tréningom sa zlepšoval a pri tom poslednom sa mu podarilo zostreliť sedem prázdnych fliaš v rade – jeho osobný rekord. Fliaš od piva bol na strelnici vždy dostatok.
Keď teraz kráčal po koberci vlhkého lístia v sprievode ostatných, musel myslieť práve na ten posledný tréning a zároveň svoj prvý pokus zabíjať. Už nejakú dobu premýšľal o zaujímavejších cieľoch ako sú prázdne fľaše, no zatiaľ sa k žiadnej streľbe na zvieratá neodhodlal. Od otca vedel, že za pytliactvo človeku hrozí aj basa. Teda, ak ho chytia.
Strelnici a jej okoliu sa zvieratá odjakživa vyhýbali. Vedeli, že tam nie je bezpečne. Počas cesty domov po opustenom lesnom chodníku sa obzeral len zo zvyku, v skutočnosti nečakal, že niečo zaujímavé uvidí. Práve prechádzal pod obrovským javorom, keď sa kdesi nad ním ozvalo chrapľavé zakrákanie. Zaklonil hlavu a chvíľu žmúril proti svetlu, keď rozoznal na jednom z najnižších konárov sedieť veľkú, ako atrament čiernu vranu. Pozorovala ho drobnými lesklými očkami a trochu naklonila hlavu na stranu, akoby ho hodnotila.
Zaváhal iba na okamih, nacvičeným pohybom si pušku zvesil z ramena, nabil posledný náboj a odistil. Vždy sa snažil nemieriť zbytočne dlho, pretože inak sa mu ruky začali triasť a bolo ťažšie pušku udržať. Zamieril priamo doprostred opereného tela a stlačil kohútik.
V okamihu výstrelu si bol istý, že svoj cieľ trafil. Vrana bola len necelé štyri metre vysoko, nebolo možné minúť. Vták sa však po výstrele ani nepohol a guľka sa ho nedotkla, akoby preletela priamo cez neho. Vrana zamávala krídlami a zmizla. Nie že by odletela, jednoducho bol v ďalšom okamihu kratšom ako žmurknutie konár prázdny, akoby sa vyparila vo vzduchu. Adam cúvol a zakopol o kameň ukrytý v tráve, takže dopadol na zadok. Čo sa to práve stalo?
Les mu zrazu pripadal tmavý a nepriateľský, cítil potrebu čo najskôr odtiaľto vypadnúť. Práve sa zdvíhal zo zeme, keď medzi neďalekými stromami uvidel stáť mohutného jeleňa. Dvanástorák naňho hľadel bez pohnutia akoby bol vypchatý. To predsa nie je možné, musí to byť nejaká vidina.
Zatvoril oči, pretrel si ich hánkami voľnej ruky a znovu ich otvoril. Jeleň nezmizol, no už nebol sám. V tieni okolitých stromov nehybne stáli a pozorovali ho ďalšie zvieratá. Adam sa otáčal okolo vlastnej osi a preskakoval pohľadom z diviaka na vlka a líšku. Nad hlavou mu začal krákať celý kŕdeľ vrán, no ani to neprehlušilo blížiace sa hlboké bručanie, ktoré mohlo patriť len jedinému zvieraťu.
Dal sa na bezhlavý útek, neobzeral sa a hľadal čo najkratšiu cestu z lesa. Cítil sa ako vojak na nepriateľskom území, ktorého každú chvíľu dostane skrytý ostreľovač. Predieral sa priamo cez tŕnie a kým sa konečne dostal na voľné priestranstvo, ruky aj tvár mal do krvi doškriabané.
Keď teraz spomínal na ten záchvat paniky, trochu sa hanbil. Čo by asi povedal otec a ostatní, ak by o tom vedeli? Predstava, že by sa ho les snažil vydesiť, bola smiešna, no v hmle a medzi stromami bolo ľahšie podobným veciam uveriť. Začalo mrholiť a drobné dažďové kvapky dopadajúce na suché lístie zneli ako nezrozumiteľný šepot. Adam cítil, ako sa mu vlhkosť dostáva pod oblečenie a striaslo ho. Koho to bol nápad ísť na poľovačku v takomto počasí?
Obzrel sa a zistil, že je sám. Zrejme sa počas stopovania od ostatných oddelil. So žalúdkom stiahnutým úzkosťou pridal do kroku a pátral po dospelých, keď pár metrov pred ním praskol spadnutý konár, akoby ho prelomila ťažká noha nejakého zvieraťa alebo človeka. Adam sa zastavil, srdce mu búšilo a mal nutkanie zavolať na otca, no zároveň sa bál na seba upozorniť. Skôr ako sa stihol k niečomu odhodlať, na čistinku pred ním vyšiel hnedý srnec. Zviera kráčalo pomaly, zrejme otupené zo straty krvi. Neďaleko stojaceho chlapca si ani nevšimlo.
Pomaly vydýchol a otrel si spotené dlane do nohavíc. Čakal, že keď srnec zaznamená pohyb, vydá posledné zvyšky energie na pokus o záchranu vlastného života. Zdalo sa však, že ho vôbec nevidí alebo mu to je jedno. To v ňom opäť prebudilo červa nervozity. Takto sa predsa divoké zvieratá nesprávajú. Bol iba jediný spôsob, ako sa presvedčiť, či je to skutočnosť alebo nejaká ďalšia ilúzia. Ako omámený zdvihol pušku, namieril mu priamo medzi oči a vystrelil.
Sila nárazu odhodila telo dozadu, okolité stromy pokropila krv, mozog a úlomky kostí, keď mu guľka odtrhla zadnú časť lebky. Adam vypustil zadržovaný vzduch a pozoroval mŕtvolu ležiacu medzi stromami. Ruky ležiace na farebných listoch sa párkrát zovreli v päsť a znovu uvoľnili. Ozývali sa výkriky mužov, obaja sa k nemu utekali a tváre mali biele ako okolitá hmla. Ruky držali nad hlavu a kričali niečo o tom, aby nestrieľal. Otec s nimi nebol.
Jeden z lovcov k nemu pristúpil a vytrhol mu pušku z rúk. Adam sa ani nepohol, keď ho muž uchopil za plecia, niečo mu kričal priamo do tváre a triasol ním tak, až mu zuby zacvakali o seba. Zavrel oči, aby to nemusel sledovať. Okrem toho tu bol na cudzom území a vlastnému zraku veriť nemohol. Kdesi vysoko nad sebou začul chrapľavé krákanie. Znelo to ako škodoradostný smiech.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.