 |
Samota má tvar. Je hranatá ako čerstvo osadený pomník s pozláteným nápisom.
Na lavičke sedí žena, takmer bez pohybu, oči upiera na písmená. Pozerá na ne tak dlho, až sa nakoniec zmenia naspäť na nezmyselné tvary, aké v nich vidia deti, kým sa naučia čítať. Srdce ale neoklame, stále vie, čo hovoria. Nemôže zabudnúť. Stojí tam meno, jeho meno. A dva dátumy.
Napokon sa nad ňou zľutuje súmrak – zahalí kameň do hustnúcej tmy. Márne. Ten obraz ostáva vypálený do sietnice, spomienka vrytá do duše.
Podľa piesní z rádia si zúfalstvo nosíme v srdci. Jej sa však usadilo na žalúdku ako sviatočný obed. Aj ono na začiatku chutilo sladko, no ostala po ňom len ťažoba.
Mala si dať pozor, nezabúdať, že nič netrvá večne. Ale kto by myslel na rozlúčku, keď je šťastný? Vtedy má človek v hlave len sny a plány. A potom, keď v noci zazvoní telefón a ozve sa z neho cudzí hlas, zabľaboce čosi o motorke a svetlách v protismere, svet ostane neúplný.
Večerný vzduch chladne, ale pocity vrú. Každú chvíľu sa chystajú vykypieť. Nie však v podobe sĺz. Tých už bolo dosť.
Náhle vstane.
Klop!
Zvuk naplní tmu aj dušu. Prekvapí sa, zmrzne uprostred pohybu, zaváha.
Klopi-klop!
A zase ticho.
Klopiti-klopi-klop!
Možno celý čas podvedome tušila, k čomu sa schyľuje. Preto si namiesto tenisiek obula čierne topánky na nízkom podpätku s prackou a bielymi bodkami, aj keď nešla na skúšku do divadla, ale na cintorín.
Myšlienka ju posmelí.
Klop… klop, klopi-klop, klopiti-klopky-klop…
Tancuje bez hudby. Nohy sa hýbu samy od seba, akoby k nej ani nepatrili, mihajú sa po popraskanom chodníku sem a tam, nikdy sa ale príliš nevzďaľujú od zeme. Ruky, naopak, mimovoľne vystrelia k nebu.
A tak tancuje šialené osamelé flamenco, prstami sa dotýka hviezd, no chodidlami ostáva pevne zakotvená v zemi, v prachu, na ktorý sa všetko obráti.
Klop, klopi-klop…
Keby sa niekto prizeral, keby to niekto počul, najskôr by sa ju pokúsil zastaviť. Chytil by ju za lakeť, povedal jej, nech sa spamätá, že toľko života by zobudilo aj mŕtveho. Pripomenul by jej, aké nebezpečné to môže byť tam, kde sa práve nachádza.
No na cintoríne nikoho niet. A jej, v tranze, vôbec nezáleží na tom, čo by povedali iní.
Len sa potrebuje hýbať. Konečne prestať myslieť, aspoň na chvíľku sa opäť cítiť rovnako živá, ako sa cítila len pri ňom.
A pri tanci.
Nepostrehne ten moment, keď sa od jej krokov zrazu odtrhne ozvena a namiesto jedného páru topánok začnú po chodníku dupotať dva.
Až letmý dotyk na ramene, jemnejší ako závan vetra, ju vráti do skutočnosti. Strhne sa, odskočí, zmrzne uprostred pohybu s mierne ohnutým pravým kolenom a rukami nad hlavou.
Je tam, jej tanečník, presne ako predtým, akurát celý v čiernom, od špičiek topánok až po klobúk stiahnutý do tváre, aby k nej nepreniklo mesačné svetlo.
Neveriacky, stále tanečným krokom, k nemu podíde, položí mu dlaň na hruď. On ju prikryje tou svojou, ukrytou v čiernej rukavici. Zároveň o krok ustúpi.
Znovu sa pustia do tanca, rytmus vytlačí z hlavy minulosť, prítomnosť, budúcnosť i strach.
Ako tak okolo seba krúžia, raz sa k sebe tisnú a potom zase vzďaľujú, prikradne sa k nim tma. Obtočí sa jej okolo bokov, ušije z tieňov parádnu čiernu róbu s vlečkou a dokonca jej do rozpustených vlasov zastokne ružu, čiernu ako hrob.
Napokon, s posledným tónom nečujnej hudby, sa tanečnica ocitne milému v náručí. Nahne sa k nej, ona zatvorí oči.
Bozk trvá len zlomok sekundy. Bez pohybu niet života. Na perách cíti, ako sa pod jej dotykom mení, najprv na kosť a potom na prach. Drobné čiastočky odveje vietor, mrazivou rukou jej pritom pohladí tvár.
Keď otvorí oči, je opäť sama. Zmätená, vystrašená a ubolená sa rozbehne preč, striasajúc zo seba zvyšky naberaných čiernych šiat, čo jej sama noc ušila z temných tieňov. Niektoré útržky sa preskupia, ovinú sa jej okolo pliec ako obrovský šál.
A tak, hoci sa vracia do svetla, odnáša si so sebou kúsok temnoty.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.