Ulicou sa niesla sladká vôňa rozkvitnutých petúnií. Tu a tam
poletoval
nočný motýľ a vycuciaval nektár z kalichov. Chlapci ich pachtivo
naháňali. Páčilo sa im, ako šteklia, uchopené, blúdiace, medzi
prstami.
„Čom ši prišol?“ spýtal sa podozrievavo Ignác. Bol si istý, že
je
streda, ale Belo Čonka pred ním stál vyobliekaný ako do kostola.
Prasko sa tackal nočnou pustatinou, od smädu blúznil a v duchu
počúval
hašteriace hlasy, výkriky, sirény sanitiek a policajných áut. Vedel,
že
dlho nevydrží, vedel, že onedlho padne.
Rozplietla som si gumičku z vrkoča a vlasy prehrabala len tak,
prstami.
Večer bol tichý, v oknách oproti kde-tu ešte svietilo svetlo, alebo
blikotal televízor. Vtedy som si uvedomila tupú bolesť za spánkami,
predzvesť migrény.
Vieš o tom, že predmety môžu aj rozprávať? Stačí sa ich len
opýtať.
A oni, za prejavený záujem, Ti vyrozprávajú svoj príbeh.
Zdeno Jašek je jedným z najnovších autorov slovenskej fantastiky.
Jeho
humorom nabité poviedky porotcovia zrejme nebudú mať problém
identifikovať.
Bolo to už dávnejšie, keď sa to stalo. Hostila som bytosti podobné
Vám,
ľuďom. Mali aj podobný zjav, podobný život, aj smrť, ktorá sa im
však
vôbec nepáčila.
„Krá, krá,“ ozvalo sa z vrchu pouličnej lampy, keď som kráčala
rannými ulicami. Malé čierne nezbedné stvorenie s krídlami, vítalo
nový
deň s vyvýšenej pozorovateľne, aby malo nad všetkým kontrolu.
Slunce se dralo do města skrze mraky lechtalek. Nový týden začínal
šerem a
temnou oblohou. Malých okřídlených panenek bylo prostě příliš.
Čaroděj seděl u stolu a netrpělivě vyhlížel hostinského. Na jeho
rameni
poskakoval zelený papoušek. „Ludvík chce oříšek!“ hlasitě
vykřikoval.
Sebastian vylezie z postele a hneď sa pustí do prípravy. Zo skrine
zvesí
bielu košeľu s čiernym motýlikom a starý oblek určený na pohreby.
Tma sa prikradla spoza horizontu. Mohol som iba sledovať, ako
s otvorenou
náručou pohlcuje každý kúsok skormútenej krajiny, ktorá sa ochotne
ponorila do jej chladných, temných dotykov, zvíjajúc sa v bezodnom
objatí
plnom nekonečnej melancholickosti.
Pár ťažkopádnych krokov dolu cestou viedlo k mostíku dedinského
potoka.
Vždy som sa tam zastavil. Niekedy som rozmýšľal nad tým, že život
stopnem
rýchlym skokom do vody.
Přítmí a posvátné ticho v zasedací místnosti Lesní zprávy
obklopovalo
skupinku sedících lidí. Tři postavy, každá s jinak zbarvenou
kravatou,
seděly kolem dřevěného stolu na kovových židlích a slovo
„kůrovec“
se v jejich konverzaci objevovalo s jistou pravidelností.
Kalendár
Precitla. Žena, ba ešte dievča. V špinavých, rozdrapkaných
šortkách
z rifľoviny, tričku z krikľavých farieb rysujúc jej poprsie,
s tenkými,
hnedými pásikmi koženky okolo jej dlhých prstov na nohách…
Suchým křovím proběhl vítr a zašustil větvičkami. Oskar namířil
za
zvukem baterku, jen tak pro jistotu, co kdyby… Bylo mu však jasné, že
tudy
žádné zvíře neproběhlo. Lesem už dlouho neproběhlo nic, co by se
dalo
zabít a sníst.
Bouře dorážela na hostinec jako lovecký pes na králičí noru. Uvnitř
se
k peci choulili hostinský, bratři Pogrec a Ferek a kupec, jehož bouře
zastihla na cestě do města, a tak tu seděl v půjčené lněné haleně
a
šaty mu osychaly za pecí.
Buch. Buch. Dvoma tvrdými ranami som vtedy udrel päsťou na dvere.
Slnečný
voz boha Hélia sa už uberal z najvyššieho miesta, ale čakala ho ešte
ďaleká púť.
Denník Fandom SK vyhlasuje jarné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé
pero
Q1 2020.
O svojej ceste od súťažných poviedok k reprezentatívnej knižne
antológii vypovedajú autori knihy Čas hrdinov II.
Cítila dotyk studenej vreckovky na rozpálenom čele a precitla.
Doširoka
otvorila oči a zalapala po dychu. Sen, ktorý ju trápil celú večnosť,
konečne skončil. Avšak okolo nej bola iba čiernočierna tma.
Chlapci sa ponáhľali do miestneho obchodu, kde plánovali oplieskať
vreckové
na delobuchy. Obaja mali po dvadsať korún a to stačilo na Pirátov a
Vikingov
a možno ešte na dva Megatresky.
Bola krásna. Takým tým obyčajným spôsobom. Aj keď jej dážď stekal
po
kapucni a rozmazával jej maskaru. Veselo som zatriasol vlasmi, aby som ju
ešte
viac ofŕkal. Nezasmiala sa. Aj mne ten úsmev zamrzol.
Tvoril som ďalšiu hrôzostrašnú rozprávku pre deti, keď strašidlo
v blankytnom kostýme zastalo pred mojou posteľou, odkašľalo si a
zamykalo
pehami: „Maestro Max, doktorka Lamia s vami potrebuje urgentne
hovoriť.“
Opúšťala ma hybnosť. Beh sa stal problematickým. Zakopol som a skydal sa
na
kraji cesty. Pichľavý štrk mi zodral dlane a polovicu ksichtu. „Kur
va!“
Vietor v jedline sa so svišťaním rozrehotal a ozvena opakovala kur va kur
va
kur kur va va …
Co si pamatuji, vždycky jsem chtěl pomáhat lidem. Tak začíná
většina
generických životopisů, které dostane centrála Intergalaktických
neutrálních mediků a zamítne je jako nevyhovující.
Vraví sa, že ti kniežatá elfov splnia každé prianie. Jedným
dychom
však treba dodať, že je lepšie ich nežiadať. Ale ak si odhodlaná,
poviem
ti, ako ich privoláš. Nezabudni na chladné železo… Na krížnych
cestách rastie strom, ktorý nikto nevidí. Na jar a na jeseň na ňom
sedávajú vtáci, čo putujú medzi severom a juhom. Kŕdle sokolov si
oddýchnu na vetvách a letia ďalej. Ale strakoše či mucháriky
vedia, ak…