Cilian Clendah seděl ve vysokém, zdobně vyřezávaném křesle a zamyšleně ťukal brkem o desku stolu dovezeného až z dalekého východu. Jako malý si přísahal, že jednou získá vše, po čem toužil.
Text bol na žiadosť autora zo stránky stiahnutý dňa 26. 7. 2021.
„Nevieme si s tým poradiť.“ Hlavný inžinier Wan s tichým lusknutím vytvoril okolo seba zelenkastý obláčik, aby dal ostatným členom zastupiteľstva decentne najavo, v akom citovom rozpoložení sa nachádza.
Sedela som v tej čakárni už niekoľko hodín, a stále som nemala žiadne informácie o svojej sestre. Bola som na ceste z práce, keď mi volali, že moja sestra mala autonehodu. Nevedela som čo sa jej stalo, bude v poriadku? Kde je jej manžel? Bol s ňou v aute?
Ležím na posteli a pomaly sa prebúdzam. Môj mozog je čiastočne prebudený a čiastočne ešte stále pod vplyvom spánku. Začínam vnímať zvuky a odrazu si uvedomím, že nie som vo svojej posteli. Počuť piskľavé otáčanie koliesok nemocničného lôžka…
Klasický pondelok. Možno viac upršaný, ako je bežné. V malom okresnom meste sa začína hodina. Etika. Do triedy vstupuje učiteľ, akého zatiaľ nikto z triedy nevidel. „Postavte sa, žiaci.“
Z temného nočního nebe vypouštěli obři nejasných tvarů salvy dešťových kapek, které zkrápěly krajinu pod nimi. Franta tou dobou mířil domů z večerní směny po klikaté cestě obklopené lipovou alejí. Pod očima se mu rýsovaly dvě silné vrásky a průzor mezi víčky měl užší než kdejaký obyvatel asijského kontinentu.
Už pred pol otočkou Obey nahlásil chybu v systéme. „Silojemy sú prinízke, musíme ich vymeniť inak nám šífenka raz vybuchne.“ Vedel, že Prvý Komplikátor sa bude vykrúcať, občas mu to vzbúrilo žlč, ale vždy sa nejako dohovorili.
Larry našlapoval co nejtišeji. Stále nemohl uvěřit, že je to právě on, kdo uspěl ve výběrovém řízení města na pozici ošetřovatele zvláštních pacientů místního sanatoria.
Musí vydržať do svitania! Alena sa chvela vzrušením. V bruchu cítila motýliky a na rozoklanom jazyku chuť – pach krvi. Celé pobrežie ešte halila hustá tma. Vánok však priniesol slabé chvenie smrteľného výkriku.
Je zvláštne, akí sú ľudia rozdielni. Niekomu stačí ku šťastiu vlastniť malý, stiesnený byt v prepchatom paneláku, mne by nestačil ani celý svet. Niekedy ma totiž pochytí taký obrovský hnev a nepokoj, že by som najradšej vyskočil z kože.
Je ráno. Aspoň tak by to malo byť. V krajine večnej tmy je to trochu náročná otázka. Na povrchu možno krásne svieti slniečko a po lúkach sa môžu naháňať motýliky, ale tu je tma.
Meč narazil do lebky a ozvalo se zapraskání. První mrtvý gob padl k zemi. Viktor se napřáhl a udeřil druhého. Jeho mistr stál za ním a kryl mu záda.
Naveľa sa mi podarilo dostať na chodbu. Až tam som počula zvuky bitky niekoľko poschodí nado mnou. Vodcovi sa evidentne podarilo za pomoci kameňa času spojazdniť portál vo svojom vlastnom laboratóriu.
Samota – slovo, ktoré mi dnes tak veľmi naháňa strach. Je to odlúčenosť od sveta? Opustenosť? Stav kedy je človek na všetko sám a na nikoho sa nemôže spoľahnúť? Ťažko povedať. Na každého pôsobí inak a definície sa rôznia. Mal som o nej dosť času premýšľať, ale stále nenachádzam uspokojivú odpoveď.
Na lavičke sedí žena, takmer bez pohybu, oči upiera na písmená. Pozerá na ne tak dlho, až sa nakoniec zmenia naspäť na nezmyselné tvary, aké v nich vidia deti, kým sa naučia čítať.
Ten den, co jsem zjistil, že mám AIDS, byl rozhodně jeden z nejlepších dnů mého života. Kdybyste mi tohle nechtěli věřit, věřte mi aspoň to, že byl jeden z nejzlomovějších.
Dom je starý, polorozpadnutý, spolovice pohltený lesom a je obývaný jediným podnájomníkom. Samozvaný čierny vládca obydlia po nociach blúdi miestnosťami a loví opovážlivcov vnikajúcich dnu z polí.
„Som Gubka dúhová, no Milko ma volá Anastázia- dva dni po mojom narodení o tom slávnostne rozprával svojej frajerke. Zároveň jej vysvetlil, že som sa len nedávno narodila. Povedal jej, že sa bude o mňa starať a ja mu verím! Ostatne- zdá sa, že všetkým rybkám tu u nás sa darí.“
..Niekde v tme to praská ako vetvičky, to len batoľatám lámu kostičky. Rozlámané deťúrence do kotla hodil a zaživa uvaril. Lebo také mäsko je vraj najonakvejšie…
„Milí liberálni novinári! Volám sa Ján Mak, som minister médií Sociálnej republiky a dnes vám budem robiť sprievodcu po našej milovanej vlasti,“ predstavil sa pupkáč ohúreným zahraničným novinárom čakajúcim v prázdnej letiskovej hale.
Mlčky sa pozerám na znudeného človeka predo mnou. Som na pracovnom pohovore, ale po pravde som nikdy nič takéto nezažil. Spolu so mňou je v miestnosti človek, o ktorom sa ťažko niečo povie s úplnou presnosťou.
Laura si na nič nespomínala. Prehĺtala a dýchala čosi zelené. Opatrne zdvihla viečka a oči ju zaštípali od zelenej tekutiny. Obklopoval ju svet tekutej zelenej farby. Nezachvátila ju hrôza, ako by sa dalo očakávať. Akosi to všetko predpokladala.
Nie som blázon. Určite ste túto vetu často počuli v prípade pacientov akejkoľvek duševnej bunky. Ale nebojte sa, dokážem vám, že mám pravdu. Mám asi štyri hodiny, než ma zoberú a DeepMindX vie, čo sa so mnou stane.
„Nezdržím vás dlho, pani Donovalová,“ uisťoval nadporučík Ferko. Vlastne ani sám netušil prečo sa po piatich dňoch znova vracia do bytu, ktorý už raz podrobne prezrel. „Policajný inštinkt,“ oznámil sám sebe v márnom úsilí zahnať pocit bezmocnosti.
Keď som uvidel v psom útulku spoza mreží tie jeho prosiace oči, vedel som, že naše stretnutie je osudové. Dvojmesačné šteňa bradáča stredného sa už na druhý deň stalo súčasťou života našej rodiny.
Zobudila sa na akési čudné zvuky. Prenikali do jej spánku, zaplietali sa jej do snov a menili ich na horory. Amaya neochotne otvorila oči, aby zistila, čo ju takto nemilo budí.
Caron sedel na tróne spolu so svojou trojročnou dcérou Elizabeth, ktorá mu sedela na kolenách. Čítal jej obľúbenú knižku, tak ako každý večer pred spaním.
Kalendár
Počas horúceho letného dňa sa kráľ s loveckou družinou vracal z úspešného lovu. Uhorského mocnára začalo smädiť, lenže mech na vodu zíval prázdnotou. Rozkázal celej skupine aby zišla z lesnej cesty a zamierila hlbšie do doliny k potoku