 |
“Caron sedel na tróne spolu so svojou trojročnou dcérou Elizabeth, ktorá mu sedela na kolenách. Čítal jej obľúbenú knižku, tak ako každý večer pred spaním.
„Pamätáš si, kde sme skončili naposledy?“ Opýtal sa milujúci otec.
Jej očká sa jasne rozligotali spolu s úsmevom na tvári. Elizabeth vzala knihu do rúk a otvorila ju so slovami. „Tretia kapitola, príbeh o zatúlanej princeznej.“ povedala sladkým hláskom. Caron sa hrdo usmial na svoju dcéru a v tom do haly vtrhol Eliáš. Kráľová práva ruka, človek ktorému veril najviac.
„Vaša výsosť, kráľ Trewor z mesta Anvér vyžaduje vašu pozornosť. V jeho meste sa objavili mágovia s neznámou rečou.“ Oznámil ustarostene Eliáš.
Caron zatvoril knihu a s úsmevom dcére oznámil „Môžeš sa ísť chvíľu pohrať, príbeh ti prečítam neskôr.“ Položil ju na zem a ona rýchlo docupitala do svojej izby.
„Čo to má znamenať Eliáš? Prečo nevyšleš Mariu De Radey aj s jej skupinou čarodejníc do mesta, vieš dobre, že ja s tým nič neurobím. Si môj priateľ s mocou, ktorú prevyšujem, už len ja sám. Tú moc ti zoberiem, ak ma budeš otravovať s každou hlúposťou.“
„Ale pane, nemôžem si dovoliť rozdávať rozkazy bez vášho vedomia.“
„Ale teraz, už o tom viem, tak choď a oznam to Márii.“
„Áno, vaša výsosť.“ Eliáš sa pokorne poklonil a odišiel informovať Máriu De Radey. Mocná čarodejnica, viedla obranné zložky a riešila mimo krajinné spory. Jej špecialitou bola teleportácia.
Mesto Anvér si predstavte ako kamenné mesto, pretože všetky budovy aj so strechami boli vystavané z tvrdého sopečného andezitu. Dokonca aj zem po ktorej kráčali ich holé nohy boli vydláždene touto horninou. Stred mesta Anvér tvorilo námestie hradu kráľa Trewora. Obrovský kamenný hrad s dvomi vysokými vežami zdobenými miliónmi farebných okien.
Jeho múry zdobili sochy kráľov z bieleho mramoru a jeho dvor bol plný mramorových fontán. Mesto v tej dobe obývali prastarý trpaslíci, známy šikovnými rukami, s ktorými pretvorili aj ten najtvrdší kameň na umenie hodné najväčšej slávy. Prechádzať sa mestom znamenalo dýchať vlhký morský vzduch, ktorým sa šírila vôňa koní a zvuk vrážajúcich kopýt do pevného kameňa. Okrem toho mesto bolo známe chaosom pracujúcich trpaslíkov.
Mária sa so svojimi čarodejnicami premiestnila, pred kamenný hrad a boli zmáčane od špinavej mláky, v ktorej pristáli.
„Ako veľmi to tu nenávidím. Trpaslíci sú špinavý a chýba im úcta k prírode, nechápem ako môžu dennodenne mlátiť kladivom do kameňa. Majú tu špinu a nie sú tu žiadne stromy, ani kvety, len samé kamene.“ Oznámila Mária dvom čarodejniciam, ktoré ju nasledovali.
„Máte pravdu, pani moja. Ale nezabudnite, že vďaka ním majú naši mágovia dostatok magických krištáľov.“ Oznámila Jorgentína.
„Áno, áno, ale vďaka nám je ich kladivo schopné preseknúť aj tu najtvrdšiu rudu v útrobách baní, ktoré nazývajú domovom.“ Povedala hrdo so štipkou znechutenia Mária.
" Pani moja, nemali by sme vstúpiť do hradu? Kráľ Trewor nás očakáva." oznámila Anna.
" Nebudem sa dotýkať ich špinavých dverí. Anna zaklop na dvere nech nám prídu otvoriť."
„Môžem použiť mágiu? Nie ste jediná, ktorej sa hnusí prach a bahno na drevených dverách trpasličieho hradu.“
„Anna, nebudeme používať mágiu na zbytočnosti. Ak si odhodlaná neposlúchnuť, Jorgentína sa toho ujme a to bez námietok.“ Mária sa pozrela na Jorgentínu, mladú čarodejnicu vo výcviku a jej bolo jasné, že neposlúchnuť jej rozkaz, by znamenalo ukončenie jej štúdia obrannej mágie. Jorgentína zaklopala na mohutné dvere a špinu z rúk si utrela do čierneho plášťa.
Anna sa s chuťou zasmiala, akoby zašpiniť sa robilo Jorgentíne niekedy problém.
Mária sa usmiala a pohladila Jorgentinu, prsty zaborila do jej dlhých ryšavých vlasov a oznámila.
„Veľmi šikovná, okrem iného sú tvoje vlasy hebké a veľmi pružné. Ak je to tým bahnom, ktoré večne nosíš za nechtami, tak zvážim či sa nabudúce nezašpiním radšej sama.“
Jorgentína sa zahanbene usmiala a poďakovala za pochvalu.
Dvere sa otvorili a Máriu s čarodejnicami privítal Derock, kráľov radca.
„Dobrý večer prajem, prosím nasledujte ma. Kráľ Trewor vás očakáva v hale spolu s nimi.“
Mária prešla cez prah dverí do chladnej kamennej chodby. Jej kamenný strop mal v sebe uložené číre asi desať centimetrové krištále a tie svietili na podlahu prikrytú červeným kobercom. Čarodejnice kráčali za Derockom na koniec chodby, kde Derock zaklopal a dvere otvorila vyzbrojená stráž. Za dverami v obrovskej guľatej hale s mnohými farebnými oknami sedel kráľ na tróne. Vedľa neho stála ďalšia ozbrojená stráž a pred ním na kolenách bytostí, ktoré sa podobali na nás mágov. Ozbrojená stráž ich držala pri zemi, nesmeli sa ani pohnúť.
Mária sa pri pohľade na bezbranné bytosti zasmiala a oznámila.
„Vaša výsosť, je toto naozaj nutné? Sú to bezbranne tvory, ani skúsený mág by nedokázal premôcť vašu stráž a uniknúť z hradu, ktorý je plný ozbrojených trpaslíkov.“
" Mária, rád ťa vidím. Tvoj jazyk sa nikdy nezastaví a nie je mu hlúpe klásť blbé otázky. Ak budeš kráľovnou rob ako uznáš za vhodné!"
" Môžem vás poprosiť aspoň o priestor? Ak mám pracovať, potrebujem aby ste odstúpili a pustili tých chudákov. Ja už si s nimi poradím."
" Ako povieš, drahá. Ústupne!" Skríkol kráľ Trewor.
Stráž pustila mužov a ženy, a stiahla sa do pozadia. Ženy plakali a prihovárali sa k Márii v cudzej reči, na kolenách. Nik z nich sa neodvážil postaviť sa.
" Na to nepotrebujem ani mágiu, tie ženy prosia o milosť. Vážne bol ten cirkus nutný? No nič, dievčatá pripravte svoje žezla."
Mária sa otočila na dievčatá a obe si letmo prezrela.
„Jorgentína, prístup aj so svojím strieborným žezlom. Pamätáš si kúzlo rozviazania cudzej reči?“
„A-áno, pani. Pamätám.“ Zakoktala Jorgentína.
„A si pripravená?“ opýtala sa hanblivej Jorgentíny.
„Áno, vždy.“
Mária sa usmiala a od kráčala Jorgentíne z cesty.
Jorgentína bola poctená, plná šťastia a viery v seba samej.
Pevne sa chopila žezla oboma rukami a prekráčala k neznámym. Zhlboka sa nadýchla, buchla žezlom o zem a precítene zašepkala: „Te čer ezma!“
V tom sa číry krištáľ na jej žezle rozsvietil do farieb dúhy a reč neznámych sa zmenila v reč, ktorú veľmi dobre poznali.
Kráľ Trewor ich spolu s Máriou vyspovedali, vďaka čomu zistili, že sa tu ľudia zo sveta bez mágie ocitli náhodou. Priniesli zo sebou bájny oheň, živel ľudí, ktorý poznáte z rozprávok a z historických učebníc. Trpaslíci ľudí zajali ako otrokov, ktorých naučili pracovať s kameňom, ale Eduard, chlapec s hnedými kučeravými vlasmi, zelenými očami a krásou, ktorou uchvátil nie jednu ženu si trúfol na dcéru kráľa Trewora. Oľgona bolo tiché a veľmi krásne dievča, ale napriek zákazu Eduardovi podľahla. Mesto Anvér sa, preto, ocitlo v chaose ,pri ktorom popravili Oľgonu za vlastizradu a kráľa Trewora zvrhli z trónu. Eduard utiekol a pokračovanie sa dozviete neskôr. Som, už veľmi unavená tak choďte domov.”
Povedala stará pani Quellová, mladý mágovia, ktorý sedeli na mäkkých vankúšoch, okolo nej, sa smutne zamračili a poprosili o pokračovanie. Jej príbehy z dávnych čias deti milovali, napriek tomu, že bola pani Quellová stará a občas veľmi nepríjemná.
“Dnes, už stačilo. Ak chcete vedieť čo sa stalo s Eduardom a ako začala 2. veľká vojna, ktorá zničila prastarý kontinent trpaslíkov, tak mi dajte pokoj a choďte domov. Zajtra vám to vyrozprávam.”
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.