„Bezpečnostný revízor!“ zakričal Igor do mikrofónu. „Otváram. 6. poschodie.” odpovedal suchým hlasom domovník. Zabzučali dvere a Igor vošiel do paneláku. Bol to 13. poschodový panelák na Klokočine, takej malej nitrianskej Petržalke. Navonok sa neodlišoval od ďalších tristo panelákov na sídlisku. Bolo však na ňom vidieť, že sa oň dobre starajú. Žiadne grafity, rozbité sklo, či poškodené schránky
Ohňostroje dohasli, delobuchy dozneli, zablahoželali sme si všetko dobré, tí triezvejší si pripomenuli aj štátny sviatok a pesimisti začali strihať meter s 366 dielikmi roku 2012. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku: Víťaza druhého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero 2011.
Prvé Ohnivé pero, projekt Mischa Jedináka, v ktorom sa predstavilo 80 mikropoviedok, bolo výnimočné. Aj keď ho Mischo po čase uzavrel, pero, čo chce písať, sa nedá hibernovať na veky. Nápady nemôžu vymrieť, nanajvýš sa im podarí na chvíľu ukryť, ako Sithovia v časoch Republiky. Dvakrát do roka na niekoľko mesiacov nastane čas, keď perá vyrazia z úkrytov a vydobyjú si miesto na týchto stránkach. Pravidlá zostávajú nezmenené, ale projekt transformoval na súťaž, v ktorej páni a panie ohnivých pier môžu získať nejakú tú dotáciu na doplnenie paliva pre svoje nástroje ;)
Redakcia Fandom SK vyhlasuje súťaž mikropoviedok Ohnivé pero.
Jednému v ušiach stále znejú rolničky a po nociach kutá v skriniach a perináčoch, či sa tam neskrývajú vytúžené darčeky. Iný chodí z práce o deviatej večer (aby na vianočné darčeky zarobil) a s hrôzou sa podchvíľou pozerá do kalendára, lebo šanca darčeky aj nakúpiť sa s ubúdajúcim denným svetlom zmenšuje tiež.
My si však ani jednu z týchto starostí nepripúšťame, pretože pred nami stojí úloha oveľa zodpovednejšia: Vyhodnotiť poviedky, ktoré sa zúčastnili druhého tohoročného kola súťaže Ohnivé pero.
Spod širokého zarasteného obočia pozoruje vranu sediacu na strome. Šedivé mračná sa zhromažďujú na horizonte. Blíži sa búrka. Vrana otvorí zobák, aby mohla vypustiť krákoravú odpoveď na vzdialené hrmenie a rozprestrie krídla. Nechá sa uniesť vlhkým vetrom pred pohľad niekoho iného.
Keď Karol precitol do toho decembrového rána, prvé, čo si uvedomil, bol dátum. Ako druhé mu prišlo na um, že vôbec nemá strach, čo ho naplnilo istým uspokojením.
Karol bol, na rozdiel od zvyšných 7 miliárd ľudí, pripravený.
Pripravil dokonalú ilúziu. Hrany predmetu zarástli falošnou pavučinou zo živých bleskov, ozdobili ho ako drahocenný šperk. V tme výdatne svetielkovali všetkými farbami. Páčilo sa mu to, od prírody bol exhibicionista.
Na priestranstvo sa už trúsili ostatní.
Boris Andrejevič prebehol chodbou ako posledný a narazil do skorodovanej steny. Zadunelo to. Svetlo nad nimi krátko zablikalo, ale chodba mlčala.
Major, kľačiaci za deravým sudom, si s úľavou vydýchol a nováčika nepokarhal. Bolo nepochopiteľné, ako mohlo velenie poslať na takúto dôležitú misiu žabiaka – sotva pätnásťročného chlapca.
Černokňažník sedel na pni, v ústach žmolil steblo trávy a slnečný deň sa mu javil byť taký krásny. Čakal na spoločníčku, ktorá sa osviežovala v jazierku za jeho chrbtom. Bol by sa za jej nahým telom obzrel, ale aj tak by nič nevidel, lebo výhľad mu zakrývali husté kríky.
„…Mladý muž vzdorovito zaťal zuby a poobzeral sa. Tmavá mokrá ulica bola prázdna. Oboma rukami pevne zovrel uchá tašky. Posledný raz sa zhlboka nadýchol vzduchu sveta, v ktorom vyrástol, a rázne vkročil do otvoru…“
Rišo sa s plnou taškou kníh a encyklopédií pustil späť k trpaslíkom. Už druhý krát sa vybral tou istou cestou, v ústrety dobrodružstvu i nebezpečenstvu. No tento krát to bolo dobrovoľne.
Päť spotených chlapov ticho čupelo v tieni vypálenej hasičskej stanice. Opierali sa očmudenú stenu, špárami medzi tehlami vykukovali von.
„Ide,“ šepol mohutný chlap s veľkou spáleninou na krku. Z opasku mu visel ťažký, hrôzu naháňajúci palcát. „Je sám, má koňa a kušu.“
Brieždenie. Tiché, priam mŕtve ulice napĺňa ranná hmla. Zostupuje z neďalekej hory, hromadí sa pri mestských hradbách, plazí sa cez ne a zalieva mesto svojím chladom. Chladom plným úzkosti, strachu a nepokoja. Chladom, ktorý núti človeka dlhšie spať, zahrabať sa tuhšie do periny a nevystrčiť spod nej ani nos. Chladom, ktorý však mužovi menom Irsin nevadí, ktorý hmlu s potešením víta.
„Tak,“ profesor uprel na svojho zverenca pohľad plný hrdosti, „a je to.“
Eddie najprv len pomaly rozlepil oči. Nič nevidel, len klipkal od oslepenia.
„Ach prepáč, zabudol som ho vypnúť,“ starec sa natiahol a šťukol vypínačom.
Vreskot posledných škratov utíchol pod tupými údermi Mancuvu, Losárfarrovho meča. Lúka sa sfarbila krvou nestvor na čierno, a adrenalín začal pomaly ustupovať.
Volundr a Tisarren opreli svoje znečistené zbrane o príhodné skalisko. Volundr spod ligotavého odevu so smolnými odtlačkami dlaní a podošiev vytiahol vreckovku a utrel si kropaje potu z čela.
Bol pochmúrny deň. Mrazivý vietor fúkal snehové vločky do tváre nešťastného furmana. Hoci mohlo byť len krátko pred poludním, zdalo sa mu, že padá súmrak. Určite to bolo tmavosivými mračnami, ktoré viseli tak nízko pri zemi, akoby už-už mali padnúť a rozgniaviť všetko pod sebou.
„Z takýchto mračien nevzíde nič dobré,“ vyhlásil Vasilij sčasti pre seba, sčasti pre hnedáka, ktorý ťahal masívne sane.
Krajinou sa hnali dvaja jazdci. Tryskom cválali pomedzi zalesnené kopce a popoludňajšie slnko sa jagalo na ich jasnej zbroji. Cestou míňali zachmúrených sedliakov, lopotiacich sa na malých políčkach. Vysoko nad nimi sa na skalnatom brale týčil schátraný hrad, cieľ ich cesty.
Zbrojnoši kráčali sieňou, ktorá mala svoje najlepšie časy dávno za sebou. Na jej konci sa pomaly rozvetrával starý stolec a pri ňom stál jeden biedny strážca.
„Máš strach, maličký?“ zaznelo miestnosťou a na trpasličích pažiach chtiac-nechtiac nabehla husacia koža.
„Nemám!“ odvrkol trpaslík Grolan.
Hlas sa odmlčal, v celom dome nastalo mŕtve ticho, no neistota v trpaslíkovej mysli pretrvávala. Čo sa v dome deje?
Ďobáčik leží doluznačky na svojej posteli a s dlaňami prilepenými na uhrovitej tvári usedavo plače. Je krásny slnečný deň, za oknom švitorí sýkorka, ale vo vnútri ranenej dušičky rozľútosteného dievčaťa panuje mučivá horkosť.
To všetko on… Marek.
Doktor Blumentaum mal v pláne, dopriať si pohár kvalitného moku. Jeho pravidelný rituál, opakujúci sa niekoľkokrát denne, vyrušilo vŕzganie dvier. Do ordinácie vošiel nádejný klient.
Pána Skytovského už omrzelo večné ničnerobenie, a tak sa rozhodol pre zmenu vo svojom nudnom živote. Chcel by bohatý a slávny, hoci aj post mortem. Aby sa tak však stalo, bolo potrebné absolvovať zopár kozmetických úprav.
Vo vzduchu cítil zmenu. Dialo sa to už dlhší čas. Boj proti temnému pánovi, Šajdánovi, sa čoskoro ukončí. Tento uspokojujúci pocit sa mu onedlho potvrdil. Z iného sveta prišiel muž, či skôr chlapec, a s jeho pomocou utrpelo Šajdánove vojsko porážku. Zvesti boli potešujúce, ale ešte neznamenali koniec vojny. Hoci temného vládcu dočasne ochromili, len tak sa nezľakne. Bude bojovať ešte s väčšou silou. Hnev mu ju dodá.
Svet sa rozkolísal.
Nie s takou vervou, aby sa približoval k samotnej apokalypse, no možno chýbal už len pomyselný krôčik.
„Nachádzame sa na periférii mesta Anjala, blízko hraníc s Francúzskom. To, čo za mnou vidíte, je výsledok trojhodinového besnenia dvoch znepriatelených gangov. Levi a Panny…"
Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala veľkosti vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali. Začínal sa cítiť nepríjemne.
Pričom to všetko vlastne začalo tak dobre.
„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa na zem! Je tam zase voda.“
Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá pozerala televízor
„Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom urobila?“ pokračovala zvýšeným hlasom.
Silno utiahnuté kožené popruhy sa mi zarezávajú do rúk. Nohy sú na tom podobne, nemôžem sa ani hnúť. Zatuchnutý vzduch v mučiarni je cítiť krvou a utrpením. Viem, čo ma na tomto mieste čaká. Črevá v bruchu sa mi skrúcajú ako klbko podráždených zmijí.
Nútim sa pomaly a zhlboka dýchať, zažehnávam tak rastúcu paniku. Z boja samého so sebou ma vytrháva buchnutie masívnych dubových dverí.
Politici ani tentoraz nesklamali. Keď sa trochu rozkukali a zistili, o čo ide, okamžite sa prispôsobili a začali s agresormi spolupracovať. Sami ich chránili pred rozzúreným davom a pomáhali odvádzať označených. Vraj to už nie sú ľudia a musia sa postarať o pozostalých. Pozostalých! Úplne nás odpísali. Pre nich sme boli už mŕtvi.
Neviem prečo, neviem ako, jediné čo si pamätám je ten nechutný silný vietor narážajúci do mojej tváre. Sledujem okná budovy z ktorej padám a spoznávam ju. Je to Tower One, najvyššia budova Mesta. Veľké sklenené dlaždice tvoria jednoliatu na pohľad nekonečnú plochu, moderná účelová architektúra. Nelogicky som si spomenul na letáčik ktorý som dnes ráno čítal, ktorý mi vtisla brigádnička pred budovou do ruky.
Keď sa otvorili dvere, všetci vzhliadli. Aj vietor natešene zvýskol a prehnal sa komínom dnu. Snažil sa cudzincovi strhnúť plášť, ale nepochodil. Spod látky vystrelila na kosť premrznutá ruka a zovrela sponu tak mocne, že vietor nemal šancu. Treskol preto aspoň dverami a s urazeným hundraním vyrazil na priedomie, aby sa po chvíli znova napchal do komína.
Dieťa spalo dlho: spalo bezsenným, hlbokým spánkom spravodlivých a keď sa prebudilo, vôkol bola len temnota a ono malo strach a takmer si cvrklo, tak veľmi túžilo aspoň po iskierke svetla. Vtedy jeho tápajúca dlaň objavila lampáš a keď mäkké prsty zavadili o akúsi skrutku, rozhorel sa plameň a zrazu bolo svetlo a dieťa videlo, že svetlo je dobré.
„Tak toto teda neny dobré!“ zafučal od bolestnej únavy Korrak, kráľ trpaslíkov, a nechal svoju ostrú sekeru, aby priamo dopadla na hrubý krk útočiaceho škrata.
Kosti nepríjemne zachrapčali a obludná hlava sa oddelila od hustosrstého tela.
Od konca súťaže síce už ubehol nejaký čas, no zdravotný stav a iné prekážky umožnili zosumarizovanie a zhrnutie výsledkov i čisto subjektívnych dojmov organizátora zo súťaže až teraz. Tak sa teda bez dlhších rečí pusťme do rekapitulácie.
Úžasný hrdina v rifliach , modrobielom trikote a maskou na tvári, sa poriadne zaprel, aby zastavil auto, rútiace sa diaľnicou. Vrtuľníky mu uvoľňovali miesto. Tri policajné autá so spustenými sirénami spomalili, aby zastavili dopravu a zaistili celý priestor. Len helikoptéra FTV sa mu neustále motala v zornom poli. Znechutene premýšľal, ako sa jej zbaviť.
Počkajte na momentík. Junior manager v našej spoločnosti je Psychicky Náročná Robota.“ Naozaj to vyslovoval tak, akoby každé z tých troch slov začínalo veľkým písmenom. Usmieval sa pritom tak ako ten zlý klaun v Kingovom románe, keď podával malému chlapcovi papierovú lodičku – tesne predtým, ako sa mu vrhol po krku
Ešte skôr ako chlpatá ozruta dokopala chlapca k trasľavému svetlu vatry, Rišo opäť omdlel.
Temná postava za škratom chvíľu uprene pozorovala bezvládne telo a potom si spokojne vydýchla. Ak by existoval na svete ghúl, ktorý by sa vedel usmievať, bol by to práve teraz Kurrangha, splodenec pekiel. Díval sa na korisť svojho života.
Ghúlsky dôstojník Kharzagh si unavene vzdychol nad hŕbou pravekých listín. Nestávalo sa mu často, že by bol taký nervózny aj bez Šajdánovej prítomnosti. Nachádzal sa teraz stovky metrov v podzemí, na miestach starších než samotná Snéria, o ktorých Šajdán nikdy nemal ani poňatia. A ani mať nebude. Kharzagh sa škodoradostne zaceril čo sa mu tiež nestávalo často no táto chvíľa bola príliš vzrušujúca.
Do finálového boja o prvé a druhé miesto literárnej súťaže Fantastické duely sa síce prebojovali dvaja autori, no jeden zo súťažiacich sa nakoniec ospravedlnil, pretože nemohol do daného termínu dodať súťažnú poviedku. Dovoľte, aby sme teda predstavili víťaznú poviedku Fantastických duelov 2011, napísanú na tému: Zabili ma. Zase.
Zvítaniu nebolo konca kraja. Každý mu chcel podať ruku, každý ho chcel potľapkať po pleci. Všetci radostne ujúkali a poskakovali. Rišo sa snažil z posledných síl každému aspoň trochu vyhovieť, ale nešlo mu to. Oči sa mu lepili, padal od únavy, ale dav bytostí najrôznejšieho vzrastu a výzoru, ktorý sa okolo neho v hodovnej sieni kráľa Korraka III. zbehol mu nedovolil ani sadnúť si, nieto ešte ľahnúť a oddychovať.
Dopad bol tvrdý a bolestivý. Rišo ostal ležať otrasený, ťažko dýchal a hlava mu treštila. Cítil sa mizerne, akoby vyliezol z mlynčeka na mäso. Určite budem samá modrina! – pomyslel si a v duchu dúfal, že nemá nič zlomené.
Začal sa pomaly dvíhať.
Kto obsadil tretie miesto Fantastických duelov už nie je neznáme.
Poviedka bola napísaná na tému: Zabili ma. Zase.
Kôň opäť zastal a hlasno zafŕkal. Machová cestička sa skončila a všade, kam Richard dovidel, sa rozprestierala hladina akéhosi čierneho jazera. Žiadne odlesky mesiaca na hladine, ani veselé žblnkanie. Len hustá, tichá, tmavá hmota, ktorá v sebe ukrývala tie najhoršie nočné mory.
V tých časoch neboli elfovia jediné nesmrteľné bytosti. Večný život patril aj ľuďom, ale to sa zmenilo. Príbeh sa odohráva hlavne v Spojených mestách. Tie ležali niekde tam, kde je dnes Snéria. Boli to pokojné časy, až do chvíle, keď sa v meste Unata narodilo dieťa. Prvý syn budúcej kráľovnej, alebo vládkyne, ako ju vtedy nazývali. A hoci sa táto chvíľa neskôr ukázala ako prelomová, v ten deň prebehlo všetko veľmi pokojne.
Prvá poviedka tretieho, semifinálového kola poviedkovej súťaže Fantastické duely.
Dnes na tému: Rytiersky súboj
Keďže druhý duelant sa vzdal pokračovania v súťaži, poviedka Tabletka vyhráva kontumačne a postupuje do finále.
Vereneas sa zhmotnila uprostred čistinky a chvíľu načúvala svetu. Ale do toho sa jej priplietli vlastné myšlienky. Len nedávno prevzala na seba úlohu, ktorú jej nechala predchodkyňa Aoibhneas. Čakalo ju nesmierne dôležité poslanie. Bola by však radšej, keby tu s ňou mohla byť samotná vedma. Táto úloha si vyžaduje skúsenosti, ktoré ona zatiaľ mala len získavať. Ale nie vždy sa plány splnia podľa našich predstáv. Teraz sa vedmou stala ona a nemohla sa vzdať tohto dôležitého postavenia.
Na masívne dvere Culpranskej knižnice ktosi zabúchal. Novic zdvihol hlavu a striasol sa zimou. Zaspal. Mal ostať celú noc hore a strážiť mĺkvy pokoj knižnice, no nedokázal sa vyhnúť spánku. Celé mesto dnes oslavuje jarný slnovrat, a práve on musí mať službu. Kto by sa tu už len chcel vlámať? Čo by tu len hľadal? Pripití chlapi radšej obchytkávajú sporo odeté ženy, ktorým, napriek vŕzgajúcemu snehu pod nohami, nie je zima. Zohrieva ich vedomie, že práve v túto noc si určite zarobia viac, než kedykoľvek predtým.
„Pomoc! Pomoc! Bahn…“ začul Furkrrig a okamžite sa rozbehol vpred. Zakrátko si uvedomil, že mu pod nohami pôda zmäkla. Močiar… pomyslel si a onedlho nato sa po členky ponoril do bahnitej vody.
Berenay išla ticho ako myška húštinou a nízkym porastom popri ceste. Už dávno si zvykla nechodiť po priamych chodníčkoch a cestách. Boli to nebezpečné časy a ťažko sa vysvetľuje nejakej extra zúrivej skupinke škratov, že vy skutočne za lubom nič iné nemáte, iba ísť na návštevu k svojej prastarej kamarátke.
Prvý ročník literárnej súťaže Fantastické duely sa chýli ku koncu, a preto som sa rozhodol, že si koniec trošku spestríme. O niekoľko riadkov nižšie vidíte zoznam 17 tém, ktoré zatiaľ neboli v súťaži použité. Iste si každý z účastníkov spozná nejakú tú svoju.
Slovo ghroo má v jazyku škratov viac významov. Znamená posledný, ale aj nepodarený, dokonca nahrádza slová ako tupec, hlupák, blázon.
Na škrata menom Ghroo sa hodili asi všetky významy tohto slova.
Prvá poviedka tretieho, semifinálového kola poviedkovej súťaže Fantastické duely.
Dnes na tému: Samopresúvajúca sa podlaha.