 |
„Si blázon!“ Peter tresol päsťou do steny, až sa zatriasli snehové gule na poličke. Zo šálky, čo držal v ruke, sa vylialo trochu tekutiny na koberec. Neobťažoval sa utrieť to. „To je neskutočné. Už mám toho dosť. Je koniec,“ položil šálku na stolík a otočil sa na odchod.
„Prestaň!“ Alicu v očiach zaštípali slzy. Ani mu nestihla povedať, čo chcela. Snažila sa mu zatarasiť cestu. „Čo ti tak strašne vadí? Podľa mňa je to len tým, že si tvrdohlavý a vôbec neprijmeš kritiku. A navyše, nikdy ma nepočúvaš. Ja som sa ti snažila niečo povedať. Niečo naozaj dôležité,“ nechcela to naňho len tak vybafnúť, no bála sa, že účinok čochvíľa vyprchá.
„Nechaj ma. Už sme sa o tom bavili. V jednom kuse ma kritizuješ. Za všetko!“
„Mám rada svoj poriadok. Nevedela som, že budeš taký… chaotický,“ pozrela mu do očí. Navonok sa snažila tváriť hrdinsky, no vnútri sa jej všetko krútilo.
„Ja som chaotický? Ten chaos je všade okolo teba. Vôbec nevieš ovládať svoje emócie. Raz si ufňukaná, potom ti všetko vadí, kričíš a nadávaš.“
„Viem ich ovládať, len som…“
„Nechaj ma dohovoriť,“ povedal prísne. „Ja by som v pohode zvládol tie tvoje seansy, či čo to robíš vždy, keď je spln. Aj tie ostatné podivnosti, ktoré si predtým nerobievala. Ale to by si sa musela správať inak ku mne. Stále máš potrebu niečo riešiť. A ja chcem mať iba pokoj,“ odsunul ju a vykročil k dverám.
„Nerob zo mňa tú zlú,“ jej mejkap odrazu zdobili čierne cestičky. „Nechcela som ťa raniť. Ale musíš uznať, mali sme aj dobré chvíle. Inak by si so mnou tých osem mesiacov nebol,“ potiahla nosom. „Musíme si to len vyrozprávať. Prosím,“ posledné slová jej ledva vyšli z jej úst.
„Áno, sex bol fajn. Ale ty chceš rozoberať každú jednu blbosť. Nikdy som sa s nikým nehádal toľko ako s tebou. Normálne nechápem, ako si mi mohla tak učarovať,“ zobral si z vešiaka bundu. „Po tých pár vecí, čo tu už mám, si prídem inokedy.“
„Prosím, toto mi nesmieš urobiť,“ úzkosť sa jej rozlievala po celom tele. Už začala ľutovať, že mu uvarila ten čaj. Aj napriek nezhodám verila, že s ním to bude iné. Verila, že konečne našla toho pravého. Hodného jej tajomstva.
Otvoril dvere.
Alica cítila nespravodlivosť. Úzkosť vystriedal hnev. Končeky prstov jej brneli. Všetko v predsieni sa začalo triasť. Spoločná fotka na komode skackala. Ozvalo sa rinčanie skla.
Peter ustrnul s rukou na kľučke. Otočil sa. Po tvári sa mu rozlialo prekvapenie.
Ten večer si na ňu zasadla samota. Tlačila jej na perinu, pod ktorou hľadala útočisko, ako malé dieťa. Tak veľmi potrebovala mať niekoho pri sebe. Bola totálne stratená. Ako kvapka v mori. Tá časť jej duše, ktorá stále verila sa schovala niekam do úzadia. No nezavrela za sebou úplne.
„Máš peknú zbierku,“ pochválil Oskar vystavené gule s rôznymi, prevažne zvieracími motívmi. „Odkiaľ sú?“
„Ďakujem. Päť je z Bratislavy a zvyšné tri mám z východu.“ Alica stále nemohla uveriť tomu, že sa odvážila pozvať ho k sebe.
„Stredné Slovensko nemáš?“
„Nie.“ A dúfam, že ani nebudem mať, pomyslela si.
„Mohol by som ti dakedy doniesť. Aj tak sa už dlhšie chystám domov,“ zobral z police zasneženú guľu s baranom vnútri.
„Pozor, nerozbi ju!“ povedala trochu prihlasno, no on si ju len priložil k oku a skúmal zviera na zasneženom kopci.
„Prečo práve gule?“ prehodil si ju z jednej ruky do druhej. Trblietky sa v nej roztancovali.
„No…“ hľadala správne slová, „mám rada zimu. A páči sa mi, keď mám veci pod kontrolou. Tu môžem spôsobiť sneženie kedy len chcem.“
„Zvláštne, že nemáš žiadnu guľu s vianočným motívom. Iba zvieratá,“ konečne ju vrátil na miesto. „A toto? To je vodnár?“ prizrel sa tej, čo stála hneď vedľa.
Neodpovedala. Pichla ju výčitka.
„Ja zase zbieram magnetky,“ povedal, akoby nič.
Vzhliadla k nemu so záujmom. „Koľko ich máš a odkiaľ?“
„Trinásť. Prevažne zo zahraničia. Kedysi som veľa cestoval,“ oči sa mu na chvíľu zakalili pod vplyvom spomienok. „Ak chceš, rád ti ich niekedy ukážem,“ podišiel k nej a chytil ju za ruku. „Od kedy som ťa uvidel v tej kaviarni, mám pocit, že nás k sebe niečo ťahá.“
„Naozaj som svietila, akoby som stála na pódiu?“ zasmiala sa. To bolo prvé, čo jej povedal, keď k nej vtedy prišiel.
„Prisahám,“ zaškeril sa. „Veríš na osud?“ nežne sa jej zahľadel do očí.
„Kedysi áno,“ priznala. Stres z nej načisto opadol. „No teraz si už nie som istá.“
„Ja to mám tak isto. Podľa mňa tomu osudu treba niekedy pomôcť, nemyslíš?“
Čo tým myslel? Skúmala jeho oči. Boli tmavé. Tmavšie ako tie jej. Videla v nich svoj zmätený odraz. Približoval sa.
Keď sa ich pery dotkli, vedela, že do toho spadla znova.
„Oskar?“ na sekundu zaváhala. Šlo to až príliš dobre. Musí však vedieť, čo si o nej naozaj myslí. Nakoniec tú šálku pred neho položila. „Nech sa páči, teplý čaj.“
„Ďakujem,“ povedal neprítomne a neodtŕhal zrak z obrazovky.
„…už je to šesť mesiacov čo hľadaný Peter K. zmizol. Ak máte nejaké informácie, prosím ozvite sa na číslo 158.“
Alici sa z hrdla vydral priškrtený zvuk.
„Si v poriadku?“
„Áno. To nič,“ odkašľala si a otočila sa mu chrbtom.
Kým Oskar sledoval správy, ona v kuchyni nervózne prešľapovala z nohy na nohu. No tak, napi sa už konečne, poháňala ho pohľadom. Ešte chvíľu a rozmyslí si to. Čo by stratila? Veď po toľkých neúspešných pokusoch nájsť lásku sa už takmer vzdala.
Oskar sa načiahol za šálkou a uchlipol si. Chcel ju položiť naspäť na stôl, no zarazil sa. Pričuchol si.
A do riti. Prečo to ovoniava?
Oskar sa na ňu pozrel. Potom preniesol pohľad na gule. Alica z toho začala mať divný pocit.
Postavil sa. „To nemôže byť pravda,“ hlesol.
„Čo sa deje?“ zlá predtucha sa okolo nej ovíjala ako vinič.
„Achaemnis,“ ukázal na čaj. „Magická bylina, ktorá pomáha ukázať pravdu. Chcela si vedieť ako zareagujem, keď mi povieš, kto naozaj si, však? Zdá sa, že sme si podobní viac, ako som si myslel,“ zasmial sa. „Keď som vtedy vyriekol zaklínadlo, netušil som do čoho idem. Ale zdá sa, že sa to vyplatilo.“
Alica naňho vyjavene hľadela.
„Človek musí byť opatrný, nepovieš predsa niekomu hneď na prvom rande, že si čarodejník,“ vyzeral, že mu odľahlo.
„Je to tvoja zásluha? To, že sme sa stretli.“
„Áno. Pričarovať si lásku je veľmi nebezpečné. Asi som už bol pekne zúfalý,“ priznal sa. „Dúfam, že sa to zaobíde bez vedľajších účinkov.“
„Ja som si ju hľadala staromódne.“
„Myslel som si podľa tých gulí. Sú to znamenia zverokruhu?“
„Presne,“ zapýrila sa. „Ale ja to neviem ovládať. Dialo sa to vždy samo.“
„To nič. Chce to len prax.“
„Takže magnetky si vyčaroval úmyselne?“ jej náklonnosť voči nemu sa zvyšovala.
„Hej. Ale pevne verím, že som s tým skončil. Nie som na to hrdý.“
Alica sa mu pritisla na hruď. „Vieš ich aj odčarovať? Myslím, že je načase, vypustiť ich.“
„Si blázon,“ šepol jej do ucha, no ona vedela, že tentoraz je to naozaj iné.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.