Keď sa vo vesmíre objaví niečo, čo by ešte pár milónov rokov
nemalo
existovať, napríklad hviezda v štádiu modrý trpaslík, treba s tým
niečo robiť. A tak ľudstvo pripraví vesmírnu výpravu a vyberie
vyslanca,
ktorý má záhadu rozlúštiť.
Čo je horšie ako nevedieť? Nevedieť, že neviem!
Neil Gaiman sa v posledných rokoch vypracoval na jednu
z najväčších
postáv fantasy žánru. Svoju pozornosť delí medzi komiksy, romány,
televíziu, poviedky, film, rozhlas, eseje, poéziu… a určite
ešte niečo.
Keď v osemdesiatych rokoch preletela kinami filmová verzia
Nekonečného
príbehu, bola to udalosť dosahom porovnateľná s neskorším Avatarom.
Všetci vedeli, kto je to Kameňožrút, Atrej bol chvíľu populárnejší
ako
Winnetou a polovica šteniatok dostala meno Falco.
V dnešnom zápisníku v krátkosti zhodnotíme tituly V tieni Zeme a
My
ostatní tu len tak žijeme.
V dnešnom zápisníku v krátkosti zhodnotíme tituly Jiné dny, jiné
oči,
Běguni a Žádná chvíle není poslední.
V dnešnom zápisníku sa pozrieme na knihy Snové písně, Pohřbený obr
a
Centrální stanice.
Poviedka Z neba nepadajú len kamene alebo Čo takmer zabilo Osipa
Ustašenka
bola svojho času jedným z najsvetlejších momentov medzi stovkou
poviedok
Ceny Fantázie.
V dnešnom zápisníku čitateľa, ktorý sa v krátkosti venuje
aktuálnej
situácii na knižnom trhu, sa pozrieme na knihy Co nám oheň vzal, Ta
nádherná věc, jež na nás všechny čeká a V Kalábrii.
Z čitateľského zápisníka, ktorý v krátkosti mapuje aktuálnu
situáciu
na knižnom trhu, dnes vyberáme Kouzelníkův únik z reality, Konkláve a
Všichni ptáci na nebi.
Náš čitateľský zápisník vám bude prinášať stručné, rýchle a
najmä
užitočné hodnotenia noviniek, ktoré sa aktuálne pohybujú na knižnom
trhu.
Dnes: NeObyčení, Dům za zdí a Drake.
Hard vetva sience fiction, teda príbehy, ktoré sú založené na
konkrétnej
vedeckej teórii a v ktorých sa reálne a insidersky rozoberajú jej
východiská, aspekty a dôsledky, je v našich končinách veľmi veľmi
zriedkavá. Preto je Jana Plauchová unikátnym javom. Predošlým románom
Večnosť omylov zanechala veľmi priaznivý dojem, a tak aj
očakávania od novej knihy boli veľké. Pete Murray sa profesionálne
venuje
zachra…
Recenzovať Frankensteina je ako posudzovať statiku Cheopsovej pyramídy.
Tento
príbeh o zodpovednosti za svoje činy, hľadaní porozumenia a
dvojsečnosti
vedeckého pokroku zložil skúšku časom na jednotku a s jeho vplyvom na
hororovú fantastiku…
Autorka rozdelila poviedky do troch sekcií: Boli medzi nami, Sú medzi nami
a
Budú medzi nami. Kľúč, ktorý použila, je po prečítaní zbierky jasný
a
logický. Ja sa však pokúsim rozdeliť jej obsah trochu inak. Je
zákonitým
javom, že sa autor(ka) v priebehu svojej tvorby k niektorým témam
opakovane
vracia – či už vedome alebo podvedome.
Cena Fantázie sa nám utešene rozvíja a naberá na vážnosti. A tomu
zodpovedá aj starostlivosť, ktorú organizátori venujú výročným
zborníkom. Sú stále výpravnejšie, reprezentatívnejšie a
s atraktívnejšou obálkou.
Neviem ako vám, ale mne sa z času na čas stane, že si prečítam
niečo
naplňujúce, odmeňujúce a katarzné. Nie, nie je to ten pocit, keď
sympatický hrdina nakope zadok obzvlášť odpornému zloduchovi (aj keď
ani
ten občas nie je na zahodenie). Mám na mysli moment, keď sa text dotkne
niečoho vo vnútri.
Testament** je Janouškova zbierka krátkych poviedok. Podobné knihy
mávajú
občas jednu nepríjemnú vlastnosť… Našťastie toto nie je problém
Testamentu. Poviedky, aj keď ich je až dvadsaťšesť, spolu koexistujú
príkladne.
Kalendár
Pred pár rokmi meno Antona Stiffela bolo priam synonymom slovenskej
space
opery. Bol jedným z mála, kto dokázal pravidelne písať poviedky
z vesmíru, ktoré mali štýl, originálne nápady, prepracované
technické
pozadie a držali si istú kvalitatívnu úroveň.
Začalo to Dekameronom či Cantenburskými poviedkami, a pred pár rokmi
nás
ohúril Hyperion. Román ako príbeh skupiny rôznorodých ľudí
izolovaných
od zvyšku sveta, ktorá si na ukrátenie času navzájom rozpráva ďalšie
príbehy, má stáročnú tradíciu. Po podobnom formáte siahla aj
Alexandra
Pavelková…
Modelová situácia: Máte mladého známeho (vnuka, sestru, synovca…),
ktorý
scifi zažil doteraz len v kine alebo počítačovej hre. Teraz však
prejavil
opatrný záujem niečo si z toho obskúrneho žánru aj prečítať.
Akože
papierovú knihu, ozajstnú, ale teda radšej po slovensky. Čo mu
odporučíte?
Potešený prejavenou dôverou, v prvom momente majetnícky mávnete smerom
k pretekajúcim policiam s knihami: Však aha.....
Predstavte si podzemné silo, teda čosi ako mrakodrap so stovkou
podlaží,
namierený nie k slnku ale k zemskému jadru. Žijú tu generácie ľudí.
Rodia sa, dospievajú, pracujú, privádzajú na svet deti (ale len
v prípade,
že vyhrajú povolenie v lotérii) a umierajú.
Už je to raz tak, život je založený na každoročne sa opakujúcich
povinnostiach a rituáloch, ktorým sa nedá beztrestne uniknúť. Niektoré
z nich sú nepríjemné, napríklad dane, preventívna prehliadka
u zubára
alebo narodeniny. Ak sa im náhodou pokúsite vyhnúť, rozhodne to
nezostane
bez následkov.
Existujú knihy, ktoré sa nedajú čítať rýchlo. Niekedy sú dôvody
dobré:
Ak autor pracuje s náznakmi, druhým plánom príbehu, ak buduje zložitú
zápletku, a tým núti čitateľa zastaviť sa a premýšľať. Alebo ak
píše
tak dobre, že sa jeho imaginácia dá vychutnávať.
Lívia Hlavačková má na svojom konte niekoľko zaujímavých a
úspešných
poviedok a pravidelní návštevníci conov vedia, že aj jej prednášky,
v ktorých čerpá zo svojej lekárskej profesie, rozhodne stoja za
návštevu.
Teraz tu máme jej debutový román.
Kniha bolesti už na prvý pohľad vyzerá sľubne. Vydarená štýlová
obálka
so sebavedomým sloganom „To nejlepší z českého a slovenského
pochmurného undergroundu“, predslov pomenovaný Varovanie,
Jiří W. Procházka a jeho stručné, ale pôsobivé
Až na věky vo funkcii aperitívu…
Je už takmer poludnie a ďasov nikde. Kúzlo, ktoré som vzal kupcovi,
zabalím
do lopúchového lista. Dúfam, že nevytečie skôr, ako ho budem
potrebovať.
Brodíme sa porastom lopúchov pozdĺž potoka, ktorý tečie pomaličky
sa
zužujúcou dolinou so strmými skalnatými stenami. Nevyzerá to tu dobre,
mám
pocit, akoby sa nad nami každú chvíľu mala zaklapnúť pasca.
Sedíme zhromaždení vnútri pod zadymenou dubovou povalou a pokúšame
sa
ukryť netrpezlivosť. Konečne sa dozvieme kam, konečne sa dozvieme ako.
Ale
prekvapí nás hneď jeho prvá veta: „Nechoďte tam. Bezmenné príšery
tam
číhajú na každom kroku.“
Traja chlapi pri vedľajšom stole sa prehýnajú od smiechu. Jeden
z nich,
tváriaci sa veľmi spokojne, pravdepodobne autor žartu, podíde ku mne a
drgne
ma do pleca. „Ty, starý, spýtaj sa ma, prečo sa trpaslíci vŕtajú
v dierach pod Osamelou horou.“
Súčasnosť, nemenované mesto na Považí. Keď sa Luna s kamarátkami
vyberie do baru s módnym upírskym imidžom, netuší, ako veľmi to
poznačí
jej život. Zamiluje sa do nej príťažlivý majiteľ baru Yorik, ktorý
o sebe tvrdí, že je upír.