Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo
to
náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať
nedal.
Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov.
Oni
boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho.
V dnešnej dobe to ani čarodejnice nemajú ľahké. Hoci nie sú
prenasledované ako voľakedy, predsa len sa nemôžu ukazovať len tak
medzi
ľuďmi a musia skrývať svoju pravú tvár. To im však nebráni, aby sa
stretávali a realizovali aj v dnešnej modernej dobe.
Několik rodin trávilo dovolenou společně u velkého jezera. Děti si
užívaly slunce a vody a na břehu stavěly velké hrady z písku. Když
byl
hrad hotový, vyšlapávaly k němu cestičky ze všech stran a dotvářely
stopami různé obrazce.
Starý muž na šramot nereagoval. Nebolo to plieskanie krídiel
netopierov
preháňajúcich sa popod jaskynnú klenbu, ktorá zvuky náhodne zosilňovala
a
pohlcovala. Takto sa kotúľajú kamienky. A žiadny kamienok sa nepohne
sám
od seba.
Komplex Orbitu, sekcia 9, sterilná zdravotnícka sála Genu. Na dvoch
oddelených lôžkach veľkej miestnosti ležia vedľa seba dve ľudské
telá,
muža a ženy. V namodralom osvetlení ostro kontrastujú s kovovou farbou
robotov, kontrolujúcich transfúziu krvi u oboch tiel.
Klop. Klop. Súdnou sieňou sa rozhostilo neúprosné ticho. Pred sudcom
a
porotou stáli v magických pasciach dvaja, muž-mág a žena-víla. Muž
bol
skormútený, jeho pohľad bol zapichnutý niekde do diaľky za sudcom.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q2 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 5. septembra 2016.
Jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016 nám prinieslo viac nových
autorov
i tých, čo sa na niekoľko rokov odmlčali a znova sa pustili písať. Od
toho sa odvíjali aj nové prevažujúce témy – komorné či
minimalistické
psychedelické a strašidelné historky.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016, ktoré je už
18. v poradí, sa skončilo. Teraz čitateľov čaká hlasovanie
o víťazovi.
Kalendár
P.J. stál vo svojej nenápadnej kancelárii, ktorá vôbec nenaznačovala,
že
je najbohatší človek v meste. Pozoroval svoj odraz v okne potiahnutom
fóliou. Vonku sa stmievalo, svetlo svietilo už len v jeho kancelárii.
S mierne narcistickou hrdosťou na seba hľadel a ľutoval sa.
Krvavé koleno otvorilo meniskus a vycerilo zuby. Naokolo bola všade
tma,
takže nebolo vidieť ani že sú od krvi, ani že sú rubínové. Zachytilo
sa
nimi o najbližší strom a pomaly rúčkovalo až pod jeho vrcholec.
„Prosím, pohodlne sa usaďte!“ Pozerám po miestnosti. Nič
moc.
Obyčajná malá miestnosť s pohovkou a pracovným stolom. Tu sa dejú
tie
veľké veci? „Neotáľajte, nemáme veľa času.“
Vložila lakťovú kosť do úponu zápästia. Pozrela sa von a uvidela
bielu
hviezdnu cestu. Biela ju vždy inšpirovala najmenej. Pridala postupne
články
ukazováka a pre zmenu po ňom začala skladať svoj stehenný sval.
„Dobrý deň,“ pozdravil policajný robot babičku úslužne. Už
hodnú
chvíľa naňho uprene zízala. Bol z toho nervózny „Môžem vám nejako
pomôcť?“ „Ani omylom,“ odvrkla.
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto
chcel
pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým
výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
Už zase prišla. Zbadám ju skôr, než otvorí presklené vchodové
dvere.
Vyzerá fantasticky, ako vždy. Vysoká, štíhla, dlhé vlasy a
obrovské…ehm…oči. Sen každého chlapa. Za sebou ťahá kufor. Na
vysokých podpätkoch doklopká až ku mne na recepciu.
Začalo svitať, oranžové slnko bodalo do pravého boku vagónov. Okná
malo
iba niekoľko vozňov, väčšinou pripojených výnimočne k inak celkom
zadebnenej súprave. V tejto súprave boli takéto vozne dva – jeden bol
prázdny, objednaný až na spiatočnú cestu a v druhom sedeli okolo
stoličky
uprostred traja muži.
Ďuro bol junák ako sa patrí. Hora ho chovala, hýčkala, bola jeho
domovom.
Vlka ani medveďa sa nebál, ak bolo treba, poriskom ich vyplatil. A keď
zaťal ostrím, mal i kožušinku na prikrývanie.
Dvakrát si prečítal nápis, aby sa uistil, že stojí pred správnymi
dverami
a nesmelo zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa na druhej strane. Vstúpil a
chvíľu mu trvalo, kým v hustom dyme rozoznal sediacu postavu. „Dobrý
deň. Ja som prišiel…“ rozkašľal sa.
Som Max – štamgast ústavu zdravia. Keďže mi záleží na tom, aby po
mne
zostalo niečo pre ďalšie generácie spolubojovníkov v apatickom objatí
oxazepamu, rozhodol som sa, po záhadnom zmiznutí grófa, viesť si
denník.
Potrebujem na to súkromie, preto píšem vo svojom refúgiu – pod
paplónom.
Zobudí ho ticho. Započúva sa. A potom vstane o pol piatej, ako
každé
ráno, keď ide do práce. Prejde okolo postele, kde spí ona. Potichu aby
ju
nezobudil, otvorí okno. Za oknom je deň sivý ako bol včera, predvčerom,
a
ako je to už asi tretí týždeň.
Vošiel som do reštaurácie hotela Luna a rozhliadol som sa. Boli tam
všetci
moji spolužiaci, teda až na Miša, ten chýbal vždy. Pohľady väčšiny
sediacich sa obrátili mojim smerom.
Neznášam pondelky. Nie, nie som Garfield. Som obyčajná snehová vločka,
ako
ty. Tiež určite neznášaš pondelky.
Necítim sa dobre, tak ako každé ráno posledné tri týždne keď
vstanem
z postele. Alebo to nie sú tri týždne? Už ani neviem. Otvorím okno do
záhrady, práve rozkvitli moje muškáty. Vojdem do kúpeľne, pustím
vodu,
opláchnem sa. Pozriem sa do zrkadla. Vyzerám strašne.
„Nepáči sa mi to,“ hlesnem, obrátim zrak k manželovi. Srdce mi
búši
ako splašené, tuho zovieram syna v náručí. Ustúpim, čakám čo sa
bude
diať. Z poličky postupne padajú na zem veci. Počujem zvuky škrabania
prepletené s vrčaním. Obaja sme vystrašení na smrť, mužovi zbeleli
konce
vlasov.
Prichádzali sem rôzni ľudia a tí normálni vedeli, že sa mu majú
vyhnúť
oblúkom. Bolo to aj útočisko pre neverných biznismenov, narkomanov
hľadajúcich koks, sériových vrahov, pedofilov. Všetci žiaľ mali
spoločnú jednu vec. Boli to ľudia vysoko spoločensky postavení.
A zrazu tam bol. V strede blesku, ktorý sa z ničoho nič objavil na
oblohe
bez oblakov počas bezveternej noci. Stál po členky v mláke na zablatenej
a
pustej lúke. Zlomený, zmätený a odvrhnutý.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn.
red.)
Štvrtok, ďalší diel mangy od neznámeho kresliča, opakovala si už asi
tisíci raz Monika. Kúsky zošitovej mangy jej ktosi začal vhadzovať do
poštovej schránky s perfektnou pravidelnosťou každý štvrtok.
Odkladám tašku aj klobúk s kabátom vedľa okna na vešiak. Skladám
si
tiež masku z tváre. Niečo tu však nesedí. Zrkadlo. Nie som tam ja.
Alebo som?
Pondelky bývali vždy najhoršie. Ako zdravotná sestra som si veľa
zábavy
v práci neužila. Tajne som si zapisovala, koľkokrát som už nejakému
nešťastníkovi pichla do zadku ihlu. V pondelok som rozdávala bodnutia
viac
ako obvykle.