„Pán profesor, v uplynulom týždni vyvolali vaše vyjadrenia
obrovské
rozhorčenie a vášne v celej spoločnosti. Mohli by ste televíznym
divákov
vysvetliť svoje stanovisko?“ „Veľmi rád, pán redaktor. V prvom rade
chcem všetkých ubezpečiť, že starostlivosť o životné prostredie…
Po odpoledním sluncem ozářeném úbočí, občasně porostlém
nízkými
keři, se po úzké prašné cestě pohybovali dva muži. Vedli mezky se
zavazadly a postupovali vzhůru k náhorní plošině. Obešli skupinu
velkých
balvanů a zamířili ke svažujícímu se okraji.
Chytila sa za vyduté brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Zničeným
pohľadom pátrala po sestričke, ktorej by sa mohla zveriť do opatery. Po
čakárni sa tmolili iba budúce matky, zväčša v sprievode partnerov.
Ručičky vreckových hodín stáli. Znova, v rovnaký čas, rovnaký
deň.
Výročie úmrtia jeho starých rodičov. Týždeň po jeho narodeninách.
Namáhavo sa mi podarilo otvoriť oči. Bol som úplne priviazaný
o kreslo
koženými remeňmi. Okolo mňa sa rozprestieral kruh svetla, za ním však
vládla hustá tma.
Veriaci sa pomaly schádzali na polnočnú omšu. Zababušení do
zimného
oblečenia, mlčky smerovali do kostola. Neponáhľal som sa. Nechcem tam
byť
medzi prvými a sedieť kdesi vpredu. Vlastne, ja sem vôbec nepatrím. Idem
sem
po prvý krát.
Počul dunivé kroky ťažkých topánok. Pot mu stekal do očí, ktoré
ho
pálili. Utrel si ich chrbtom ruky a vstal z chladivého mramoru. Priložil
ucho k dverám, aby počul, v ktorej miestnosti je votrelec. Počul, ako
niečo mrmle, nedokázal však identifikovať, čo to bolo.
Muž pozoroval skrz hledí skafandru zvláštní útvar v dáli. Jen tak
tam
uprostřed pouště trčel podivný vysoký pokroucený předmět. Nejistě
popošel kupředu. Raketoplán nedaleko zapíchnutý v písku.
Tento ľúbostný príbeh sa odohráva v časoch, keď sa Turecko
snažilo
dostať do Európy. A úspešne. Turci vtedy pobláznili hlavu nejednej
Slovenke. Viaceré najprv pobláznili a potom aj uniesli. Voľajaké prv
uniesli
a nato pobláznili. A mnohé iba uniesli. A niektoré Turci neuniesli,
lebo
ani Turek neunesie všetko, aj keby sa zbláznil.
Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo
to
náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať
nedal.
Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov.
Oni
boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho.
V dnešnej dobe to ani čarodejnice nemajú ľahké. Hoci nie sú
prenasledované ako voľakedy, predsa len sa nemôžu ukazovať len tak
medzi
ľuďmi a musia skrývať svoju pravú tvár. To im však nebráni, aby sa
stretávali a realizovali aj v dnešnej modernej dobe.
Několik rodin trávilo dovolenou společně u velkého jezera. Děti si
užívaly slunce a vody a na břehu stavěly velké hrady z písku. Když
byl
hrad hotový, vyšlapávaly k němu cestičky ze všech stran a dotvářely
stopami různé obrazce.
Starý muž na šramot nereagoval. Nebolo to plieskanie krídiel
netopierov
preháňajúcich sa popod jaskynnú klenbu, ktorá zvuky náhodne zosilňovala
a
pohlcovala. Takto sa kotúľajú kamienky. A žiadny kamienok sa nepohne
sám
od seba.
Komplex Orbitu, sekcia 9, sterilná zdravotnícka sála Genu. Na dvoch
oddelených lôžkach veľkej miestnosti ležia vedľa seba dve ľudské
telá,
muža a ženy. V namodralom osvetlení ostro kontrastujú s kovovou farbou
robotov, kontrolujúcich transfúziu krvi u oboch tiel.
Klop. Klop. Súdnou sieňou sa rozhostilo neúprosné ticho. Pred sudcom
a
porotou stáli v magických pasciach dvaja, muž-mág a žena-víla. Muž
bol
skormútený, jeho pohľad bol zapichnutý niekde do diaľky za sudcom.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q2 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 5. septembra 2016.
Jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016 nám prinieslo viac nových
autorov
i tých, čo sa na niekoľko rokov odmlčali a znova sa pustili písať. Od
toho sa odvíjali aj nové prevažujúce témy – komorné či
minimalistické
psychedelické a strašidelné historky.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2016, ktoré je už
18. v poradí, sa skončilo. Teraz čitateľov čaká hlasovanie
o víťazovi.
P.J. stál vo svojej nenápadnej kancelárii, ktorá vôbec nenaznačovala,
že
je najbohatší človek v meste. Pozoroval svoj odraz v okne potiahnutom
fóliou. Vonku sa stmievalo, svetlo svietilo už len v jeho kancelárii.
S mierne narcistickou hrdosťou na seba hľadel a ľutoval sa.
Krvavé koleno otvorilo meniskus a vycerilo zuby. Naokolo bola všade
tma,
takže nebolo vidieť ani že sú od krvi, ani že sú rubínové. Zachytilo
sa
nimi o najbližší strom a pomaly rúčkovalo až pod jeho vrcholec.
Kalendár
„Prosím, pohodlne sa usaďte!“ Pozerám po miestnosti. Nič
moc.
Obyčajná malá miestnosť s pohovkou a pracovným stolom. Tu sa dejú
tie
veľké veci? „Neotáľajte, nemáme veľa času.“
Vložila lakťovú kosť do úponu zápästia. Pozrela sa von a uvidela
bielu
hviezdnu cestu. Biela ju vždy inšpirovala najmenej. Pridala postupne
články
ukazováka a pre zmenu po ňom začala skladať svoj stehenný sval.
„Dobrý deň,“ pozdravil policajný robot babičku úslužne. Už
hodnú
chvíľa naňho uprene zízala. Bol z toho nervózny „Môžem vám nejako
pomôcť?“ „Ani omylom,“ odvrkla.
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto
chcel
pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým
výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
Už zase prišla. Zbadám ju skôr, než otvorí presklené vchodové
dvere.
Vyzerá fantasticky, ako vždy. Vysoká, štíhla, dlhé vlasy a
obrovské…ehm…oči. Sen každého chlapa. Za sebou ťahá kufor. Na
vysokých podpätkoch doklopká až ku mne na recepciu.
Začalo svitať, oranžové slnko bodalo do pravého boku vagónov. Okná
malo
iba niekoľko vozňov, väčšinou pripojených výnimočne k inak celkom
zadebnenej súprave. V tejto súprave boli takéto vozne dva – jeden bol
prázdny, objednaný až na spiatočnú cestu a v druhom sedeli okolo
stoličky
uprostred traja muži.
Ďuro bol junák ako sa patrí. Hora ho chovala, hýčkala, bola jeho
domovom.
Vlka ani medveďa sa nebál, ak bolo treba, poriskom ich vyplatil. A keď
zaťal ostrím, mal i kožušinku na prikrývanie.
Dvakrát si prečítal nápis, aby sa uistil, že stojí pred správnymi
dverami
a nesmelo zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa na druhej strane. Vstúpil a
chvíľu mu trvalo, kým v hustom dyme rozoznal sediacu postavu. „Dobrý
deň. Ja som prišiel…“ rozkašľal sa.
Som Max – štamgast ústavu zdravia. Keďže mi záleží na tom, aby po
mne
zostalo niečo pre ďalšie generácie spolubojovníkov v apatickom objatí
oxazepamu, rozhodol som sa, po záhadnom zmiznutí grófa, viesť si
denník.
Potrebujem na to súkromie, preto píšem vo svojom refúgiu – pod
paplónom.
Zobudí ho ticho. Započúva sa. A potom vstane o pol piatej, ako
každé
ráno, keď ide do práce. Prejde okolo postele, kde spí ona. Potichu aby
ju
nezobudil, otvorí okno. Za oknom je deň sivý ako bol včera, predvčerom,
a
ako je to už asi tretí týždeň.