„Dámy a páni, vítam vás na tlačovej konferencii Ministerstva hospodárstva, na ktorej vystúpi aj premiér Priemerný Človek. Úvodné slovo patrí pánovi premiérovi,“ zarecitovala hovorkyňa.
Napriek strážnikovmu predpokladu si Monika na jedle pochutila. Aj keď ho nebolo veľa dokázalo výborne zasýtiť. „Musí byť určite veľmi výživné,“ pomyslela si spokojná, že sa odhodlala k zdravšiemu spôsobu života.
V jednom království žil princ jménem Antonius Jean George III., kterému se obyčejně říkalo Tonda. Když se Tonda narodil, zjistilo se, že je alergický na perník. Jenže pokud někde nějaký perník viděl, dostal na něj strašnou chuť a chtěl ho ochutnat.
Dvere sa po mocnom kopanci prudko otvorili a narazili do popraskanej steny. Tarmin vtrhol do miestnosti s tesákom pripraveným k útoku, vzápätí však ostal prekvapene stáť. Čakal všetko možné, len nie toto.
Žiarlivosť. Posadnutosť. Tie pocity som nepoznala, kým som nestretla teba. Mala by som ho prekliať? Ten osudový deň, keď som tajne vstúpila do podsvetnej ríše a dívala sa, ako moji bratia súdia ľudí?
Bolo 9. apríla v piatok. O deň som mala mať narodeniny. Bolo skoro ráno a v mojej izbe bolo ešte ticho. Rodičia naďalej spali. Zobudil ma vtáčí spev, bol nádherný. Slnko svietilo očarujúco, jednoducho úžasný deň na piatok.
Na horizonte sa črtalo pole plné kvetov. Hýrilo všetkými farbami. Červené maky, žlté ľalie, modré kosatce, ale aj strieborné asfodely sa bili o to, ktoré sú najkrajšie a najvýraznejšie. Slnečnice sa otáčali za horúcim slnkom.
Kráčala pešo po meste. Rovnaký piatok večer, rovnaký scenár. Oslava výročia firmy, pozvaní boli všetci zamestnanci hromadným mailom. Aj on tam bude. Vedúci jej tímu. Počula ho na vlastné uši. Všetky svoje dievčatá veľmi rád uvidí…
„Počúvaj,“ obrovský entuziazmus naplnil vesmírny čln, „dostal som ohromný nápad.“ „Zase chceš pašovať tie myši cez polku galaxie a predávať ich trikrát pod cenu ako minule?“ oponovala mu obrovská znechutenosť.
Povzdychol som si a zobral smeti. Už-už som chcel vyjsť z bytu na chodbu, keď mi napadlo, že nemám kľúče. Akonáhle som ich našiel, už mi nič nebránilo v tom, aby som mohol na čerstvý vzduch. Pri čakaní na výťahy pri matnom osvetlení som si povzdychol druhýkrát.
Námestie pôsobilo ako rínok z viktoriánskeho obdobia, prevládali prach, špina a zmätok. Sochu fontány, podobne ako radnicu, okolité domy a paláce zničila tlaková vlna vodíkovej bomby zhodenej na hlavné mesto pred viac než troma storočiami.
Triasla mnou zima a pichalo ma v hrudi. Preberal som sa. Niekto mnou zatriasol. Napokon som vzal odvahu v hrsť a otvoril jedno oko. Nado mnou sa klátil mužík v uniforme.
Na obrazovkách som sledoval bránu vojenskej základne v čínskych horách. Sedel som v neďalekom kryte a číhal na podozrivé aktivity, ktoré by nasvedčovali, že Čína používa základňu na výrobu zbraní pre Kóreu. Považoval som to za blbosť…
Je šero, stmívá se a stíny se táhnou jako žvýkačka nalepená na botě. Stojím na hřbitově a užívám se dosyta společnosti mrtvých nebožtíků. Nemám rád, když mě někdo v tenhle kouzelný moment, který si dopřávám tak jednou za měsíc obtěžoval a tak jsem si vypnul mobil.
Kalendár
Fero vykračoval lesnou cestou a rezko si popiskoval. Sekeru mal pre istou schovanú v rukáve hrubého prešiváka. Ak by stretol lesníkov, tváril by sa, že sa len tak prechádza, hoci si nebol istý, či by mu uverili. Niečo vetrili, veď stromy sa len tak nestrácajú. Ale jeho skrýšu aj tak nenájdu.
Kde bolo, tam bolo žil jeden farmár. Choval všetky druhy hospodárskych zvierat. Kačice, husi, kone, kravy a aj svine. Boli to traja bratia. Volali sa Rypák, Chvostík a Bôčik. Po čase sa farme prestalo dariť.
Jazdec na hradskej sa neponáhľal. Vychutnával si podvečerné októbrové slnko opierajúce sa mu do bradatej tváre. Bol takmer na mieste, od osady ho delilo len pár sto krokov. V rieke, kľukatiacej sa dolinou, sa odrážali okolité kopce a ich lesy…
Po slabom šťuknutí televízia zhasla. Neuprataná izba potemnela. Trocha svetla, vychádzajúceho z otvorených dverí do chodby, dopadala na zamastené zvyšky objednanej večere pred obéznym mužom na gauči.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q1 2018. Prvá poviedka tohto kola bude uverejnená 5. 2. 2018, posledná 28. 5. 2018.
V mene autorov ďakujem všetkým čitateľom za ich priazeň a konštruktívne komentáre k súťažným textom. A kto je víťazom tohto kola?
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2017, ktoré je už 21. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Teraz zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ľadový vietor za oknom lomcoval holými vetvami stromov. Už pred pár dňami zhodili svoj farebný šat a pripravili sa na nastávajúcu zimu. Tento rok udreli mrazy zas o čosi skôr. V izbe aj napriek tomu panovalo teplo. Horúca voda prúdila starým potrubím a kŕmila ošarpaný liatinový radiátor.
Otvorili sa dvere a do malej zasadacej miestnosti vkročil mladík Andrej Potok. Privítal ho vysoký muž stredného veku a mladá krásna žena, ako vystrihnutá z módneho časopisu. Obaja sa zdvorilo postavili a podali mu ruku na privítanie. Andrej mal pocit, že sa dotkol kusu ľadu.
Mesto stojí na vysokom kopci a ľudia kráčajú tým kopcom, smerom k mestu. Keď k mestu konečne dorazia, lebo vždy ho chceli navštíviť, ale nejako na to nenašli čas, okolo mesta vyrastú hradby.
Metro sa hnalo z Karlovky pod Dunaj. Kolesá hrkotali, po poslednom útoku boli koľajnice štrbavé ako prváčik. Duraniové pásy mali byť nezničiteľné, ale to platilo, len ak sa použila stopercentná zliatina. A tú by v Prešporku nenašiel ani najväčší optimista.
Kde som to skončil? Oh áno! Čo sa mi stalo? Prišli za mnou Návštevníci. Nepočul si o nich? Ani ja kedysi. Všetko som to bral ako báchorky ľudí, čo majú príliš veľa času a vymýšľajú blbosti, len aby sa zabavili. Ja som taký nebol.
Nad hradom šalela búrka. Vietor zavíjal po chodbách, trieskal okenicami, blesky osvetľovali najtemnejšie kúty hradu za sprievodu hrozivého rachotu. Prievan pozhasínal všetky hromničky. Zdalo sa, že zvonku počuť ujúkanie stríg, tešiacich sa na stretnutie so samotným diablom.
tarca z modlitby vyrušil zvuk pištiaceho čajníka.Roztrasenou rukou sa natiahol po ošarpanej paličke a snažil sa rozhýbať stuhnuté končatiny.Zhrbený sa dotackal do kuchyne.Jednou rukou si zalieval čaj z čerstvej šalvie do prasknutej šálky,druhou si pridržiaval boľavý chrbát.
Slnko zišlo z oblohy a zem sa ochladzovala ako čerstvá mŕtvola. Malý chlapec sedel v obývačke na polorozpadnutom gauči a ustráchane sledoval čiernobiely televízor. Bežiaci program vôbec nevnímal. Prišla noc a s ňou strach.
Prší. Už ani nemohu říct, že prší zase, protože prší pořád. Nejsou to jednotlivé přeháňky, ale jeden nekonečný vytrvalý déšť. Ani nepoznám, kdy je ráno nebo večer. Vypadá to pořád stejně. Šedivě a chladně. Vyhovuje mi to. V té chvíli, co začne pršet, zpozorníte, jakmile uslyšíte ten zvuk.