Všimol si ju pred chvíľou: žena, neurčitého veku, udržiavaná – a
bola
v saune spolu s ním, už keď si dával prvé kolečko. Sedela na tom
istom
mieste ako vtedy.
Cilian Clendah seděl ve vysokém, zdobně vyřezávaném křesle a
zamyšleně
ťukal brkem o desku stolu dovezeného až z dalekého východu. Jako malý
si
přísahal, že jednou získá vše, po čem toužil.
Text bol na žiadosť autora zo stránky stiahnutý dňa 26. 7. 2021.
„Nevieme si s tým poradiť.“ Hlavný inžinier Wan s tichým
lusknutím
vytvoril okolo seba zelenkastý obláčik, aby dal ostatným členom
zastupiteľstva decentne najavo, v akom citovom rozpoložení sa nachádza.
Sedela som v tej čakárni už niekoľko hodín, a stále som nemala
žiadne
informácie o svojej sestre. Bola som na ceste z práce, keď mi volali,
že
moja sestra mala autonehodu. Nevedela som čo sa jej stalo, bude
v poriadku?
Kde je jej manžel? Bol s ňou v aute?
Ležím na posteli a pomaly sa prebúdzam. Môj mozog je čiastočne
prebudený
a čiastočne ešte stále pod vplyvom spánku. Začínam vnímať zvuky a
odrazu si uvedomím, že nie som vo svojej posteli. Počuť piskľavé
otáčanie koliesok nemocničného lôžka…
Klasický pondelok. Možno viac upršaný, ako je bežné. V malom
okresnom
meste sa začína hodina. Etika. Do triedy vstupuje učiteľ, akého zatiaľ
nikto z triedy nevidel. „Postavte sa, žiaci.“
Z temného nočního nebe vypouštěli obři nejasných tvarů salvy
dešťových kapek, které zkrápěly krajinu pod nimi. Franta tou dobou
mířil
domů z večerní směny po klikaté cestě obklopené lipovou alejí. Pod
očima se mu rýsovaly dvě silné vrásky a průzor mezi víčky měl
užší
než kdejaký obyvatel asijského kontinentu.
Už pred pol otočkou Obey nahlásil chybu v systéme. „Silojemy sú
prinízke, musíme ich vymeniť inak nám šífenka raz vybuchne.“ Vedel,
že
Prvý Komplikátor sa bude vykrúcať, občas mu to vzbúrilo žlč, ale
vždy
sa nejako dohovorili.
Larry našlapoval co nejtišeji. Stále nemohl uvěřit, že je to právě
on,
kdo uspěl ve výběrovém řízení města na pozici ošetřovatele
zvláštních pacientů místního sanatoria.
Musí vydržať do svitania! Alena sa chvela vzrušením. V bruchu
cítila
motýliky a na rozoklanom jazyku chuť – pach krvi. Celé pobrežie ešte
halila hustá tma. Vánok však priniesol slabé chvenie smrteľného
výkriku.
Je zvláštne, akí sú ľudia rozdielni. Niekomu stačí ku šťastiu
vlastniť
malý, stiesnený byt v prepchatom paneláku, mne by nestačil ani celý
svet.
Niekedy ma totiž pochytí taký obrovský hnev a nepokoj, že by som
najradšej
vyskočil z kože.
Je ráno. Aspoň tak by to malo byť. V krajine večnej tmy je to trochu
náročná otázka. Na povrchu možno krásne svieti slniečko a po lúkach
sa
môžu naháňať motýliky, ale tu je tma.
Meč narazil do lebky a ozvalo se zapraskání. První mrtvý gob padl
k zemi.
Viktor se napřáhl a udeřil druhého. Jeho mistr stál za ním a kryl
mu záda.
Naveľa sa mi podarilo dostať na chodbu. Až tam som počula zvuky bitky
niekoľko poschodí nado mnou. Vodcovi sa evidentne podarilo za pomoci
kameňa
času spojazdniť portál vo svojom vlastnom laboratóriu.
Samota – slovo, ktoré mi dnes tak veľmi naháňa strach. Je to
odlúčenosť od sveta? Opustenosť? Stav kedy je človek na všetko sám a
na
nikoho sa nemôže spoľahnúť? Ťažko povedať. Na každého pôsobí inak
a
definície sa rôznia. Mal som o nej dosť času premýšľať, ale stále
nenachádzam uspokojivú odpoveď.
Na lavičke sedí žena, takmer bez pohybu, oči upiera na písmená. Pozerá
na
ne tak dlho, až sa nakoniec zmenia naspäť na nezmyselné tvary, aké
v nich
vidia deti, kým sa naučia čítať.
Ten den, co jsem zjistil, že mám AIDS, byl rozhodně jeden
z nejlepších
dnů mého života. Kdybyste mi tohle nechtěli věřit, věřte mi aspoň
to,
že byl jeden z nejzlomovějších.
Dom je starý, polorozpadnutý, spolovice pohltený lesom a je obývaný
jediným podnájomníkom. Samozvaný čierny vládca obydlia po nociach
blúdi
miestnosťami a loví opovážlivcov vnikajúcich dnu z polí.
„Som Gubka dúhová, no Milko ma volá Anastázia- dva dni po mojom
narodení
o tom slávnostne rozprával svojej frajerke. Zároveň jej vysvetlil, že
som
sa len nedávno narodila. Povedal jej, že sa bude o mňa starať a ja mu
verím! Ostatne- zdá sa, že všetkým rybkám tu u nás sa darí.“
..Niekde v tme to praská ako vetvičky, to len batoľatám lámu
kostičky.
Rozlámané deťúrence do kotla hodil a zaživa uvaril. Lebo také mäsko
je
vraj najonakvejšie…
„Milí liberálni novinári! Volám sa Ján Mak, som minister médií
Sociálnej republiky a dnes vám budem robiť sprievodcu po našej milovanej
vlasti,“ predstavil sa pupkáč ohúreným zahraničným novinárom
čakajúcim v prázdnej letiskovej hale.
Mlčky sa pozerám na znudeného človeka predo mnou. Som na pracovnom
pohovore,
ale po pravde som nikdy nič takéto nezažil. Spolu so mňou je
v miestnosti
človek, o ktorom sa ťažko niečo povie s úplnou presnosťou.
Laura si na nič nespomínala. Prehĺtala a dýchala čosi zelené.
Opatrne
zdvihla viečka a oči ju zaštípali od zelenej tekutiny. Obklopoval ju
svet
tekutej zelenej farby. Nezachvátila ju hrôza, ako by sa dalo očakávať.
Akosi to všetko predpokladala.
Nie som blázon. Určite ste túto vetu často počuli v prípade
pacientov
akejkoľvek duševnej bunky. Ale nebojte sa, dokážem vám, že mám
pravdu.
Mám asi štyri hodiny, než ma zoberú a DeepMindX vie, čo sa so
mnou stane.
Kalendár
„Nezdržím vás dlho, pani Donovalová,“ uisťoval nadporučík
Ferko.
Vlastne ani sám netušil prečo sa po piatich dňoch znova vracia do bytu,
ktorý už raz podrobne prezrel. „Policajný inštinkt,“ oznámil sám
sebe
v márnom úsilí zahnať pocit bezmocnosti.
Keď som uvidel v psom útulku spoza mreží tie jeho prosiace oči, vedel
som,
že naše stretnutie je osudové. Dvojmesačné šteňa bradáča stredného
sa
už na druhý deň stalo súčasťou života našej rodiny.
Zobudila sa na akési čudné zvuky. Prenikali do jej spánku, zaplietali sa
jej
do snov a menili ich na horory. Amaya neochotne otvorila oči, aby zistila,
čo
ju takto nemilo budí.
Caron sedel na tróne spolu so svojou trojročnou dcérou Elizabeth, ktorá
mu
sedela na kolenách. Čítal jej obľúbenú knižku, tak ako každý večer
pred spaním.