Ohnivé pero Q2 2017: Pohovor

Otvorili sa dvere a do malej zasadacej miestnosti vkročil mladík Andrej Potok. Privítal ho vysoký muž stredného veku a mladá krásna žena, ako vystrihnutá z módneho časopisu. Obaja sa zdvorilo postavili a podali mu ruku na privítanie. Andrej mal pocit, že sa dotkol kusu ľadu. Vysoký muž sa vzápätí usadil a krasavica s Andrejom ho bez slov nasledovali. „Moje meno je Kristian Berg a som riaditeľom koncernu pre Euroáziu. Moju asistentku Lenu Gabčíkovú už určite poznáte.“ Adnrej prikývol, aj keď nedal na sebe poznať žiadnu emóciu, v jeho vnútri bublala zmes očakávania, nedôvory, nádeje a strachu. Asistentka sa na neho chladne pousmiala a ukázala svoje ukážkové biele zuby. Všimol si ich na ich prvom pohovore, ktorý mal iba s ňou. Pripadali mu nepozemsky dokonalé, tak ako aj jej úsmev, tvár a celé telo.

„Musím povedať, že ste na nás zapôsobil,“ pokračoval riaditeľ Berg, „bol som informovaný, že ste prvé kolo prešiel ako jeden z najlepších.“ Na chvíľu stíchol, aby mal Andrej čas vstrebať pochvalu. „Ako ste sa už dozvedel, ide o veľmi významnú funkciu v našej spoločnosti. A chceme si vybrať toho najlepšieho,“ sucho konštatoval, Andrej prikývol. „Ohodnotenie bude tej funkcii zodpovedať, bude priam rozprávakové,“ riaditeľ žmurkol na Andreja a ten v tichosti preglgol.

„Moja pôvabná asistentka vás oboznámila, že sa jedná o prácu vo východnej časti Ukrajiny. Konkrétne v tej časti, kde ešte pred nedávnom prebiehali boje. Takže s prácou je spojené aj bezpečnostné riziko, ktoré ako som sa už raz vyjadril, bude dobre zaplatené.“ Riaditeľ prestal rozprávať a chladnými očami bez pohnutia sa zapichol do Andrejovho pohľadu. „Riziko mi nevadí,“ odvetil mladý Andrej, snažil sa, aby jeho hlas znel presvedčivo, ale vôbec to tak nevyznelo. Riaditeľova tvár sa zachmúrila, oči spozorneli. Andrejom prešla vlna neistoty, vedel, že odpovedal špatne. „Skúsenosti zo zahraničia mám excelentné, cestovanie mi nevadí, nové prostredie zvládam dobre,“ snažil sa situáciu zachrániť, ale jeho slová s riaditeľom ani nepohli. „Ako Slovák som sa musel v začiatkoch v zahraničí prebíjať a siahnuť na dno svojich schopností. A nakoniec som uspel a povýšili ma na šéfa kuchyne.“ „Z ktorej vás však vyhodili za hrubé násilie na svojich podriadených,“ zamiešal sa do Andrejových slov riaditeľ, „a na Slovensko ste utiekol pred disciplinárnym stíhaním.“ Andrej v momente ztuhol, jeho myseľ sa prepadla niekam do prázdna a s otvorenými ústami tupo zazeral na riaditeľa. „Zistili sme si o vás všetko pán Potok, ako vidím trocha vás to zaskočilo,“ víťazoslavne sa na mladíka zatváril. Andrej ešte zopár sekúnd nemo hľadel, v zápätí sa zo šoku spamätal. Predsa len, v zahraničí zažil svoje a bol na rôzne šoky a záťaže zvyknutý. Ale aj tak mu nedala pokoj myšlienka, ako na to mohli prísť? V tú chvíľu si bol istý, že na pohovore pohorel. Rozhodol sa, že to nebude zbytočne preťahovať. Išiel vstať, keď v tom sa ozval riaditeľ: „Deje sa niečo pán Potok? Myslím, že sme ešte neskončili.“ Andrej sa zamiesil na stolici, nechápavo sa poobzeral okolo seba, pocítil ale šancu a tá ho ukľudnila.

„Na túto pozíciu hľadáme človeka so špeciálnymi schopnosťami. Jedná sa o prácu vo vojnovej zóne pán Potok. Krajine plnej násilia, chudoby, beznádeje. Pre biznis sa snáď lepší kus zeme ani nedá nájsť,“ riaditeľ sa zrazu rozrehotal akoby povedal nejaký skvelý vtip. Krásna asistenka sa usmievala, chápavo prikývla, aj keď Andrej nemal potuchy čomu a situácia mu začínala pripadať čoraz absurdnejšia. „Tí ľudia budú s vďakou pracovať skoro zadarmo. Pán Potok, my nie sme charitatívna organizácia, my sme firma, ktorá musí generovať zisk. Tým ubohým ľudom tam však chýba disciplína. A my potrebujeme niekoho, kto ich usmerní, rozumiete mi pán Potok, rozumiete,“ riaditeľ sa zase rozchechtal, „disciplína, pán Potok, disciplína,“ vzrušene kričal a Andrejovi sa zazdalo, že sa jeho zreničky rožiarili do ohnivej červene. Riaditel mŕtvolne stíchol a predklonil sa k Andrejovi: „Ak to bude nutné,“ stíšil hlas takmer nepočuteľne, „treba použiť fyzické násilie. Je tam ale taká beznádej, že si s nimi môžte robiť beztrestne čo chcete.“ Usadil sa naspäť a zahľadel sa pozorne na Andreja. Tomu v momente došlo, že teraz sa o ňom rozhoduje. Asistentka tiež zvážnela a upierala na mládenca svoje krásne oči.

Andrej sa prvý krát usmial. Samého ho to prekvapilo. Ten chlad, ktorý v sebe pocítil ho akýmsi spôsobom ukľudňoval, akoby sa konečne našiel, po dlhej dobe ucítil so sebou spokojnosť. Teraz je na ťahu on. Uvedomil si, že toto môže byť príležitosť na ktorú tak dloho čakal. Lenže aká je jeho cena? „Mohli by ste mi povedať niečo bližšie o tej pobočke vo východnej Ukrajine?“ povedal to tak sebavedome, až sa sám sebe čudoval. „Niečo áno,“ odvetil riaditeľ tajnostkársky. „Základný prehľad ste sa už isto dozvedel na prvom pohovore od mojej úžasnej asistenky,“ asistentkyne oči lapili riaditeľov pohľad a jej ústa pokračovali svojim príjemne znejúcim hlasom. „Môžeme vám zatiaľ povedať iba toľko, že výrobná sila pobočky bude ohromná, tisíce ľudí, možno desaťtisíce. Ziskovosť bude taktiež ohromná,“ zablikala očkami a Andrejovi sa na najmeší okamžik zazdalo, že sa jej ladný hlas zmenil v odmorný hadí sykot. „Lenže,“ zvýšila hlas, „človek na tejto pozícii si bude musieť vedieť rady s veľkým počtov výrobnej sily, aby pracovala čo najefektívnejšie a za čo najnižšie náklady. Chápete čo tým myslím?“ Andrej znalecky pokýval hlavou. Lenže stále nevedel za koľko. On im otroka robiť určite nebude. Riaditeľ zachytil jeho nerozhodnosť a akoby len tak dovetra oznámil: „Vybratému záujemcovi bude prevedených 5000 EUR na bankový účet ako malý príplatok na náklady spojené s cestovaním. Samozrejme je to len taká smiešna suma, ktorá nestojí snáď ani za zmienku. Skutočné ohodnotenie sa bude pohybovať v zácviku v päťciferných číslach, ak však bude daný človek šikovný, nie je problém aj vyššie ohodnotenie.“ Andrejovi pri týchto slovách skoro zabehlo, načo sa riaditeľ aj s asistentkou hrubo rozosmiali. Päť ciferné čislo na výplatnej páske, či na bankovom účte, Andrejovi sa od toľkých núl zatočila hlava. Za takú sumu ich tam bude drať z kože, aj keby mali pochcípať. Riaditeľ sa s asistentkou stále smiali, akoby presne vedeli na čo práve myslí, oči im neprirodzene žiarili.

Andrej sa vzchopil. „Som pripravený pre vás začať pracovať,“ povedal hlasom ostrým ako britva. Riaditeľovi zamrzol smiech, no úsmev si ponechal: „Pripravený ešte nie ste. Ale to sa nebojte, my si vás pripravíme.“ Na chvíľu nastalo ticho. „Dohoda sa nebude spisovať žiadna. Žiadne podpisy, nič formálne, to je vám myslím, že už jasné. Inštrukcie vám osobne odovzdá moja asistentka. Zajtra vám na účet príde 5000 EUR.“ Po poslednej vete prešiel Andrejovi mráz po chrbte. Riaditeľ sa postavil. „Pohovor je u konca,“ zahlásil, „a gratulujem pán Potok.“ Podal mladíkovi ruku, k čomu sa pridala aj asistenska a Andrej mal znova pocit, že sa dotkol čistého ľadu.

Dvere sa zatvorili a Andrej si po pár krokoch uvedomil, že si v zasadačke zabudol bundu. Hlupák, vynadal si. Otočil sa a zamieril naspäť. Ticho zaklopal, z miestnosti sa však nikto neozýval. Ešte raz zaklopal a pomaly otvoril dvere. V zasadačke bola tma a nikde nikoho. Prekvapene zíral do šera, nechápal kedy mohli odísť, veď sa otočil už po pár krokoch. Na stoličke mal prevesenú bundu. Schmatol ju a so zmätenými pocitmi opustil firmu. Na druhý deň mu na účet prišlo 5000 Eur a pozvánka na jeho prijímací ceremoniál.