Ohnivé pero Q1 2018: Búrka

ohnive pero

Na horizonte sa črtalo pole plné kvetov. Hýrilo všetkými farbami. Červené maky, žlté ľalie, modré kosatce, ale aj strieborné asfodely sa bili o to, ktoré sú najkrajšie a najvýraznejšie. Slnečnice sa otáčali za horúcim slnkom. Medzi poľami sa nachádzala prašná cesta.

Cestou prechádzal mladý muž. Nadchýnal sa tou nádherou. V živote nevidel tak nádhernú scenériu. Sledoval jasnú oblohu a pomaly kráčal k domčeku na kopci.

Bol ako vystrihnutý z detskej kresby. Dve okná vpredu a drevené dvere. K nebu sa dvíhal dym z komína. Na tráve pred domčekom sa pásol hnedý kôň.

Zaklopal. Spoza dverí začul šuchotavé zvuky. Dvere otvorila staršia žena v modrej zástere. Sivé vlasy mala zopnuté do drdola. Tvár jej brázdili vrásky.

„Adamko, čo ty tu robíš?“ Opýtala sa prekvapene.

„Potrebujem pomoc. Ide o Charlotte. “

„Claire, kto je to?“ Ozval sa hlas za starou ženou.

„To je náš vnuk. Prišiel za nami. Potrebuje pomôcť.“

Starý muž mal na sebe nohavice umastené od hliny. Jeho tvár mala tvrdé rysy, no zároveň z nej vyžarovala láskavosť.

„Veľmi radi ťa vidíme.“ Povedal starý otec. “Čo sa stalo?“

„Mali sme s manželkou nehodu. Odvtedy som ju nevidel. Musím ju nájsť.“ Plakal.

„Stará mama sa tvárila veľmi skľúčene. „Na západ odtiaľto, pri jazere žije jedna žena. Volá sa Oriana. Má veľkú moc. Možno ti pomôže. No máš čas len do západu slnka.“

„Vezmi si nášho Fábia. Je to dobrý a rýchly kôň."

Adam vysadol a rozlúčil sa so starými rodičmi. Nelúčil sa na dlho. Vedel, že sa nimi opäť stretne.

Rýchlym cvalom prechádzal krajinou. Sledoval obzor. Zrazu uvidel, že sa blíži búrka. Čierne, ťažké mraky zahalili slnko. Zotmelo sa. Tmu osvetľovali blesky a hrom ich dunivo sprevádzal. Vo vzduchu visel vlhký opar. Jazdec popchol koňa, aby cválal rýchlejšie. Z neba začali padať veľké, studené kvapky. Dážď neustále silnel. Prudký lejak mu švihal do tváre a očí. Nič nevidel. Bol celý premočený. No nemienil sa vzdať. Blesk udrel do starého dubu a rozčesol ho. Srdce mu bilo ako o preteky. Jazyk sa mu lepil na podnebie.

Začal blúdiť. Zastavil a obzeral sa na všetky strany. Videl však len hustnúcu temnotu. Bál sa, že sa k jazeru nedostane do západu slnka. Bola mu zima a sily ho opúšťali. Popchol Fábia a zamieril k strede búrky. Vedel, že ňou musí prejsť. K lejaku sa pridal silný vietor. Blesky čoraz viac udierali do blízkych stromov. Fábio sa spínal a erdžal. Jazdec mal čo robiť, aby sa v sedle udržal.

Po chvíli začala blýskavica ustupovať. Mraky sa začali trhať a znova vykukol zlatý kotúč. Adam si vydýchol. Myslel si, že to neprežije. Do srdca sa mu vliala nová nádej.

V diaľke sa črtalo veľké jazero. Modrá hladina odrážala slnečné lúče a malé vlnky jemne narážali o breh. Zoskočil z koňa a pozoroval okolie. Pri brehu stála žena oblečená v bielych šatách antického strihu. Kučeravé čierne vlasy jej viali vo vetre. Hľadela na obzor. Zrazu sa otočila. Pozrela na Adama, usmiala sa a pomaly k nemu pristúpila.

„Adam, predsa si prišiel.“ Stále sa usmievala a dívala sa neho nežnými modrými očami.

„Kto si? My sa poznáme?“

„Ty to naozaj nevieš? Bystrý teda nie si.“

„Hľadám svoju manželku. Vraj mi môžete pomôcť.“

„Videla som ťa, ako si prešiel búrkou. Tvoja láska k žene je nekonečná. Málokto prejde tou blýskavicou. Preto ti dovolím sa s ňou stretnúť. Musíme sa však ponáhľať, lebo slnko už zapadá.“

Zaviedla ho k malej jaskyni.

„Musíš do nej vstúpiť.“ Povedala Oriana.

Adam sa tváril nechápavo.

„Len choď a pochopíš.“

Vo vnútri ho obklopila hrozná tma. Nič nevidel. Počul iba nárek nejakej ženy. Ten hlas mu bol povedomý. Postupoval hlbšie a hlbšie do útrob jaskyne. Cítil ako sa jeho dlane dotkla jemná, ženská ruka. Tma sa v tej chvíli začala rozťahovať a on uvidel ostré svetlo.

Ležal na posteli. Niekto ho stál držal za ruku. Bola to Charlotte. Plakala. Hlavu mala položenú na jeho hrudi. Svojimi slzami mu zmáčala pyžamo. Zdvihol ruku a pohladil ju po vlasoch. Rýchlo zdvihla hlavu a vykríkla.

„Adam! Ty žiješ! Ja tomu neverím.“ Zakričala a vrhla sa mu okolo krku.

„Čo sa stalo?“ Povedal chrapľavo.

„Mali sme autonehodu. Povedali mi, že si mŕtvy. Chcela som umrieť s tebou.“ Usmievala sa pomedzi slzy.

„Dostal som sa na druhú stranu a videl tam svojich starých rodičov. Pomohli vrátiť sa späť.“

Do miestnosti vtrhli lekári a sestričky. Nemohli uveriť vlastným očiam. Adama už vyhlásili za mŕtveho. Bol to zázrak. V duchu ďakoval starým rodičom a tajomnej žene, že ho poslali späť za rodinou. Pohladil svoju milovanú po vlasoch. Začal rozprávať čo počas svojej smrti zažil. Neponáhľal sa. Mal na to celý život.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. marca 2018
Zuzana Engelová