 |
Metro sa hnalo z Karlovky pod Dunaj. Kolesá hrkotali, po poslednom útoku boli koľajnice štrbavé ako prváčik. Duraniové pásy mali byť nezničiteľné, ale to platilo, len ak sa použila stopercentná zliatina. A tú by v Prešporku nenašiel ani najväčší optimista. Kvalita šla skrátka do Bystrice, a tak sa tunajšie vagóny triasli ako opité.
„Mami, prečo má ten ujo na čele hviezdu?“
„Lebo je teplý!“ napovedal pohotovo výrastok v roky nepranej bunde. Sedel oproti chlapcovi a čochvíľa vycieral na jeho mamu pokazené zuby.
Darina Mickovičová sa snažila upokojiť, ale pri pohľade na bandu flákačov, čo sa s nimi viezli od Dúbravky, jej behal mráz po chrbte. A teraz pristúpil ešte aj ten…
„To je moja značka,“ nahol sa muž s tetovaním na čele k chlapcovi. „Ako tá na tvojich nohaviciach.“
Maroško Mickovič pozrel na štyri biele pruhy, čo sa mu jagali na šuštiakoch. Prešiel po nich prstom. Potom zodvihol zrak a pochybovačne skúmal zlaté tetovanie, ktoré nosil cudzinec oproti nemu.
„Kecy!“ vykríkla na celý vagón dievčina z partie. Jej šaty boli čistejšie, ale zato šité na kohosi oveľa menšieho. Málo látky, veľa holej kože.
„Čo drístaš, teplohlav! Všetci vieme, čo si zač, tak netlač malému kaleráby! Kto ťa sem vôbec pustil?!“
Tetovaný ju ignoroval. Pokračoval vo vysvetľovaní, ale bolo jasné, že to vraví skôr sám sebe. Ako mantru, horkú a pichľavú. A kým sa vlak so škrípaním sunul popod rieku, ozrejmil, ako to bolo s prvou generáciou kybošov, počítačom vylepšených ľudí. Vravel o implantáte veľkom ako holubie vajce, ktorý sa ukrýva v jeho mozgu. O neskoro odhalenej chybe v návrhu, o prehrievaní a explodujúcich procesoroch. O tom, ako milióny zomreli a tisícky prežívali s varovnou značkou na čele.
„Vraveli nám horúce hlavy,“ povedal napokon. „Ale jedným slovom sa nadáva lepšie. A tak sme teplí teplohlavci, rozbušky či jednoducho kremíci.“
„Sa vie, ty kokot!“ rozrehotal sa ďalší tínedžer. „Stačí, že myslia na jebačku a už im z toho drbne hlava! Bum!“
Maroško skrivil tvár, ale nerozplakal sa. Darina si ho rýchlo pritiahla k sebe a zovrela v objatí. Na bandu povaľačov sa snažila nedívať.
„Bum,“ dodal tetovaný a odtiahol sa.
V tom okamihu sa vlak otriasol ešte silnejšie. Zaknísal sa zo strany na stranu, potom k nim doľahol strašný rachot a vagón sa vyvrátil. Sediaci popadali, Mickovičovci rovno na chuligánov. Tí, čo stáli, sa držali tyčí ako kliešte a poletovali ako handry.
Svetlo zhaslo. Tmu zaplavili výkriky a plač. Nadávky na teroristov, železnice, zasrané metro aj skurvených politikov.
Po pár úderoch srdca sa zažalo núdzové osvetlenie. Krvavo červené zmenilo vozeň na scénu z inferna. Prepletené telá, tváre zaliate krvou, ruky a nohy poprehýbané v strašných uhloch. Bežný smrad prerazil štipľavý zápach…
„Horí!“ zajačal nečakanou fistulou mužský hlas.
Kakofóniu neartikulovaných škrekov prebili až pravidelné údery. Mužovi s hviezdou sa podarilo odlomiť kus lavice a teraz ňou búšil do okna nad sebou. Aj vlak bol z durania, ale podobne ako koľajnice nepoznal čaro kvality a po pancierovanom okne sa rozbehli praskliny.
Smrad zosilnel a pekelný výjav doplnili plamene. Z prednej časti vagóna, kde horelo, sa tlačili ľudia dozadu. Šliapali po sebe, bili sa a hrýzli. Tetovaný prerušil rozbíjanie okna a niekoľkrát udrel proti davu. V skrumáži sa vytvoril ostrov, lezúci ľudia sa rozostúpili ako more pred Mojžišom. Mickovičovcom sa podarilo ukryť v jeho tieni, ale keď do bezpečia zamieril aj jeden z flákačov, horúca hlava ho chladnokrvne odkopla späť.
Tyč znova udrela do okna.
„Mamíííííííí!“ zakvílil Maroško. „Nedá sa mi… dýchať!“
O posledný kyslík sa ľudia pobili s ohňom. Ale víťazstvo by nepotešilo ani Pyrrha z Epiru. Okno nepovoľovalo a tetovaný udieral stále slabšie.
„Šľak to traf,“ zachrčal s posledným dychom. Pozrel pod seba – chlapec už omdlel a matkine oči strácali lesk. Triasla sa ako osika. Výrastkovia okolo vyzerali ako kapre po výlove, rozďavené ústa lapali naprázdno.
Zvonka sa ozvali sirény.
„Do piatich minút sa sem nedostanú,“ povedal s náhle chladnou hlavou poznačený muž. Pri živote ho držal iba implantát, pohyby mal trhané. Ako bábka. Zaknísal sa, odhodil baranidlo a vyrazil do prednej časti vagóna. Nedbal na popáleniny, roztavené sedadlá, ktoré mu lapali nohy, smrad a zadymenú tmu. Hnal sa dopredu a v očiach mu horelo strašidelné svetlo.
Plecom do dverí záchoda, dvere padnú. On za nimi. Bábka sa skrúca v troskách. Zdá sa, že mu hlava žiari vlastným svetlom. Hviezda jasnie. Prebíja aj svit bateriek, ktoré sa snažia nazrieť do vlaku.
„Preč, bežte preč!“ šepká z posledných síl.
Záchranári varovaní praskotom durania odskakujú. Objavuje sa trhlina, potom druhá a tretia. Nezničiteľný plášť povolí a celá predná časť vagóna odletí. S ohromným rachotom a zábleskom hodným supernovy.
Hviezda vybuchla a do vlaku sa valí vzduch.
Špinavý a skazený, ale taká je už doba.
Dýchať sa dá a na inom nezáleží.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.