 |
Dvere sa po mocnom kopanci prudko otvorili a narazili do popraskanej steny. Tarmin vtrhol do miestnosti s tesákom pripraveným k útoku, vzápätí však ostal prekvapene stáť. Čakal všetko možné, len nie toto.
Vnútri bola iba jedna izba, s drevenými schodíkmi vedúcimi na poschodie. Oproti ulici tu panovalo prítmie, rušené iba troma sviečkami v jednoduchom svietniku. Zvyšné zariadenie miestnosti tvoril zašlý krb, niekoľko skriniek, políc a dve chatrné stoličky. Zhrbená starena práve liala zohriatu vodu do jednej zo šálok. Na stole mala totiž pripravené dve.
Tarmin stál nerozhodne vo dverách, nevediac čo robiť a čo si myslieť. Starena k nemu vzhliadla a na vráskami zbrázdenej tvári sa jej objavil zvláštny úsmev. „Vitaj,“ povedala mu celkom milo. „Pokojne poď ďalej. Ja… už odtiaľto neodídem nikam. Nie je sa teda prečo ponáhľať.“
Naklonil hlavu a prižmúril oči. Vetril pascu, avšak nevedel si predstaviť žiaden spôsob, ako by mu tentokrát mohla uniknúť. Zatvoril za sebou dvere a pomaly pristúpil k stolu. Starena naliala aj do druhej šálky. Čajové lístky zavírili v horúcej vode. „Posaď sa,“ vyzvala ho a odložila kanvicu.
Sadli si oproti sebe. Tesák zasunul do pochvy a pozoroval, ako babica lyžičkou mieša čaj. Ticho sa predlžovalo. Tarmin bol však rozhodnutý, že prvý nezačne. Ona tú hru vymyslela, tak nech si ju rozohrá.
„Mestská hliadka,“ začala napokon s nepatrným úsmevom, „to v poslednej dobe nemá ľahké.“ „Nemá,“ súhlasil sucho.
„Všetky tie nepríjemnosti. Zločinecké gangy idúce si vzájomne po krku. Desiatky mŕtvol váľajúcich sa v uliciach nižších štvrtí. Varasa, topiaca sa v chaose a anarchii, slabnúci obchod, strach. A ako by to nestačilo, zrazu sa odniekiaľ vynorí Maskovaný, ktorý vraždí zločincov bez rozdielu, ako nič uniká strážcom spravodlivosti –“
„Maskovaný,“ prerušil ju Tarmin, ktorý pochopil skrytý zmysel v jej slovách, „to vlastne v konečnom dôsledku zastavil. Ale v meste vládne zmätok, pripúšťam.“ Naklonil sa dopredu. „Preto si možno niektorí mysleli, že sa iné veci v tom neporiadku stratia. Že ostanú nepovšimnuté. A nepotrestané.“
Babica sklopila pohľad, vzala do rúk čaj a napila sa. „Ty si nedáš?“ spýtala sa a ukázala na jeho šálku. „Uisťujem ťa, že je veľmi dobrý a bez akýchkoľvek vedľajších účinkov.“
Uškrnul sa, no čaju sa nedotkol. „Musím priznať, že som prekvapený. Nájsť ťa tu takto. Po tom, čo sa dva týždne naháňame po celej Varase.“
„Nepochybujem. Je to tak ale preto, že aj ja som bola prekvapená. A zvedavá.“
„Myslím, že istú profesionálnu zvedavosť pociťujem aj ja. Odhliadnuc od toho ostatného.“
„Skutočne?“
„Skutočne.“
Starena si vzdychla. „Tak sa teda pýtaj. Ja už nemám čo skrývať. Platí to však aj o tebe?“
Tarmin prikývol. „Niečo za niečo. To beriem.“
„Sme dohodnutí. Čo by ťa zaujímalo?“
Zahniezdil sa na nepohodlnej stoličke. „Bol to zvláštny lov. Kto si, to som zistil skoro ihneď. Preto som predpokladal, že zvyšok pôjde rýchlo. No nebolo tomu tak. Dvanásť dní,“ neveriacky pokrútil hlavou.
„Dvanásť,“ súhlasila.
„Spočiatku som myslel, že máš šťastie. Odvšadiaľ si odišla tesne pred tým, než som tam dorazil ja, každá pasca sklapla naprázdno. Bola si ako duch.“
S trpkým úsmevom prikývla. „Lenže ty si to nevzdal, nepoľavil si. A začal si mi dýchať na krk.“
„Ale stále to nestačilo. Došlo mi, že to musí byť niečo viac, než len šťastie. V tej krčme som ťa skoro mal. Nebyť bitky, čo tam zrazu vypukla.“
Starena si usrkla z čaju. „Ja som ju ale nevyvolala.“
„Viem. Takisto si ani nezariadila, aby sa zrazili tri vozy a zablokovali ulicu, v ktorej si sa stratila. Jeden z kočišov bol ožratý, to je všetko.“
Spriama mu pozrela do očí. „Sám už tušíš pravdu.“
„Ty si tie náhody nespôsobila. Ty si o nich iba vedela.“
„Tak to vyslov. Povedz, čo to znamená.“
„Nie. Chcem to počuť od teba.“
„Dobre teda,“ prikývla. „Mám dar.“
„Dar jasnozrivosti, to som si domyslel. Robila si vešticu, bola si dosť úspešná – je to logické. Podľa toho čo o vás však viem je, že –“
„…veštec nie je schopný vidieť vlastnú budúcnosť,“ dokončila za neho.
„Správne.“
„Väčšina obdarovaných vidí skutočne len cesty ostatných. U mňa je to iné. Ja som, ako už tušíš, schopná vidieť aj tie svoje. Ale len krátko dopredu a alternatívy sú veľmi… Je to zložité.“
„Ako si sama povedala, niet sa kam ponáhľať. Pokračuj.“
„Tak zjednodušene. Keď sa pozriem dopredu, je to ako keby sa predo mnou rozvinulo vlákno, ktoré sa stále strapká a delí, nakoniec však všetky konce zblednú a stratia sa. Ďalej v tom momente nedohliadnem. Keď sa vydám po určitom vlákne, dostaví sa vízia. Tá mi ukáže, čo sa stane, ak sa rozhodnem pre konkrétnu možnosť, ktorú vlákno predstavuje.“
Tarmin sa pokúšal stráviť to, čo práve počul. „Preto si vždy vedela, čo kedy robiť a kam sa postaviť.“
„Áno,“ súhlasila. „Zo začiatku to bolo jednoduché. Mala som na výber. Lenže ty si sa držal mojej stopy ako neúnavný vlk.“ Tarminom nepatrne trhlo. Babica si to všimla a na chvíľu zmĺkla. „Posledné dva dni mi ostávali jedna alebo dve možnosti. Ostatné vlákna končili tmou.“
„Tak si sa vrátila do svojho starého domu, aby si získala čas. Čakal som, kedy to spravíš.“
Starena rezignovane vzdychla. „Nechápem, ako si sa dozvedel, že toto bol môj –“
„To je nepodstatné,“ mávol rukou. „Povedz, aké možnosti vidíš teraz?“
„Všade ma čaká tma. Štyria kušníci na pekárskej ulici isto nestriehnu náhodou. Takisto stráže na námestí a prevrhnutý voz na spodnej križovatke by pre mňa znamenali koniec. Mohla som vyjsť na strechu a preliezť do druhého bloku. Tma. Nevidela som však, prečo.“
Lovec sa usmial. „Trámy sú narezané. Prepadla by si sa.“
Babica bezmocne rozhodila rukami. „Nemám slov. Už na začiatku si ma zaujal. Použila som teda svoj dar. Nevedela som, že v meste sú takí, ako ty, tobôž nie v hliadke.“
„Zaujímalo by ma, prečo si stále myslíš, že som členom mestskej hliadky.“
Starena skoro prevrhla šálku s čajom. Prvýkrát vyzerala skutočne prekvapene. Tarmin s temným potešením sledoval, ako sa jej rozšírili oči, keď začala chápať.
„Poslal ma niekto, kto ti umožnil žiť vo Varase medzi ľuďmi, napriek tomu, čo si. Tak, ako aj mne. Niekto, koho si veľmi sklamala svojim zlyhaním.“
„Či už žijem v perníkovej chalúpke uprostred lesa, alebo v meste, som, kto som. Ani tie roky to nezmenili,“ povedala smutne. Tarmin ju na moment takmer ľutoval.
„Tak dlho si sa držala. Ale ako sa naskytla príležitosť, neodolala si.“
Starena však už opäť pôsobila vyrovnane. „Zdá sa, že on má slabosť pre iných. Pre neľudí.“
Prikývol. „Ja ho ale nesklamem.“
„Máš to jednoduchšie. To, čo robíš, dostatočne napĺňa tvoju prirodzenosť.“
„To na veci nič nemení.“
Postavil sa a tasil. Starena dopila svoj čaj a pokojne mu pozrela do očí. „V mene Strážcu Varasy, si za vraždu a… konzumáciu troch detí odsúdená na smrť.“
Čepeľ prešla hruďou priamo do srdca. Babica sa, akoby zvedavo, zadívala na zbraň, vnorenú do jej tela. Potom sa bez hlesnutia zvalila na dlážku, kde ostala nehybne ležať.
„Nech bohovia berú tvoju dušu,“ zašepkal lovec. Očistil tesák kusom handry a vyšiel na ulicu. Dvere sa ticho zatvorili. Z nedotknutej šálky čaju na stole stále stúpala para.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.