Ohnivé pero Q1 2018: Roklina kostí

ohnive pero

Jazdec na hradskej sa neponáhľal. Vychutnával si podvečerné októbrové slnko opierajúce sa mu do bradatej tváre. Bol takmer na mieste, od osady ho delilo len pár sto krokov. V rieke, kľukatiacej sa dolinou, sa odrážali okolité kopce a ich lesy, žiariace všetkými odtieňmi jesene, mu pohládzali dušu. Konečne doma!

Osada nad riekou, obohnaná palisádovým plotom, bola jedna z najväčších na okolici. A patrila jemu, Matúšovi, synovi Kazimíra. Už počul štekot psov, ktorí ohlasovali príchod pocestných, predstavoval si ruch, spôsobený návratom pána. Čakal, kedy mu jeho blízki a verní vyjdú v ústrety, tak, ako vždy, keď sa živý vracal z vojenskej výpravy. Aha! Už sa ukázala aj strecha hrádku, usadeného nad dedinou. Srdce mu plesalo. Každú chvíľu ich uvidí…

Akosi sa nič nedialo. Brána bola otvorená, ale nie na jeho počesť. Dedina zívala prázdnotou, len hyd mal odvahu premávať sa po ceste. Na vysoké čelo mu sadol tieň a nad nosom medzi mohutnými brvami sa zjavila vráska. Čo sú všetci na poliach? Veď úroda má byť dávno v sýpkach! Nechápavo sa obzeral, hľadajúc stopy po nejakej pohrome.

Popohnal koňa do kopca k hrádku. Ako to, že ho nik nečaká?! Neblahá predtucha ním už načisto lomcovala a uháňal, čo mu sily stačili.

Našiel ich v kostole. Modlili sa. Ženy z dediny spolu so starcami vedno prosili o pomoc božiu. Matúš o chvíľu zistil, pre koho…


„Hľadajú ho od včerajšieho večera. Takmer všetci chlapi, okrem nás, čo už nevládzeme…“ odpil si starý fojt vína. Matúš, ktorý práve odprevadil svoju ženu do postele a dal jej vypiť odvar na spanie, aby si oddýchla, keďže už nevládala stáť na nohách od prežitého strachu a preliateho mora sĺz, tresol od zlosti do stola.

„Neviete ustrážiť malé decko! Človek vytiahne na chvíľu päty z domu a…“ nedopovedal, lebo starý fojt mu skočil do reči: „Bol si preč päť mesiacov, pane.“

Matúš dopil svoj pohár a mlčky si opásal meč. Fojt pokračoval:

„Nemal by si isť takto na noc. Chlapi sa síce vrátili naprázdno, ale musia si oddýchnuť, aby zas ráno mohli prečesávať hory…“

„Pre svojho syna idem hneď. Čo ak…veď vieš… Tam sa tí zbabelci neodvážili!“

„Odpusť im, pane. Sú to obyčajní ľudia, nie hrdinovia, ako ty. Všetci sa Rokline vyhýbame. Odjakživa. A navyše, nie je isté, že tam zablúdil…“

„Netáraj už a podaj mi lano! Čo ak tam leží, medzi kosťami?“

Matúš kráčal popri potoku, prameniacom hlboko v horách. Cestu mu osvetľoval mesiac v splne, jas ktorého sa odrážal na hladine a kvapkách rosy. Noc bude chladná a jeho jediný syn, sedemročný Paľko je niekde v tej tme sám a ktovie, či ešte živý. Obavy v ňom vzbudzovalo aj vlčie vytie. Veru, Matúš nevie, či odpustí svojej žene, ak sa synčekovi niečo stane. Nechať ho tak ľahkomyseľne ísť na hľuzovky s detiskami! Určite chcel nazbierať najviac a tie najkrajšie, pre otca, ktorého návrat očakávali už niekoľko dní. Chlapec sa zatúlal a nenašiel cestu späť.

Potok sa postupne menil na úzku stružku s kamenistým korytom, až napokon ostali len kamene. Listnáče ustúpili veľkým jedliam, pomedzi ktoré vyrastali prastaré buky. Porast bol taký hustý, že aj mesačný svit si len ťažko predieral cestu pomedzi spleť konárov. Matúš bol nútený zapáliť fakľu. K Rokline kostí viedla kedysi stará cesta, po ktorej už storočia nik dobrovoľne nekráčal a les ju dávno pohltil svojim náletom. Matúš však vedel, že sa má držať polnočného smeru a v horskom sedle odbočiť na východ. Ocitol sa blízko nejeden raz. Cez deň to bolo len čudné miesto obklopené mŕtvym tichom, ale večer akoby sa prebudilo a videlo. Povery vravia, že za každého splnu tu ožívajú pohodení kostlivci.

Roklina, veľká puklina pretínajúca hlboký les, plná kostí, ľudských i zvieracích, bola dlhá asi sto krokov a hádam aj tak hlboká. Nad ňou sa týčilo holé návršie s pokrivenou kamennou platňou, zvyškom prastarého obetného stola, kde sa vykonávali krvavé rituály na uspokojenie dávnych, po krvi prahnúcich bohov. Matúš cítil, že je blízko. Mrazilo ho v kostiach, ježili sa mu chlpy a keby mal počúvať rozum, uháňal by späť o dušu spasenú. Lenže nemohol. Kráčal pomedzi stromy, ktoré už nestáli tak blízko seba, takže mesiac presvetľoval tmu a jeho lúče dopadali priamo na obetisko.

Matúšovi oťaželi nohy. Oblial ho studený pot, v ústach pocítil sucho a jazyk sa mu lepil na podnebie. Roklina kostí ho nemohla privítať strašidelnejšie.

Zo zemskej trhliny stúpala riedka hmla. Na jej dne sa mihotali fosforujúce svetielka a Matúšovi v hlave zneli plačlivé, miestami kvílivé zvuky. Na návrší okolo kamennej platne stálo sedem bledých priehľadných postáv, otočených k nej chrbtami. Bytosti v habitoch a kapucniach akoby držali stráž. Matúš zaostril zrak. To nie je pravda! Na zvyšku dávneho oltára ležalo dieťa. Jeho syn.

Matúš s horiacou pochodňou a otčenášom na perách vykročil k návršiu. Mŕtvych sa netreba báť! Mŕtvych sa netreba báť!

Kráčal rázne, bál sa hlavne o dieťa. Kroky po skalnatej zemi uvoľňovali kamene, ktoré sa kotúľali do blízkej priepasti. Pred návrším zastal:

„V mene Boha otca, syna i ducha svätého, vydajte mi to dieťa!“

Bytosti sa ani nepohli. Ba zdalo sa, že Matúš ich pozornosť vôbec nezaujal. Tasil zbraň, a s bojovým pokrikom sa rozbehol do malého vŕšku.

Svojmu križiackemu meču veril. Posvätený na božom hrobe pomohol mu vybojovať mnohé zápasy. Bude stačiť aj na mŕtvych či prízraky?

Na vrchole kopca sekol. Dve postavy sa rozčesli a ostala po nich iba hmla. Matúš skočil k oltáru, odhodil fakľu a vzal syna do náručia. Skontroloval dych..slabý, ale aspoň nejaký. Rýchlo preč! Ale, čo to?! Do horúcich pekiel!

Preseknuté bytosti sa zatiaľ opäť scelili. Všetky prízraky sa otočili k nim a Matúš cítil, ako mu nohy vypovedali poslušnosť. Ruka s mečom oťažela. Cesty domov niet. Kruh sa uzavrel.

Miesto ho pripútavalo k sebe neviditeľnými okovami a Matúš tušil svoju budúcnosť: medzi kostlivcami robiť spoločnosť pekelnému démonovi, ovládajúcemu toto miesto od pradávnych čias. Na hrudi pocítil obrovskú tiaž a pred očami sa mu mihali vidiny – sedem mágov, strážcov obetiska, na veky zviazaní so svojim pánom, podrezávajúci jačiace ľudské hrdlá, sekajúci ľudské údy a pijúci ľudskú krv. Hrozivé predstavy ho oberali o rozum a neviditeľná sila démona ho ťahala do priepasti.

Mocnejšie stisol syna v náručí a zrazu začul tichý hlások: „Otec!“ Jeho myseľ sa na okamih vrátila späť. To stačilo, aby si Matúš uvedomil, kde má hľadať pomoc. Začal svojim obľúbeným žalmom: „Len v Bohu utíši sa moja duša, lebo od neho pochádza moja nádej…“ Spieval a spieval, koľko mu vyschnuté hrdlo dovolilo. Prízraky síce nezmizli a cesta z obetiska sa neuvoľnila, ale vidiny postupne prestali a nutkanie skočiť do rokliny Matúša pomaly opúšťalo.

Matúš sa modlil až do vysilenia a v tom zápale nezbadal, že z lesa prichádzali pochodne a obklopili návršie. Nepočul hlasy, ktoré sa pridávali k spevom a modlitbám a nevidel mužov, s vierou v srdci prekonávajúcich hrôzu, sálajúcu z Rokliny smrti. Jeho ľudia predsa len neboli zbabelí…

Vydržali. Všetci vydržali chváliť Pána do úsvitu, v ktorom sa prízraky rozplynuli a miesto opäť obklopilo neprirodzené ticho. Matúš so synom v náručí podľahol v rannej zore únave.

Keď sa prebral, niesli ho na nosidlách z čečiny. Pozoroval azúrové októbrové nebo, mihajúce sa nad lesom. Skláňali sa nad ním listnáče odeté do jesenných farieb a pohládzali jeho dušu…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

5. februára 2018
Andrea Paráčová